V krajine orlov: verbista P. Gorazd Kohút na misii v Albánsku

P. Gorazd Kohút SVD, misionár v Albánsku, opisuje pre časopis Hlasy z domova a misií tamojšiu náboženskú situáciu a približuje svoje pôsobenie v tejto krajine.

Len pred troma rokmi si bol vysvätený za kňaza a tvojím prvým pôsobiskom bolo katolícke Taliansko. V októbri minulého roka si bol prevelený do Albánska – aká je tam náboženská situácia?

Keď sa hovorí o náboženskej situácii v Albánsku, je potrebné mať na pamä­ti dôležitý historický fakt. Po druhej svetovej vojne sa moc dostala do rúk komunistov a Albánsko sa vydalo ces­tou budovania socializmu. Vedúcu pozíciu získala Albánska strana práce a komunistický diktátor Enver Hodža. Čo poznáme z našej histórie, to bolo prítomné i tu: znárodnenie priemyslu, industrializácia a kolektivizácia poľ­nohospodárstva a pod. V roku 1967 albánska vláda zakázala praktizovanie náboženstva a prehlásila ateizmus za štátnu doktrínu. Albánsko sa tak ofi­ciálne stalo prvým ateistickým štátom na svete. Hlavným pilierom režimu bola tajná štátna polícia Sigurimi, kto­rá kontrolovala všetok politický a spo­ločenský život v krajine.

Počas totalitného režimu boli väz­nené, mučené a umučené tisíce ľudí, medzi nimi kňazi, rehoľníci a rehoľ­né sestry, laici angažujúci sa (tajne) v náboženskom živote a mnohí ďalší „nepriatelia“ režimu. Oficiálne štatis­tiky hovoria, že viac než 40 tisíc osôb albánskej národnosti malo status po­liticky prenasledovaných, z toho väz­nených bola viac než tretina a odsú­dených vyše 5 tisíc. V koncentračných táboroch bolo umiestnených vyše 20 ti­síc osôb. Katolícka cirkev Albánska má teda 40 mučeníkov, z ktorých viacerí sú kňazi jezuiti a františkáni.

Aká je situácia dnes?

Celkovo má Albánsko 5 diecéz a jed­nu Apoštolskú administratúru – táto v sebe zahŕňa i farnosti, ktoré spravu­jeme my – verbisti. Preto by som vám chcel pár slovami priblížiť pastoračnú situáciu v Apoštolskej administratúre, ktorá je geograficky situovaná v južnom Albánsku.

Podľa štatistík z roku 2017 spadá do administratúry vyše 1,5 mil. oby­vateľov, z toho pokrstených je 3 730 (teda ani nie 0,3 %). Administratúra pozostáva z 15 farností a viacerých re­hoľných komunít. Počet kňazov v ad­ministratúre klesol oproti roku 2017 z 12 na 5. Z toho je ľahké usúdiť, že – bohužiaľ – v niektorých farnostiach v dôsledku nedostatku kňazov veriaci nemajú ani v nedeľu možnosť zúčast­niť sa eucharistického slávenia.

Takže situácia v porovnaní s Talianskom je úplne opačná – katolíci sú tu v abso­lútnej menšine. Aké náboženstvá teda vyznáva väčšina obyvateľstva?

Väčšina územia administratúry sú oblasti s náboženstvom moslim­ským (najmä z toho dôvodu, že od 15. stor. bola súčasťou Osmanskej ríše a kresťania boli znevýhodňovaní a neskôr i prenasledovaní pre vieru) a na druhom mieste or­todoxným. Myslím, že by pre vás mohla byť zaujímavá otáz­ka, ako moslimovia, kresťania ortodoxných cirkví a katolíci spolu žijú, vzájomne vychádza­jú. Myslím, že bude nápomocné pre lepšie pochopenie situácie, ak sa s vami podelím o jednu konkrétnu iniciatívu prevaž­ne moslimskej dediny blízko mesta Elbasan. Držal som v rukách doku­ment (žiadosť) s viac než 150 pod­pismi moslimov, ktorí sa v nej obra­cajú na katolíckeho kňaza (ktorý má na starosť malú hŕstku katolíkov v tej dedinke) s výslovnou túžbou viac po­znať, kto je Ježiš podľa katolíckej ná­uky. Odvolávajú sa na svoje kresťan­ské korene, ktoré siahajú hlbšie než tie moslimské (datované až od nástupu násilnej islamizácie v 15. stor.). Títo moslimovia osobne poznajú istého mladého muža, ktorý bol pokrstený ako dospelý a ktorý v tejto ich dedine veľa pomohol chudobným a chorým. Jeho príklad a nezištná služba mno­hých moslimov natoľko inšpirova­la, že sa začali zaujímať o jeho hlbšie motivácie, s ktorými koná túto služ­bu kresťanskej lásky. Príklad jedné­ho zapálil túžbu poznať Ježiša Krista v mnohých. Verím, že práve toto je naša prvoradá misia. A i príklad toh­to mladého muža je dôkazom toho, že verba movent, exempla trahunt (as­poň jedno príslovie si z latinčiny ešte pamätám). Hoci som vám tu uviedol iba tento príklad, platí (a sami Albánci by vám to potvrdili), že koexistencia troch náboženských prúdov je v Al­bánsku mierová a vyznačuje sa vzá­jomným rešpektom.

