Na prvý pohľad sa nám môže zdať nezvyčajné, prečo hovoriť o učeníctve v spojení so zasväteným životom. Je potrebné, aby Cirkev v prvom rade evanjelizovala seba, čo platí aj pre nás zasvätených.
A práve výsledkom autentickej evanjelizácie je celoživotný učenícky postoj. Nielen pastoračná, ale aj formačná skúsenosť ukazuje, že bez učeníctva evanjelizácia neprináša trvalé ovocie. A to nielen v živote evanjelizovaného. Rovnako to platí každého evanjelizátora.
Učeníctvo v Lukášovom evanjeliu
Proces zrodu učeníka v bežnej praxi môžeme charakterizovať nasledovne: Majster robí – učeník majstra pozoruje. Následne majster robí – učeník pomáha. Po čase učeník robí – majster mu pomáha. A napokon učeník robí – majster ho pozoruje. To všetko je postupný proces, ktorý netrvá týždeň a v prípade životného postoja zaiste ani rok.
S pojmom učeník, učeníctvo sa stretávame najmä v biblickom kontexte. V Starom zákone bolo ideálom byť učeníkom samotného Boha, a to štúdiom Pánovho zákona. V Novom zákone je učeník nielen poslucháč, ale aj stúpenec, verejný prívrženec Ježiša Krista a doživotný žiak jeho evanjelia. Aj keď sa v našom kontexte zatiaľ slovo učeník nepoužíva často, predsa je kľúčovým pojmom kresťanského života. Vyjadruje nielen príslušnosť k Cirkvi, čiže členstvo v nej, ale aj kompletný životný štýl. Predstavuje kresťana v životnej dynamike ako toho, ktorý sa stále učí od Ježiša.
Ak chceme učeníctvu porozumieť hlbšie, musíme si zalistovať v evanjeliách. Jediný z evanjelistov, ktorý používa pojem evanjelizovať, je Lukáš. Aj táto skutočnosť napovedá, že bude odborníkom tiež na pojem učeníctva. A skutočne. Iba on spomína sedemdesiatich dvoch, teda mnohých učeníkov okolo Ježiša, a to až dvakrát (Lk 10, 1. 17). Jediný menuje ako učeníčky ženy (Lk 8, 1 – 3) a iba on bližšie poukazuje na formáciu učeníkov Ježišom (Lk 10, 1 – 12. 17 – 20).
Evanjelista Lukáš predstavuje Ježišovu evanjelizáciu ako veľkú cestu z Galiley do Jeruzalema. No k ceste pripodobňuje aj proces dozrievania Ježišových nasledovníkov. Keď pozorne študujeme Lukášovo evanjelium, môžeme formačný itinerár učeníka zhrnúť do piatich bodov. Prvým je otvorenosť pre Ježiša a nechanie sa ním navštíviť. Dôsledkom otvorenosti je konverzia ako zmena myslenia, cítenia a konania. Po nej nasleduje predĺžené počúvanie Ježiša sedením pri jeho nohách. Potom kráčanie s Ježišom na ceste, čiže jeho nasledovanie. A napokon vydávanie svedectva o Ježišovi.
Pozrime sa na týchto päť krokov dozrievania učeníka podrobnejšie.
1. „Boh navštívil svoj ľud“ (Lk 7, 16). Pojem Božej návštevy je častý už v Starom zákone. V Novom zákone ho Lukáš hneď na začiatku evanjelia kladie do úst Zachariáša (Lk 1, 68). Potom zástupu pri oslave vzkriesenia naimského mladíka (Lk 7, 16). A v negatíve do Ježišových úst, keď plakal nad Jeruzalemom, ktoré v ňom nespoznalo Božiu návštevu (Lk 19, 44). Božia návšteva sa v plnosti uskutočnila v Ježišovi. Celý jeho pozemský život bol jednou veľkou návštevou celého ľudstva. Každý, kto sa pre Ježišovu návštevu otvoril, mohol byť jeho učeníkom. Učeníctvo sa i dnes začína tým, že sa človek nechá navštevovať Ježišovým evanjeliom. A Ježišov učeník prijatým a odovzdávaným evanjeliom ďalej navštevuje prostredie, v ktorom žije.
