Túžim po tom, aby sme sa nevrátili k spôsobu života pred koronou

Rozhovor redaktora Michala Magušina z Konzervatívneho denníka Postoj s mníchom Jozefom Brodňanským o príležitosti ísť vďaka korone v našich životoch hlbšie a dotknúť sa vnútorného pokoja.

---

Do našej modernej doby, v ktorej máme veľkú časť životných udalostí aspoň zdanlivo pod kontrolou, vtrhla korona. Celý svet s ňou už takmer rok bojuje. Naše životy nemôžeme žiť tak, ako sme ich žili predtým. Vy ste mi však ešte v marci tvrdili, že na tejto mimoriadnej situácii nevidíte nič zlé. Ako ste to mysleli?

Toto uvedomenie vychádza z mojej vlastnej skúsenosti. Keď som končil svoje postgraduálne teologické štúdiá v oblasti médií, niektorí moji farníci v Zázrivej možno čakali, ako budem kariérne stúpať. V tejto farnosti totiž pôsobili aj viacerí budúci biskupi a predstavení v kňazskom seminári. Ja som však vnímal, že v tomto najväčšom osobnostnom rozmachu nechcem vstupovať do pokušenia pýchy. Tak sa stalo, že Boh si našiel jedného šťastného, azda úspešného farára, aj s pádmi, ktoré k tomu patria, a povolal ho do mníšskej rehole. Keď so mnou pred odchodom do kláštora robil rozhovor redaktor lokálneho časopisu, tak zo mňa vyšla myšlienka, že mnohí moji predchodcovia išli vyššie, ale mne pripadla úloha ísť hlbšie.

Vybrali ste si lepšiu cestu?

Nehovorím, že to bola lepšia cesta, ale ja som v sebe rozoznal, že Boh ma pozýva ísť hlbšie. A veľmi rýchlo sa ukázalo, že to „hlbšie“ nebude „ľahšie“. Práve naopak, že to je tvrdšia a ťažšia cesta. Vstup do kláštora a do klauzúry znamenal pre život rozbehnutého extroverta, podľa mienky niektorých ľudí aj obľúbeného a úspešného v pastorácii to, že to všetko išlo akoby preč. Ako kňaz som mal pocit, že žijem „v poriadku“. Klauzúra však začala veľmi rýchlo vyplavovať moju závislosť na „publiku“ a iné narcizmy… Myslel som si, že ako farár nie som „pánko“ s maniermi duchovného aristokrata, ale v kláštore sa rýchlo ukázalo, že som bol už veľmi ponorený v klerikálnej pýche. Ak by som nešiel do kláštora, už by som sa asi len realizoval. Bol by som schopný len málo počúvať hlbšie potreby ľudí a vnímať to, čo sa v spoločnosti naozaj deje. Kláštor a klauzúra mi ukázali, že samota prišla v pravý čas. A to práve vtedy, keď sa zdalo, že všetko, čo mám pred sebou, bude už len skvelá sebarealizácia.

Ako to súvisí s koronakrízou?

Keď sa pozriem na dnešnú situáciu, vôbec mi to nepripadá ako Boží trest. Ani sa z toho neteším, ale ten efekt, ktorý už v marci, v prvej vlne prinútil ľudí vstúpiť do samoty, je pozitívny. Ľuďom som v dobrom prial, aby sa počas toho času stihli pozrieť na svoj doterajší život a bez akýchkoľvek výčitiek svedomia vstúpiť do akejsi reflexie. Tá skôr či neskôr prišla, lebo v rodinách sa – i keď nedobrovoľne – začalo žiť klauzúrnym spôsobom života. Ľudia boli nútení stále existovať iba s tými istými ľuďmi a neopúšťať svoj príbytok. Prišla na rad realita pravdy. A práve pokora je pravda v schopnosti vidieť veci také, aké sú.

Prvé, hlavne mediálne reakcie na vzniknutú situáciu však boli z časti najhlúpejšie, aké len mohli byť. Hľadali sa cesty, ako pandémiu riešiť inak, ako sa ku nej stavajú v iných krajinách, posudzovalo sa a porovnávalo. Videl som málo reakcií, ktoré by hľadali odpoveď na to, čo robiť tu a teraz, videli sme prebytok mudrlantov, spochybňujúcich všetko, čo nenapadlo ich. Pritom každý deň môže byť posledný, nielen pre covid, ale covid evidentne zvýrazňuje túto hranicu.

