Učím sa kráčať vo viere… a poslúchať

(slovenský misionár Michal Vrták, SVD na Kube)

Prednedávnom, keď ma spolubrat Janko oslovil s ponukou napísať niečo v spojitosti s mojím životom misionára na Kube (resp. ako sa na misiu pripraviť), myslel som si, že bude lepšie odpísať mu, aby skúsil osloviť nejakého skúsenejšieho misionára. Predsa len, oslávil som ešte len môj prvý rok kňazstva a na misiách som ešte kratšie. Keď som čítal jeho e-mail, bol som práve v El Cobre, čo je najznámejšie mariánske pútnické miesto na Kube, kde prebiehali oslavy 30. výročia príchodu verbistov na tento ostrov. A tesne predtým, ako som chcel zísť z areálu sanktuária dole do mesta, pripojiť sa opäť na internet (na Kube to nie je zďaleka také jednoduché ako u nás), rozprával sa s nami biskup o nenápadnom pozvaní, ktoré dostal náš generálny predstavený pred 31 rokmi v nádeji, že sa nájdu misionári ochotní podržať kubánsku cirkev v čase, keď kubánsky klérus takmer prestal existovať. Tieto jeho slová vo mne zarezonovali a hoci si myslím, že nie som tou najlepšou voľbou pre článok o správnych predpokladoch pre dobrého misionára alebo koniec-koncov o čomkoľvek, čím tento článok mal ambíciu byť, rozhodol som sa neodmietnuť a odpísal som, že sa o to aspoň pokúsim.

Toť môj pokus.

„Kým si potrebný, neumrieš“

Neviem, ako si iní kňazi pamätajú deň svojej vysviacky, ale ja si z udalostí toho dňa nepamätám prakticky nič. Keď sa snažím spomenúť si, zaplavuje ma len také hrejivé teplo a radosť, a to tu mám naplno pustenú klimatizáciu. Som človek, ktorý si ľahko pamätá udalosť cez emócie, takže ak u mňa niečo nevyvolá emócie, tak je možné, že na druhý deň si to už pamätať nebudem. A tak pred vyše rokom, 17. júna, všetky udalosti a stretnutia toho dňa oslepuje moment, keď ma biskup Rábek pomazal a vložil na mňa ruky. Skoro sa mi až žiada napísať, že to bola neopísateľná radosť, ale to by potom nemalo veľký zmysel ďalej o nej písať, takže povedzme, že to bola taká tá ťažko opísateľná radosť, ktorá ma naplnila zvnútra až po končeky prstov. V momente, keď vás takou radosťou zaplaví Božia prítomnosť, si prajete, aby ten pocit nikdy neskončil, ale to by som musel umrieť a byť navždy s ním. No ako hovorí kamarát: „Kým si potrebný, neumrieš.“ (A pre špekulantov, ako som ja, malý odkaz: neznamená to, že ak niekto zomrel, bol nepotrebný; práve naopak, bol potrebný, a preto žije naveky…) A aby som tomu dal nejaké prepojenie, ktoré, ak nežijete v mojej hlave, zatiaľ absentuje, tak v ten krásny moment vkladania rúk som prosil Boha, aby mi dal silu byť vždy poslušný voči predstaveným, ako nás k tomu vyzýval náš zakladateľ svätý Arnold Janssen, a tiež milosť rozpoznať situácie, v ktorých som ako Kristov kňaz naozaj potrebný.

Vnímal som to ako dve najväčšie výzvy pre moje pôsobenie v misiách, nakoľko si spätne uvedomujem, koľko problémov som vyvolal alebo pomohol živiť mojou občasnou neposlušnosťou… Najmä moji rodičia by vám k tomu vedeli povedať viac, aj keď čím starší sme, tým viac si naše detské správanie rodičia idealizujú J. Nuž čo, milujúci rodičia sú tiež Božím darom…