2. „Dnes prišla spása do tohto domu“ (Lk 19, 9). Návšteva Ježiša, najväčšieho zo všetkých prorokov, ba oveľa viac ako proroka, bola za účelom obrátenia ľudstva k Otcovi. A tam, kde sa človek obrátil, Ježiš sa zúčastňoval na oslave jeho konverzie. Teda ďalším stupňom dozrievania Ježišovho učeníka je jeho osobná konverzia sprevádzaná radosťou z Božej spásy. I dnešný učeník svojou vlastnou konverziou mení svoje prostredie a raduje sa s tými, ktorí sa tiež nechávajú meniť evanjeliom.
3. „Sadla si k Pánovým nohám“ (Lk 10, 39). Sedenie pri nohách učiteľa je v celom Písme symbolickým vyjadrením postoja učeníka. Ježiš vyučoval o Božom kráľovstve všade: v synagógach, v chráme, v domoch… A ten, kto zotrvával pri jeho nohách, prehlboval sa v učeníctve. Každý Ježišov učeník venuje zvýšenú pozornosť a predĺžený čas počúvaniu jeho evanjelia. Zároveň je dnešný učeník Ježiša volaný načúvať nielen jemu, ale i ľuďom vo svojej blízkosti, a tak ich učiť evanjeliu postojmi, skutkami, životom a ak je opýtaný, aj slovami.
4. „Poď za mnou“ (Lk 9, 59). Podstata učeníctva v evanjeliu nespočíva iba v počúvaní Ježišovej náuky, ale aj v napredovaní jeho cestami. Podľa Lukáša bol Ježiš v neustálom evanjelizačnom pohybe, doslova na ceste žil a volal svojich nasledovníkov prijať jeho dynamický spôsob života. Ježišov učeník prijíma životný štýl svojho majstra. Aj on je v pohybe: rastie, hľadá, ide ľuďom v ústrety… Rovnako i dnešný učeník Ježiša Krista okrem toho, že sám napreduje v dozrievaní, sprevádza na ceste rastu tých, ktorí sú mu zverení.
5. „Vy ste toho svedkami“ (Lk 24, 48). Učeníctvo sa napĺňa vydávaním svedectva. Ježišov život bol neustálym svedectvom o Otcovom milosrdenstve voči človeku. A Lukášovo evanjelium aj je evanjeliom milosrdenstva! Učeníci svedčia o skutočnom Ježišovi: ako s ním jedli, pili (Sk 10, 41). Rovnako aj o jeho výkupnej smrti a zmŕtvychvstaní a zároveň o jeho milujúcom vplyve na nich. Autentický učeník i dnes odovzdáva zakúsené Božie milosrdenstvo vytrvalým uplatňovaním milosrdenstva voči blížnemu.
Ak by sme chceli zhrnúť všetkých päť krokov dozrievania učeníka, tak aj každý dnešný Ježišov učeník robí tú istú vnútornú cestu. Prijíma, spracúva, zakúša, nacvičuje informáciu o evanjeliu a napokon o ňom vydáva svedectvo. V miere, v akej učeník absolvuje túto cestu v jej integrite, môže privádzať k evanjeliovej ceste dozrievania aj iných.
Učeníctvo a zasvätenie
Asi nebude zbytočná otázka, v akom vzťahu je učeníctvo a zachovávanie evanjeliových rád. Týka sa päť lukášovských krokov dozrievania Ježišovho učeníka aj zasvätených?
Najdokonalejším učeníkom – učeníkom Otca – je Ježiš. Päť postojov učeníka vidíme i na jeho živote: je plne otvorený Otcovi, zjednocuje sa s plánmi Otca, počúva Otca, koná podľa Otca, svedčí o Otcovi. Ježiš je zároveň v tom najplnšom zmysle prvým zasväteným Otcovi: totálne patrí Otcovi a jeho poslaniu. A to v čistote, chudobe, poslušnosti a v dennom dvadsaťštyrihodinovom spoločenstve s učeníkmi.
Kľúčovým momentom učenia sa od Ježiša je počúvanie pri jeho nohách, tzv. sedentárne učeníctvo. Charakterizuje ho spoločný stôl Slova a neskôr i Chleba s Ježišom. Zároveň je ním aj nasledovanie Ježiša, tzv. itinerárne učeníctvo so spoločným kráčaním s Ježišom a konaním ako on. Oba postoje reprezentujú počúvanie jeho náuky celým, biblicky chápaným srdcom a praktizovanie toho, čo Ježiš učí. A to vo vzájomnej súčinnosti. Ich východiskom, zárukou a cieľom ostávajú ostatné tri body lukášovského učeníctva: nepretržitá dynamická otvorenosť, neustály postoj konverzie a autentické vydávanie svedectva.