Keď som dnes trištvrte hodiny stál v rade na pošte, lebo mi poštárka nemohla kvôli pandémii doručiť list, uvedomil som si, že sa nemôžem rozprávať s ľuďmi, lebo treba dodržiavať rozostupy a mal som rúško… Pochopil som, že covid je dobrý v tom, že nás núti robiť osobné rozhodnutia. V tej chvíli som nemohol robiť nič iné, len sa osobne rozhodnúť a rozhodnúť sa len pre prítomný čas. Tak som sa modlil Ježišovu modlitbu a čítal. Pripadá mi to ako veľká výzva aj pre kresťanstvo: robiť to, čo sa dá tu a teraz. Aktuálne rozhodovanie ma núti zapojiť rozum, slobodnú vôľu, svedomie a potom sa rozhodnúť. Vnímam to ako Božiu milosť, lebo toto sa deje osobitne v každom človeku a keď zvažujem svoje svedomie, slobodnú vôľu a rozum, tak vlastne komunikujem s Bohom. V týchto veličinách sa Boh prejavuje bez ohľadu na to, do akej miery v neho verím.

Ak vynechám domáce násilie, alkoholizmus či nebezpečenstvo extrémizmu, ktoré sme mohli vidieť v uliciach 17. novembra, tak na koronakríze naozaj nie je nič zlé. Všetko je o tom, ako sa k situácii dokážeme v pravde postaviť. V tom je covid len dobrý.

Mnoho ľudí by rado využilo čas korony na to, aby išli vo svojich životoch viac do hĺbky, ale niekedy nevedia, ako to robiť alebo ich odrádza to, čo tento proces obnáša. Keď ste sa vo vašom osobnom živote rozhodli, že z „výšky“ úspešného kňaza pôjdete do „hĺbky“, teda do ticha kláštora, ako vyzeral tento váš proces prechodu? A kedy môžem povedať, že som už procesom prešiel a som „v hĺbke“?

Je to jedna veľká námaha. Ísť hlbšie znamená ísť do kríža. Znamená to mať konflikt so sebou samým či s ľuďmi okolo. A kedy to skončí? Mám za sebou necelých 18 rokov mníšskeho života a myslím si, že to v tomto živote neskončí nikdy. Že sa nikdy nenaučím celkom zvládať samotu, len s pomocou komunity, s mojou a Božou trpezlivosťou. A v tomto vnímam covid ako užitočnú vec. Prináša nám totiž vedomie toho, že nemáme svoj život pod kontrolou. Kiežby nám to zostalo!

Celý tento proces prechodu do hĺbky končí až smrťou. Ja sa na ňu pripravujem a nebojím sa jej. Skôr sa bojím toho, ako zvládneme celý proces umierania. Hĺbka je teda pre mňa proces. Rozhodol som sa, že určitým veciam odumriem skôr, ako mi odumrie telo. Odumieram túžbam. Hĺbka znamená aj to, že aj keď túžim po dobrých veciach, moja túžba nie je dobrá – lebo tie dobré veci nie sú dobré pre mňa. Všetko môžem, ale nie všetko mi osoží (por.: 1Kor 6,12).

Proces hľadania hĺbky sa do konca života neskončí, ale každý deň sa to vo mne zároveň čistí. Každý deň niečo zvládam a niečo nie. To, že to napätie v mníšskom živote alebo v živote vôbec je z Božej vôle, rozpoznám podľa toho, že napriek vonkajšiemu šomraniu, marazmu, nervom a zhonu je hlboko vo vnútri pokoj. To je čistý Boží dar, nie psychologická metóda. Dotknúť sa vnútorného pokoja vo všetkých dramatických udalostiach, ktoré človek nemá pod kontrolou, je možné len v ústraní a uzavretosti. Vo vonkajšom svete, kde sme od rána bombardovaní množstvom podnetov, to nejde. Ťažko sa prebijeme k sebe.

Nedáva nám práve v tomto hluku bežného života koronakríza šancu stíšiť sa?