Povedz nám niečo bližšie o tvojej far­nosti, v ktorej pôsobíš, ako sa tam ocit­li verbisti?

V prvom rade by som chcel veľmi oceniť spoluprácu, ktorá je dobre za­behnutá medzi rôznymi rehoľnými inštitútmi/komunitami na území na­šej farnosti (ale aj v širšom zmysle na území našej administratúry). Je dob­re organizovaná katechéza a prípra­va katechumenov (aktuálne sú traja) na sviatosti, takisto rôzne aktivity pre deti, rôzne iniciatívy pre manželské páry, rodiny. Osobne rád navštevujem moslimské rodiny. Hoci sa jazyk ešte stále učím, tieto rodiny ma srdečne ví­tajú a mám naozaj pocit, že sa úprimne tešia z návštevy nás kresťanov.

Čo sa týka prítomnosti verbistov v Albánsku, ide o celkom čerstvú zá­ležitosť. Pastoračno-misijne sme tu otvorili misiu v septembri roku 2015 na pozvanie vtedajšieho biskupa ad­ministratúry. Odvtedy tu pôsobili dvaja verbisti. Aktuálne som v Al­bánsku jediným verbistom. Bol som menovaný za správcu farnosti v mes­te Vlorë a v blízkych dvoch filiálnych farnostiach. Mesto je počtom obyva­teľov niekde uprostred medzi Koši­cami a Prešovom. Nájdete v ňom dve mešity, jeden chrám Ortodoxnej a je­den chrám Katolíckej cirkvi. Na nedeľ­né slávenie Eucharistie sa v priemere zhromaždí asi 70 veriacich (z celého mesta a okolia!). No a z tých 70 je asi polovica pokrstených. V období let­ných prázdnin sa náš kostolík naplní viac vďaka poľským turistom.

Aké sú výzvy do budúcnosti v rámci tvo­jej farnosti?

Jednou z dôležitých pastoračných vý­ziev v našich farnostiach je formácia laikov, ktorí by mohli vstúpiť do každo­denného kontextu ľudí, ktorí hľadajú, ktorí si kladú mnohé otázky i ohľadne katolíckej viery, ale častokrát sa nema­jú na koho obrátiť. Ďalšou dôležitou výzvou je pastorácia mládeže (priblížiť sa k nej je o niečo náročnejšie, nakoľ­ko sa v meste nezdržuje stabilne a od­chádza do Tirany za štúdiom/prácou).

V rôznych činnostiach Katolíc­kej cirkvi v Albánsku vnímam túžbu vzbudiť v mladých ľuďoch záujem o dobrovoľnícku činnosť, a teda aby pre nich nebol primárny zisk a vlastné pohodlie/blahobyt, ale dobro, ktoré je možné urobiť pre iných.

Dobrovoľníctvo vnímam ako prí­ležitosť priblížiť sa ľuďom, spolupra­covať i s tými, ktorí myslia inak, alebo vyznávajú inú vieru. A práve tu sa nám ako misionárom otvára rozsiahle pole ekumenického a medzináboženského dialógu.

Cítiš sa byť prijatý svojou komunitou a okolím?

Od prvého dňa, čo som tu, cítim sa byť prijatý a som si vedomý toho, že sa s prosbou o akúkoľvek formu pomoci mám na koho obrátiť. Je však tiež prav­dou, že byť jediným verbistom v celej krajine vie byť i náročné. Ale Pán sa stará a môj provinciálny predstavený so svojou radou hľadajú spôsob ako zabezpečiť, aby sme tu boli aspoň dva­ja. Tak vkladám tento úmysel i do va­šich modlitieb.

Ďakujeme ti, Gorazd, za povzbudenie, určite sa niekedy zastavíme na návšte­vu a nateraz ti prajeme veľa síl, trpezli­vosti a Božieho požehnania v tvojej ďal­šej práci.

Lukáš Hanusek, SVD
Foto: archív Gorazda Kohúta, SVD

Článok uverejnený s láskavým dovolením redakcie časopisu Hlasy z domova a misií.