Môžeme si položiť otázku: Ak je kľúčovým momentom učeníctva spoločenstvo s Ježišom a okolo Ježiša, platí to aj o zasvätenom živote? Rovnako, ak druhým podstatným momentom učeníctva podľa Lukáša je nasledovanie Ježiša, platí to aj pre zasvätený život? Vieme, že učeníctvo vo všeobecnosti je východiskom i cieľom každého kresťanského alebo krstného života. A tiež, že zasvätený život je radikálne, to znamená plnšie a intenzívnejšie prežívanie krstného zasvätenia. Môžeme však zabúdať, že zasvätený život, čiže život podľa evanjeliových rád je a najmä má ostať v každom okamihu praktickým, láskyplným a vytrvalým učeníctvom.
Podľa dokumentov Cirkvi a skúsenosti je zrejmé, že prijatie evanjeliových rád a najmä život podľa nich uľahčuje a prehlbuje učenícky postoj. Preto oba tieto aspekty postavené na láske ku Kristovi a prežívané v syntéze sú zdrojom i cestou realizácie autentického života podľa evanjelia.
Je zrejmé, že cirkevno-právny rozmer zasväteného života inštitucionalizuje učeníctvo a evanjeliové učeníctvo dynamizuje zasvätenie, čím prispieva k životodarnosti zasväteného života. Ak teda evanjeliové rady prehlbujú krstný život, vytvárajú najlepšie podmienky pre každodenné učeníctvo. Učeníctvo zas, vďaka pozornému poznávaniu Ježiša v slove a integrovaniu emócií prostredníctvom jeho slova, spätne zasvätenie revitalizuje. Lebo zasvätenie by nemalo učeníctvo konzervovať. Naopak, zasvätený život má v sebe predpoklady pre najintenzívnejšie možné žitie učeníctva, a to až po vyliatie krvi, čiže martyrium.
Čo z toho pre nás zasvätených plynie do praxe? Pretože autentické rozhodnutie k zachovávaniu evanjeliových rád sa rodí z nastúpeného učeníctva a spätne zachovávanie evanjeliových rád prehlbuje učenícky postoj a štýl života, formovanie k učeníctvu by malo byť základom počiatočnej i permanentnej formácie zasvätenej osoby. Zároveň aj východiskom plodnej a radostnej pastorácie povolaní. Ide totiž o to, aby nielen evanjelium bolo v službe formácie, ale nadovšetko formácia bola v službe evanjelia.
Charizma a učeníctvo
Ježišove slová poukazujú na to, že autentickou syntézou uskutočňovania evanjeliových rád a učeníctva je blízkosť Bohu a ľuďom. A preto môžeme povedať, že podstatou, jadrom učeníctva zasväteného je blízkosť Ježišovi. A zároveň učeníctvo zasväteného spočíva aj v blízkosti ľuďom. Tak sa evanjeliová blízkosť stáva pre nás nielen identitou, ale aj charizmatickou významnosťou, čiže dôvodom nášho jestvovania v Cirkvi. To znamená, že blízkosťou Ježišovi najviac posilníme svoju identitu a blízkosťou ľuďom najlepšie posilníme svoje charizmatické poslanie, ktoré spätne posilní našu identitu a naopak.
Obohacovať svet evanjeliovou blízkosťou je osobitnou úlohou zasvätenej ženy. Lebo žena je od prirodzenosti obdarovaná schopnosťou byť odborníčkou na blízkosť a učeníctvom i zasvätením ju môže plodne rozvíjať.
Na záver sa môžeme pýtať: V čom je charizma zasvätených či rehoľníkov, ak nie v osobitnej schopnosti byť blízkymi? Každý zasvätený je mostom – aby si boli Boh a človek bližšie. A ešte jedna radostná správa. Na evanjeliovú blízkosť máme všetci: kňazi, zasvätení i laici. Mladí i starí, chorí i zdraví, nadaní i skromní, študovaní i jednoduchí, všetci, všetci…
Preto môžeme častú výzvu pápeža Františka, aby sme vyšli zo seba uskutočňovať všetci. A robiť nielen zo seba, ale aj zo všetkých našich adresátov učeníkov Ježiša Krista.
Dagmar Kráľová FMA