Aj v tomto je covid darom. Myslím, že počas druhej vlny už ľudia pochopili, že ani z médií sa nedozvedia celú pravdu a začali rozlišovať, kedy už netreba sledovať médiá ale si treba radšej otvoriť knižku, venovať sa rozhovorom alebo sa odvážia venovať modlitbe a riešiť to s Bohom v samote, v adorácii alebo pred televízorom, akokoľvek. Verím, že každá takáto cesta hľadania je v Božej réžii.

Nedávno sme vstúpili do 21. storočia. Myslím si, že covid dáva každému možnosť vytvoriť si príručku pre ľudstvo na ďalšie storočie. Nemám na mysli veľké politické či ekonomické vízie. Myslím tým odpoveď na otázku, čo ja, so svojím vnútrom, orientovaným na nejakú hodnotu, viem odovzdať napríklad deťom, ktoré sú rodičia teraz nútení učiť doma. Aj kláštor a klauzúra ma nútia robiť veci, ktoré neviem a neumožňujú mi robiť to, čo viem. Môžem sa na to zlostiť, ale postupne zisťujem, že je výhodné učiť sa zvládať robiť niečo, čo celkom zvládať neviem. Učím sa totiž robiť niečo, čo nie je vždy dobré pre mňa, ale je to dobré pre iných. Učí ma to pochopiť, že ja nie som stredom sveta, že stred je hlbšie a ja ho mám v sebe vtedy, keď mám vnútorný pokoj – keď je Boh vo mne a ja som v Bohu.

Keď prišla korona a s ňou súvisiace opatrenia, náš život sa značne zmenil. Po práci sme nemohli ísť na pivo, porozprávať sa s kamarátmi, zahrať si futbal… Namiesto toho sa začalo robiť z domu, okruh ľudí sa zúžil na tých najbližších a človek musel byť viac sám so sebou. Z mojej skúsenosti viem, že mnohí sa rýchlo snažili nájsť nový svet, do ktorého by utiekli zo svojej rutiny. V tejto situácii je to najčastejšie virtuálny svet. Celé hodiny pozeráme filmy na Netflixe, oveľa viac času trávime na internete… Je tento typ reakcie – teda únik do virtuálneho sveta – problém?

Je to problém, lebo to je život. Život je problém.

Je to zlé?

Určite nie, každý robí, čo vie. Ale myslím si, že mnohí ľudia si týmto krokom len predlžujú tú fázu, počas ktorej musia prísť k pochopeniu, že ani toto nie je pre nich. Človek o nejaký čas zistí, že ho aj toto totálne znudilo, že je v ešte väčšej tme, v ešte väčšej fóbii, že je ešte horší na svojich najbližších a vôbec ho to nerobí lepším. Covid, podobne ako klauzúra, dáva človeku šancu poľudštiť sa.

Prečo teda do toho virtuálneho sveta ideme? Prečo je to často naša prvá reakcia?

Lebo je to z časti vrcholný estetický efekt industriálnej spoločnosti. V 19. a 20. storočí sme prešli z polí do fabrík, všetko bolo orientované na človeka. Začali sme lietať na Mesiac a radi by sme sa možno presťahovali na Mars, keby tam bola istá voda. Je to smutné, lebo ľudia musia rýchlo zistiť, že žiadny virtuálny svet nie je svet. Je to akýsi vizuálny biznis, ktorý niekto vytvoril ako prostriedok zábavy. Zábava je potrebná, ale len na to, aby ma stimulovala k realite života. Chcem si oddýchnuť, ale nemá mi to tvoriť náplň všetkého voľného času. Covid je opäť dar. Hovorí nám: človeče, konečne sa uč žiť ako človek, nie ako obeť výmyslov človeka.

Napadá mi názov jedného albumu od Rogera Watersa zo skupiny Pink Floyd. Volá sa Amused to Death – Uzabávaný na smrť. Je to fantastická platňa s dobrými textami, ktorá skvelou hudbou ukazuje, ako sledujeme televíziu, robíme všetky veci modernej doby a sme stále viac smutní, stále viac zlí, nezvládame svoju ochotu a agresivitu vojny. V jednej skladbe však Waters spieva: What God wants God gets – Čo Boh chce, to aj dosiahne. Táto platňa je pre mňa umeleckým proroctvom, ktoré vzniklo podstatne skôr, ako prišla korona.