Poslúchať – so srdca

Samostatnou kapitolou v mojom sebareflektovaní životných postojov je to kamarátovo motto. Najskôr som ho vnímal ako vtipné a tiež ako uistenie, že kým s nami Boh počíta vo svojich plánoch a my sa ich usilujeme plniť, nemáme sa čoho báť. Až o mnoho rokov neskôr prišlo uvedomenie si, že workoholizmus nikoho nespasí a Boh s nami počíta vždy. A motto Kým si potrebný, neumrieš sa pre mňa stalo pozvaním byť tu pre iných, pretože to, čo človeka skutočne zabíja, je egoizmus a sebaklam vlastnej dôležitosti. Boh nepovedal, že ak si budeš veriť, všetko dokážeš a budeš spasený, ale povedal, že večný život má ten, kto verí v neho, v jeho slovo (porov. Jn 5, 24; 17, 3; Rim 6, 23; 1 Jn 5, 11 – -13). Nič nepripraví človeka na misie lepšie ako schopnosť dôverovať Bohu. Zdá sa to byť samozrejmé, ale nejeden veriaci v kostole si myslí, že by robil veci lepšie a možno aj svätejšie ako jeho farár; nejeden rehoľník si myslí, že jeho predstavení sa mýlia alebo nekonajú „rozumne“. Netvrdím, že človek nemôže pochybovať a skúmať rozhodnutia, ktoré sa ho týkajú, ale kedy a kde dáva priestor Bohu, Duchu Svätému, ak rozhodnutie nebolo ešte ani dopovedané, a už protirečí, už sa ohradzuje? Nie je to len fiktívny opis, je to taká moja verejná spoveď. Mnohé rozhodnutia v seminári som dehonestoval skôr, ako ich predstavený mal možnosť dopovedať, hoci väčšinou len vo svojom vnútri, ale vnútorný postoj je vo vzťahu k Bohu dôležitejší ako zovňajšok. Zdalo sa mi, že toto je rehoľná poslušnosť: zaťať zuby a urobiť to, ako chce on, a popritom si mrmlať a čakať na moment, keď sa rozhodnutie predstaveného ukáže ako zlé. No to nie je poslušnosť, ale pýcha. Možno raz dokážem žiť tu na zemi úplne oslobodený od pýchy, ale kým sa tak stane, prosím Boha, aby mi vždy posielal do života ľudí, ktorí mi pre záchranu duše pripomenú ako byť pokornejším, ohľaduplnejším a trpezlivejším. Tými ľuďmi sú pre mňa dennodenne moji Kubánci. Dôverujúc Bohu a predstaveným, že toto je to miesto, kde ma chce mať, niet miesta, kde by sa mi žilo ľahšie a lepšie. Hoci v porovnaní s materiálnym blahobytom na Slovensku sa Kuba zasekla niekde v 50. rokoch (s výnimkou turistických bublín, kam sa miestny ani nedostane); a s duchovným, morálnym a náboženským životom je to tu ako za dní Noema… A predsa niet lepšieho miesta ako toto, lebo tu ma chce Boh.

Keď sa o tom niekedy rozprávam s ľuďmi, pýtajú sa ma, ako si môžem byť taký istý ohľadom toho, čo Boh so mnou chce. Namiesto dlhých teologických prednášok, ktoré by tu aj tak zostali nepochopené, im jednoducho poviem, že verím, že Boh je všemohúci a keby ma chcel niekde inde, tak má nespočetné množstvo možností, ako ma tam dostať. Teda ibaže by som ja nechcel ísť, ale aký zmysel by malo potom pre mňa zostávať, keď Boh chce pre mňa len to najlepšie… Asi by som človeku, ktorý ešte v srdci neuveril, že Boh chce pre neho to najlepšie, neodporúčal ísť ohlasovať ho ľuďom inej reči, do inej kultúry a svojskej morálky. 

Prevzatie zodpovednosti

Ak niekedy prišiel v tvojom živote moment, milý čitateľ, že Boh ťa volá do misie, ešte to neznamená, že sa máš ponáhľať medzi roztratené kmene Amazónie. Cirkev je misionárska. Pozvanie do misie je uvedomenie si a prevzatie zodpovednosti za Cirkev, v ktorej žiješ, tam, kde si, kde sa práve nachádzaš. A ak to pozvanie s tvojím zapojením sa do života Cirkvi silnie, tak urob rozhodnutie, akou formou odpovieš na toto volanie. No nestrácaj roky „správnym“ rozlišovaním, pretože ak dôveruješ Bohu, má iks spôsobov, ako ťa priviesť na správnu cestu. Ale ak s rozhodnutím (akýmkoľvek) otáľaš, môže aj tvoje zapálenie sa pre život miestnej cirkvi ochabnúť. A vzďaľovanie sa od Krista-Cirkvi len ťažko môže niekto volať Božou vôľou.

Mimo kultúry, v ktorej veriaci-nádejný misionár vyrástol, bude veľmi záležať, ako si ustráži svoju osobnú modlitbu s Bohom a sviatostný život. Množstvo odlišných zvykov a neraz povrchného, nezakoreneného prežívania viery môže človeka, ktorý lipne na svojich kultúrno-náboženských zvykoch, natoľko oddialiť od tých, ku ktorým bol poslaný, že sa úplne stratí zmysel takejto evanjelizácie. Naopak, je dobré, ak sa stane tým, ktorý prináša porozumenie a vysluhuje sviatosti, ktoré bez ohľadu na kultúru, reč či prostredie zostávajú jasným znakom Božej prítomnosti medzi jeho ľudom. Sú prejavom Božej lásky k nám.

A ja prajem každému prežiť ten požehnaný čas, keď si v srdci človek uvedomí, ako veľmi ho Boh miluje. Nech žije svätý Trojjediný Boh vo vašich srdciach i v srdciach všetkých ľudí.

Michal Vrták, SVD
Foto: verbisti.sk (https://www.verbisti.sk/mojamisiaje-vydavat-svedectvo-zivota-viery-medzi-kubancami/)
Publikované v časopise Zasvätený život 02/2018

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *