Učiteľ, videli sme…

Ján povedal Ježišovi: „Učiteľ, videli sme kohosi, ako v tvojom mene vyháňa zlých duchov. Bránili sme mu to, veď nechodí s nami.“  Mk 9, 38 – 43. 45. 47 – 48

Minulú nedeľu sme videli, že aj Ježišovi učeníci potrebujú uzdravenie z hluchoty a slepoty (pozri Mk 9, 30 – 37). Dnes máme možnosť sledovať, ako proces uzdravovania ešte pokračuje. Učeníci sa už pred Ježišom neskrývajú do zarytého mlčania (nemota), ale rozprávajú sa s ním o tom, čo prežívajú. Už nie sú nevšímaví k Ježišovej starostlivosti o iných (hluchota), ale prejavujú tiež vlastnú iniciatívu. Potrebujú však, aby Ježiš uzdravil aj ich zrak. Z toho, ako sa na Ježiša obracia Ján, môžeme vypozorovať, že učeníci sú pozorní a všímaví. (Ján povedal Ježišovi: „Učiteľ, videli sme kohosi, ako v tvojom mene vyháňa zlých duchov.“) Učeníci vidia, čo sa deje okolo nich. Nevidia však správne. Ich videnie reality sa podobá videniu slepca z Betsaidy, ktorému sa ľudia zdali ako chodiace stromy (pozri Mk 8, 24). Ich telesné oči síce kohosi vidia, ale ich duchovný zrak je dosiaľ zaslepený akýmsi skupinovým egoizmom. Doslovný preklad ich argumentu totiž znie: „… a bránili sme mu, lebo nás nenasleduje!“ Vnímajú, že ten človek vyháňa zlých duchov, ale ešte nie sú schopní vidieť dobro. Vidia len izolovanú činnosť, ktorá presahuje pomyselné hranice, ktoré sami stanovili. A tak sú „naštartovaní“ vykoreniť domnelé zlo. Ježiš sa im opäť trpezlivo venuje, vysvetľuje, čo treba, a tak ich uzdravuje…

V slovách, ktorými sa Ján obrátil na Ježiša, by sme mohli vnímať istú formu modlitby: „Učiteľ, videli sme…“ Skutočne, je to modlitba, ktorú sa nutne potrebujeme naučiť. Každý deň potrebujeme s Ježišom hovoriť o tom, čo sme videli, čo sme robili a čomu sme bránili… a tak ho prosiť, aby stále uzdravoval náš zrak (ale aj tie bolesti, ktoré sme videli či dokonca spôsobili).

Anna Mátiková, pavlínka