V mojom osobnom živote sa mi odchod do pasivity ukázal ako veľmi náročný a ťažký, ale úplne ma zachránil. Som človek, ktorý má veľa záľub, veľa schopností nájsť rozptýlenie. Kláštor to všetko „osekal“, aby ma zachránil, lebo keby som za tým išiel, zrejme by som si ublížil. Ľudia si teraz pri hľadaní osobného receptu na covid musia určitým spôsobom ubližovať. A to ubližovanie v konečnom dôsledku nevedie k smrti, ale k vyliečeniu sa…

Práve k tomu smerujeme. Mnohí ľudia už hodiny prepozerali všetky možné filmy, dohádali sa so svojimi najbližšími ľuďmi, s ktorými sú doma zavretí a už ani bežné únikové cesty z covidovej reality ich nenapĺňajú. Cítia, že treba nájsť novú cestu. Keď sa však ale pokúsia žiť inak, sami so sebou v každodennosti a mimo virtuálneho sveta, je to náročné. Zo skúseností viacerých ľudí tvrdím, že to je nepríjemný zážitok. Akoby človek zrazu išiel proti vlastnej prirodzenosti. Nepozerám stále telku, nevisím na internete, nemám stále v ruke telefón, nečítam každú chvíľu správy. Čo teraz? Ako sa dá žiť v tichu, pokoji, bez tisícov podnetov? Je to zvláštny stav. Pýtam sa podobne, ako predtým. Aké sú ťažkosti prechodu „do hĺbky“?

Je to akoby očistec. Kým umrie telo mnícha, najprv musia umrieť jeho zlé túžby, ktoré sa pritom môžu zdať byť dobré. V covide sa človek paradoxne učí, že pozitívny výsledok testu znamená niečo zlé a negatívny výsledok je dobrý. V covide si človek bolestivým spôsobom odvyká od túžob, ktoré sa javia byť dobré, ale v konečnom dôsledku by mohli viesť k zlu. Učíme sa, že musíme dozrievať k tomu, čo sme sami vynašli. Ak niečo vynájdem a nedozriem k tomu, že to dobre využívam, tak sa deštruujem. Je to teda očistec, nie je to žiadny wellness, bolí to. Ľudia ešte stále čakajú na to, kedy korona prejde, aby sa mohli vrátiť k biznisu. Ja však túžim po tom, aby sme sa nevrátili k tomu, čo bolo pred marcom. Nechcem, aby sme robili len to, čo považujeme za príjemné, bez ochoty prežívať nepríjemnú situáciu a obmedzenia pre dobro budúcnosti.

Ako ste zvládali váš „očistec“, váš osobný prechod do samoty kláštora?

Zle. Veľmi zle. A aj napriek tomu to bolo jedinečné obdobie môjho života, keď som nejaký inštitút v cirkvi prežíval ako pozitívum. (úsmev) Keď môj novicmajster, človek, ktorý ma mal „okresávať“ videl, ako ťažko zvládam nové pravidlá života, tak mi napriek všetkým sťažnostiam niektorých mníchov dovolil mať v cele gitaru. Jeden starší mních sa na to veľmi zlostil, ale magister dovolil Jožovi mať gitaru. Musel som sa naučiť hrať techniku „šeptom“, tak, aby som tóny počul iba ja a nikoho som nevyrušoval. Magister mi dal výnimku aj v tom, že moji farníci mi občas mohli telefonovať. A dovolil mi počas prestávok aj liezť po kláštorných múroch tak, aby ma nikto nevidel. Mal som teda tri nadštandardné úľavy, ale môj magister vycítil, že to ešte na začiatku mojej cesty potrebujem. Zmiernil tým ťažkosť môjho „vypnutia sa“ od svetského života a prechodu do mníšskeho života. Postupne som tieto veci už sám obmedzil, aj keď ich z času na čas stále potrebujem, lebo sú súčasťou mojej mentality a ani mníšsky život nie je do určitej miery život bez príjemností.

My však nie sme v kláštore, sedíme zavretí doma a cítime túžbu po hĺbke. Čo máme robiť?

Musíme pamätať na to, že hĺbka je námaha.

Čo však máme robiť úplne prakticky? Odstrihnúť sa od virtuálneho sveta?

Nie. Nič netreba robiť proti prirodzenosti. Hĺbka neznamená radikalizmus, len radikálnosť v rozhodnutí hľadať správnu mieru vo všetkom. Celá askéza smeruje k hľadaniu miery vo všetkom, čo potom s mierou praktizujem. A miera sa nedá praktizovať bez toho, aby som nedodržiaval istý poriadok vecí.

