Tvoja hora premenenia (Mk 9, 2 – 10)
Ako malý chlapec som s mojím dedkom často chodieval na stanovačky. Niekedy to bolo na našej záhrade – to vtedy, keď mi chcel splniť moje detské rozmary. Ale častejšie to bolo mimo mesta, kamsi do prírody. Mali sme jedno obľúbené miesto, kam sme chodievali často. Malo dve výhody. Tou prvou bola studnička, ktorá sa od miesta, kde sme si rozkladali stany, nachádzala asi 20 metrov. Tým druhým bolo, že na lúku chodili každý večer srny a jelene. A tak sme mali o zábavu a divadlo postarané. Môžem povedať, že tie chvíle boli plné snívania. Sníval som v noci v spacáku a sníval som i vo dne. Vždy, keď prišla tma, som s napätím očakával, čo sa v noci udeje. Či náhodou nebudem musieť v noci zachraňovať dedka pred nejakými zlodejmi alebo mátohami. Či náhodou v noci, keď budeme sledovať jelene, neuvidíme niečo divné, čo by nás priviedlo k nejakému vzácnemu pokladu. Detské sny a predstavy. Asi to poznáte všetci.
Keď si na to spomínam dnes, uvedomujem si, že všetky tie príbehy sa odohrávali v mojom srdci. Niekto by povedal, že v hlave, ale ja si myslím, že to bolo v srdci. V srdci som túžil byť statočný, v srdci som túžil nájsť veľký poklad. V srdci som túžil objaviť zbrane z prvej či druhej svetovej vojny. V srdci som chcel ukázať odvahu. A v srdci som chcel byť i pyšný – keď som túžil zažiť čosi veľké, aby mi moji spolužiaci závideli. V mojom srdci sa odohrávali príbehy, ktoré boli plné fantázie a túžob.
Dnešná nedeľa nám prináša evanjelium, v ktorom sa Ježiš zázračne premení na vrchu. V jeho blízkosti sa sťa zázračné bytosti objavia Mojžiš a Eliáš a Petrovi nenapadne nič lepšie, ako im postaviť stánky. Neviem, a asi nik z nás to nevie, čo mu vtedy prebiehalo hlavou. Môžeme len hádať, nad čím premýšľal, čo si uvedomoval. Možno sa nechcel vzdať zázračnej chvíle a túžil, aby trvala dlhšie. V srdci možno túžil „vychutnať“ si ten zázrak. V srdci sníval a tento zázrak sa jeho srdca dotkol. Zmocnil sa ho. Peter bol dotknutý, zarazený, prekvapený a potešený. To zázraky robia. Potešujú a my ľudia máme túžbu v nich zotrvať.
Nemyslím si, že by to bola len vonkajšia stránka či prítomnosť dvoch veľkých mužov, čo potešilo srdce Petra. V srdci bol otvorený na poznanie nového, a tak zázrak v srdci prijal. A nie len to, bol ochotný snívať – vlastne nie! Nie snívať! Ale žiť ho ďalej. Lebo v srdci sa rodia sny a srdce jediné ich dokáže i žiť. A tak Peter naplno spoznal Pána. Ježiš Nazaretský sa pre neho stal „Kyrios“ – Pán.
Priatelia, dnešné slová o premenení Pána na vrchu sú pre nás pozvánkou k tomu, aby sme stojac či kľačiac v blízkosti Eucharistie na svätej omši dovolili srdcu, aby snívalo. A nechalo sa vtiahnuť do Božej reality, ktorá nech vyzerá akokoľvek zázračne, je skutočná. Pri premenení Pán zažiaril. Rovnako žiari na oltári v kostole či kaplnke. Denne. V Eucharistii. Vidíš tu žiaru? Nadchla ti srdce? Dokážeš v Božej blízkosti snívať? Nemusíš putovať na vrch, stačí, ak pokľakneš pri Eucharistii.
Tomáš Gerboc SVD (Spoločnosť Božieho Slova)