Od politických väzňov sa učíme, že pobyt na samotke sa dá zvládnuť tak, že si nastavíme poriadok, ktorý budeme prísne dodržiavať. U nás v kláštore to máme bez námahy, lebo nám na všetky úkony dňa zvoní zvonec. Zažívajú to aj naši hostia v kláštore. Režim dňa, oznamovaný zvonením, ich až zázračne rýchlo po príchode dostane do pokoja, ktorý je odmenou každému, kto prijme istý režim dňa, alebo si ho vie nariadiť. Ísť na hĺbku teda znamená vernosť poriadku dňa, ktorý si nastavím. Nesmie byť ani príliš namáhavý, ani príliš ľahký. Nesmiem ani leňošiť, ani sa pokúšať o veci, ktoré neviem dosiahnuť.

Takpovediac, netreba nič „odstrihnúť“ – televízor, cigarety, sladké. Nič také. To nie je dobrý nástroj. Skôr v tom treba hľadať mieru. A treba si radšej povedať, že prvé, čo ráno urobím, nebude pozeranie správ v telefóne. Ak mám celý deň vydržať zavretý s tými istými ľuďmi, musím sa na to ráno pripraviť. Pre veriaceho to znamená kľaknúť si k osobnej modlitbe. Iba ja a Boh, tak, ako keď sedia dvaja zaľúbení ľudia. Musím prijať, že modlitbu nezvládnem podľa svojich predstáv. Len si sadnem alebo kľaknem ku posteli. Môžem držať v ruke ruženec alebo čotky, zapáliť si sviecu, pozerať na ikonu, môžem urobiť to najjednoduchšie, čo mi nezamestnáva zmysly a pokúsim sa o čistú, jednoduchú modlitbu. Modlitbu srdca.

Čo to znamená?

Len byť. Nehovoriť. Len počúvať. Celý „očistec“ trvá dotiaľ, kým nepochopím, ako mám naozaj počúvať Boha. Keď sa hneď zrána „zapracem“ správami a šomraním novinárov, tak celý deň nosím v sebe len hmlistý obraz. Treba si dobre rozmyslieť, kedy do seba pustím hluk sveta. Náš prvý krok ráno by mal byť uvedomením si, že nie my sme stredom, ale stredom je Boh a jemu patrí najlepší čas dňa. A to ešte predtým, kým sa ja dám do poriadku a kým si umyjem zuby.

K čomu celý proces prechodu „do hĺbky“ smeruje? Čo je jeho cieľom?

Cieľom je nezabudnúť na podstatu a v pravej chvíli si na ňu spomenúť. Prichádza mi na um jeden ruský zvyk. Kým Rusi odcestujú, najskôr si všetko pobalia a hodinu pred odchodom si už len sadnú na kufre a sedia. Nič teda nezabudnú a odídu na minútu presne. Ale na to, aby som si hodinu pred odchodom len sadol, som musel večer pred odchodom všetko nachystať. Pri tej jednoduchej modlitbe ku nám ako prvé prichádzajú veci, ktoré by som mohol zabudnúť, prichádza múdrosť toho, čo nás cez deň čaká a hlavne nikdy nevieme, ako ten mlčanlivý čas prebehne, lebo ten plánuje a plní Pán.

Opýtam sa to ešte raz. Ak začnem s pravidelnou rannou jednoduchou modlitbou a pridám aj nejaký režim dňa, aby som dosiahol hĺbku, čo sa s nami po čase stane? Aký človek z nás bude, keď prejdeme „očistcom“, prechodom do hĺbky?

Sranda je v tom, že musíme pochopiť a prijať to, že odpoveď na túto otázku nebudeme vedieť. Musíme si privyknúť na to, že nevieme, čo sa z nás stane. Prijatie toho, že nepoznáme odpoveď na túto otázku je základným bodom pokoja. Je to bod, v ktorom začneme Bohu všetko len odovzdávať. Prvým levelom je práve odovzdanosť Bohu. Je to rozhodnutie netrápiť sa výsledným efektom mojich snáh. Starám sa len o to, či som poslúchol vnútorné vnuknutie, ktoré prichádza, keď sa dotknem ticha v sebe. Tam vždy prichádza pokyn na praktické veci. Nie je to mystické vnímanie najsvätejšej Trojice ani nič podobné. Hĺbka v podstate znamená pravdu – a to je Boh. On sa nás dotýka v úplne praktických veciach. Najspoľahlivejší účinok modlitby je v praktických činnostiach počas dňa. Ak moja ranná modlitba prebehla čistým spôsobom, je viac než isté, že sa mi modlitba spustí pri praktických veciach – pri práci, pri rozhovoroch s ľuďmi. Zrazu si cez deň začneme spomínať na podstatné veci a nezabudneme na ne.

Keď sme o tejto otázke, teda o tom, kým sa staneme na konci cesty do hĺbky, diskutovali v skupine chlapov, ktorí robia 90-dňový program Exodus, tak jednou z odpovedí bolo, že sa nám páčia príklady ľudí, ktorí aj v ťažkých životných okolnostiach a v hluku sveta vyžarujú akýsi vnútorný pokoj. A všetkých týchto ľudí spájalo to, že žili hlbokým duchovným životom. Môže byť napríklad vnútorný pokoj ten cieľ cesty do hĺbky?

Pre niekoho to môže byť dobrá odpoveď, ale pridal by som k tomu to, že to, čo o sebe môžem vedieť do budúcnosti, ak nepraktizujem nejakú konkrétnu prax modlitby, je to, že chcem byť stále viac taký, aký je Boh vo mne. Nechcem byť ako ja, nechcem byť podľa svojich predstáv. Chcem byť ako Boh, ktorý je vo mne. V každom inom človeku je Boh ináč. To je moja jediná istota aj nádej pri akýchkoľvek duchovných praktikách.

Čo myslíte tým, že Boh je vo mne?

To, že vo mne čaká na to, kedy mu dám súhlas na to, aby vo mne robil to, čo chce on. Všetko, čo teraz robím, rozprávam, hýbem rukami, je prejav Boha vo mne. Ale má vo mne obmedzenia, spôsobené mojou človečinou. V duchovných úkonoch modlitby si stále viac uvedomujem, že Boh je vo mne vo všetkom, čo robím. Že ja nie som dominantný a že On vo mne trpezlivo čaká, kým mu dám súhlas konať cezo mňa. A cez impulzy mi Boh počas modlitby dáva vedieť, čo chce robiť.

Mám si to predstaviť tak, že vo mne je Boh, ktorý chce cezo mňa konať dobré veci, ale mám slobodnú vôľu, ktorou môžem blokovať to, čo chce robiť?

Slobodnú vôľu musím neustále očisťovať od náklonnosti k hriechu, aby On mohol cezo mňa stále viac robiť. A potom prichádza to Pavlovské: už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. Toto je jediná budúcnosť, ktorá mi pre kresťana vychádza – či je mních alebo žije v sekulárnom svete. Každý deň môžem hovoriť, že dnes bol vo mne Kristus viac, ako ja so svojimi túžbami. Jediné, čo ja viem povedať o tom, aký chcem byť o päť rokov je to, že je vo mne túžba, aby bol Boh vo mne viac ako je dnes. A to bude možné len tak, že dnes sa budem snažiť posunúť hranicu môjho počúvania a vnímania Boha. Posunúť nie na vyšší level, ale na ten hlbší.

Dá sa to pozorovať? Dá sa vidieť nejaký pokrok, ktorý signalizuje, že Boha vo mne viac púšťam do svojich každodenných činností?

Nie v tom zmysle, že si odmeriam teplotu a pozriem sa, koľko mám stupňov. Dá sa to pozorovať len retrospektívne podľa ovocia. A opäť sa vraciam ku covidu, lebo mi dáva zmysel v tom, že čím dlhšie bude koronakríza trvať, tým trvácnejšie ovocie prinesie v praktikách, ktoré sa ľudia môžu učiť v nútenom uzatváraní sa. Verím, že dnes už prijmeme aj pozitívnu potrebu uzatvárať sa. Už pred covidom ľudia chodili do tmy, do pustovní, aby sa spoznali. Covid dáva túto možnosť všetkým zadarmo, ešte nám aj štát platí k tomu rôzne „prilepšenia“.

Pokrok v ceste do hĺbky sa teda nedá hneď merať, nedá sa bodovo ohodnotiť. Len spätne zisťujem, napríklad cez vzťah s nejakým človekom, či som ten čas „očistca“ využil. Či muž žene po dlhých rokoch povie: prepáč. Či sa ťažké manželstvá rozpadnú alebo si povedia, že nevedia, či zajtra ešte budú na svete a nemá zmysel sa medzi sebou prieť, a preto sa jeden z nich ospravedlní. To sa nedá zmeniť z rána do večera. To sa zmení tak, že človek tri-štyri mesiace prežíva svoje vlastné chyby, nervozitu, neschopnosť byť k deťom taký, akého by ho potrebovali, to, že bol v robote ešte väčší grobian, ako chcel byť – a zrazu sa to v nejakej situácii prevalí. Jednoducho: človek musí počas nejakej doby v odlúčení zniesť svoje „zlé ja“, svoje ego.

Prejsť očistcom…

…a to sa nedá zmeniť jedným predsavzatím. To je akoby som chcel prestať fajčiť z hodiny na hodinu. To nedáš. Dokážu to len výnimoční ľudia, ktorí na to tak či tak dostali milosť. Väčšina z nás musí odniesť svoj kríž, ktorý je najťažší zo všetkých krížov – lebo nesieme seba samého. Keď to prežívame, tú rannú chvíľu s Bohom, v istých chvíľach počas dňa mi zrazu Boh dá milosť a ja viem, čo mám urobiť, komu sa ospravedlniť, komu mám čo dať alebo vrátiť, komu mám čo povedať. A nemusím ani vedieť, že to bolo preto, lebo som sa tri mesiace trápil so sebou alebo s nejakou situáciou, a že som mal ochotu nezvládať niektoré veci, ale napriek tomu sa ku nim znova vracať.

Vy retrospektívne viete ohodnotiť, ako vás zmenila hĺbka, keď ste pred 18 rokmi odišli do kláštora?

Subjektívne viem ohodnotiť len to, že stále viac vidím, v čom som ja slabý a biedny, v čom som sebec. Komunita mi to denne ukazuje.

Môže byť práve toto jedným zo signálov pokroku? Že viac vidíme naše slabosti?

Áno, a v tom je to dobré. Paradoxne, aj keď to je negatívna skúsenosť, je v skutočnosti prudko pozitívna.

Takže keď sa pustím do hĺbky, môžem očakávať, že budem viac vidieť svoje chyby?

To je nesporne hlavná skúsenosť. Hĺbka je pravda. A pravda o mojej chybe. Nech je človek akokoľvek rozumný, ale je pyšný, tak bude utekať od duchovných praktík tak veľmi, ako sa len bude dať, lebo intuitívne cíti, že v tých praktikách sa dotkne pravdy. Ale pravdy, od ktorej možno celý život utekal, lebo chcel realizovať seba s využitím akýchkoľvek prostriedkov. Taký človek bude od pravdy utekať sofistikovane, obviňujúc Cirkev a duchovné praktiky, hovoriac, že to je pokrytecké a farizejské – a to všetko preto, lebo uteká od vlastnej pravdy o sebe. Verím, že človek má viac dobrých ako zlých vlastností, ale ak nenájdem tie zlé a slabé stránky, tak to dobré neviem realizovať. A ak ich realizujem bez sebareflexie na svoju slabosť, tak to budú len egocentricky zamerané činnosti, i keď humánneho razenia, no bez toho, že by to menilo iných ľudí.

Vráťme sa z osobnej na celospoločenskú úroveň. Je možné, že pandémiou koronavírusu nám Boh ako ľudstvu chce povedať niečo dôležité? Dá sa to čítať ako znamenie čias?

Nemal by som odvahu zhodnotiť, či je covid Božím plánom. V zmysle duchovného vnímania neviem povedať, čo Boh dnes robí. To by bolo veľmi pyšné, slepé a fundamentalistické povedať, že ja dnes viem, prečo tu máme pandémiu. Neviem. Hovorím len, že všetko zlo sa dá obrátiť na dobro, ak v tom začnem počúvať Boha. A tam sa začína plniť Boží plán. Počuvajúc Boha vo svojej jednoduchej rannej aj celodennej modlitbe si spomeniem, na čo som zabudol alebo mi príde impulz, na čo mám počas dňa dať dôraz.

V takomto dennom postupe, riešiac život ako problém, sa nakoniec Boží plán realizuje. Nie je to tak, že Boh nám dáva zjavenie, čo máme robiť. On mi dáva vedomie a svedomie a slobodnú vôľu na to, aby som sa morálnymi rozhodnutiami, z lásky k nemu, nie zo strachu, denne rozhodoval premieňať zlé situácie svojím obetovaním na dobré. To je pre mňa plnenie Božieho plánu. Takže, extrémne povedané, koronakríza určite Boží plán nie je, ale môže sa ním stať, ak sa v tejto situácii začnem rozhodovať podľa svojho vedomia a svedomia v slobodnej vôli, z lásky k Bohu a ľuďom.

Takže povedať, že korona je znakom posledných čias, je trúfalé?

Nie je to trúfalé, je to prejav strachu, ktorý je ovocím rozhodnutia, že verím zlým veciam a nerobím nič. Ľudia, ktorí neveria Bohu, veria zlu a nemajú veci pod kontrolou, začnú veriť v katastrofu a vykresľujú budúcnosť ako apokalyptickú. Ale Apokalypsa je o zjavení Boha, nie katastrofa zoslaná na zem. Je to pohľad do jeho slávy.

Korona teda nie je trest? Boh predsa v Starom zákone trestal egyptského faraóna, ktorý sa považoval za boha, Boh zoslal oheň na Sodomu a Gomoru, Boh dopustil potopu sveta. Nie je korona trest, lebo ľudstvo je príliš hriešne?

Určite nie, lebo Boh Starého zákona vôbec nie je ten krutý oproti milému Pánu Ježišovi z Nového zákona. To sú veľmi scestné, nekompetentné chápania toho, čím je Božie slovo. Popri pár trestajúcich scénach Starého zákona je tam nespočetne veľa scén, kde Boh ukazuje svoju zhovievavosť a chápavosť, záľubu v človeku a v odpúšťaní. Boh sa živí tým, že prejavuje milosrdenstvo. Zľutúva sa, dáva človeku šancu. Nebyť našej hriešnosti, nikdy by sme nevedeli, aké je meno Boha. A jeho meno, aj pre 21. storočie, je Milosrdenstvo, nie trest. Spasiteľ, nie Ničiteľ. Trestajúci pojem Boha je taký dominantný práve preto, lebo ľudia vo viere neprežívajú rozhodovanie sa pre dobro z lásky, ale zo strachu zo zatratenia. A tak potom aj z pozície trestu súdia všetky udalosti.

Ak je korona súčasť Božieho plánu v prípade, že sa pod vplyvom tohto diania rozhodneme viac Boha počúvať – prejavilo sa to nejak na živote benediktínov na Sampore? Obohacuje vás čas pandémie?

Určite áno. Duchovný profit vnímam aj v tom, že sme konečne mali čas na rekreácie. Trikrát do týždňa máme vždy po večeri spolu hodinu byť a rozprávať sa. V tom stresujúcom rytme stavby kláštora, iných potrebných prác a starostlivosti o hostí sa nám nedarilo vždy tento čas využiť naplno. Počas karantény a kláštora bez hostí sme sa začali viac hrávať. Doslova. Znie to smiešne, ale vytiahli sme Človeče nehnevaj sa a ďalšie spoločenské hry. Nanovo sme objavili, čo je to rekreácia. Myslím, že to je omnoho intenzívnejšie, ako to bolo pred koronou.

Druhá vec je pozornosť ku tým, ktorí sú chorí. Aj my sme mali prípad koronavírusu a boli sme v karanténe. Uvedomili sme si aj to, že aj keď žijeme v klauzúre, náš spôsob života spojený s prijímaním hostí nám veľmi chýbal. Deň bez hosťa v kláštore bol pred covidom považovaný za nedobre prežitý. Teraz sme museli prijať, že z 12 mesiacov roka sme boli 3 mesiace bez hosťa. Toto zlé konštatovanie paradoxne znamenalo, že to nebol zle prežitý čas. Covid nás učí, že to, čo sa javí ako dobré, nemusí byť až také dobré. A naopak. Komunitu tento čas zomkol, aj keď sa stále máme čo učiť.

A ako doba korony ovplyvnila mnícha Jozefa Brodňanského?

Na to je jednoduchá odpoveď: uvidíme. (úsmev)

Foto: Martin Brodňanský

Publikované s láskavým dovolením redakcie Postoj.