Väzenie minulosti
Biblický príbeh Lótovej manželky patrí k tým, ktoré sú ľahko zapamätateľné. Svätopisec v ňom neprezrádza jej meno, iba to, ako skončila pri úteku zo Sodomy a Gomory. Keď Pánov anjel viedol Lóta a celú jeho rodinu von zo skazených miest, ktoré čakala záhuba pre ich zlobu, ona sa obrátila – napriek predošlému zákazu – a „premenila sa v soľný stĺp“ (Gn 19, 26). Je to veľmi silný a tak trochu tajomný obraz. Ilustruje však veľmi výstižne skutočnosť, že ten, kto zostáva upriamený na minulosť, zostáva určitým spôsobom doslova nehybný až kamenný. Túžba Lótovej ženy bola upriamená späť, k mestám minulosti, a nakoľko sa nevedela od nich odtrhnúť, zostala stáť ako soľný stĺp. Origenes vo svojom alegorickom výklade vysvetľuje soľ ako múdrosť života, ktorá jej chýbala. Múdrosť života spočíva v napredovaní, kým zafixovanie na minulosť bráni kráčaniu vpred.
Koľko krát je možné z úst ľudí počuť povzdychnutie: „Ach, kedysi to bývalo inak, lepšie ako dnes…“ Zaiste, tým sa nechce povedať, že spomínať na minulosť je zlé. Ak sa však minulosť stáva nástrojom neustáleho oponovania prítomnosti, premieňa sa na väzenie. Minulosť zrejme nebola oveľa lepšia, aj ona mala svoje radosti i bolesti. V každom prípade je však už preč. Vracať sa do nej v úniku z prítomných ťažkostí neprospieva. Je to „virtuálny svet“, ktorý bráni vnímaniu krásy prítomnosti. Je potrebné sa preto oslobodiť od pút minulosti, ponechať jej miesto, ktoré jej prináleží, a nie sa za každú cenu usilovať opakovať ju v prítomnosti. Je to nemožné – a zatvára to pred darom prítomnosti.
V jednom príhovore kardinálom pápež František nástojil na tom, aby neboli pesimistami, čiže aby nevideli všetko čierne, lebo to je pokušením diabla. Pozval ich naopak podeliť sa o svoje skúsenosti – lebo to je ten dar minulosti pre prítomnosť – s mladými. Nabádal ich byť učiteľmi života, ktorí odovzdávajú múdrosť skúsenosti minulosti otvárajúc príležitosť prítomnosti.
Lebo to je presne to, čo robí Boh. Prorok Izaiáš to pripomína krásnymi slovami, ktorým Cirkev načúva na Piatu pôstnu nedeľu. Sú to Božie slová adresované Izraelu počas babylonského vyhnanstva – čiže v situácii mimoriadne ťažkej, do ktorej sa ľud dostal pre neochotu počúvnuť Boží hlas – a znejú takto: „Nemyslite na to, čo bolo, nesnite o veciach dávnych. Hľa, ja tvorím čosi nové, teraz to klíči; nebadáte? Áno, na púšti urobím cestu a rieky na pustatine“ (Iz 43, 18 – 9). Je nemožné vrátiť späť minulosť. Je však možné otvoriť sa pre novosť, ktorú Pán uskutočňuje v prítomnosti. A to má schopnosť naplniť novým životom. Nie upätosť na minulosť, lež vnímavosť na Pánove skutky v prítomnosti dávajú životu zmysel a slobodu. Preto aj Pavol, zasiahnutý nádherou evanjelia Ježiša Krista, necháva za sebou to, čo považoval kedysi za dôležité, a upriamuje svoj pohľad na Ježiša a na život, ktorý sa mu v ňom ponúka: „… zabúdam na to, čo je za mnou, a uháňam za tým, čo je predo mnou. Bežím k cieľu, za víťaznou cenou Božieho povolania zhora v Kristovi Ježišovi“ (Flp 3, 13b – 14).
Okrem fixovania sa na údajne lepšiu minulosť jestvuje ešte iný druh uväznenia v nej, ktorý tiež bráni žiť v radosti prítomnosť. Je to neschopnosť odpustiť. „… urobil(a) mi to a ono, a ja mu (jej) to nikdy nezabudnem!“ Takýmito a podobnými slovami človek buduje múr znemožňujúci obnovu vzťahu. Sám sa pasuje do úlohy sudcu, ktorý neprestáva tomu druhému pripomínať minulú vinu, a nemieni to zmeniť. No tým, že nie je ochotný odpustiť, zostáva uviaznutý v zle, ktoré zakúsil, a trpí naďalej z krivdy, ktorú nedokázal uzdraviť odpustením.
Ježiš v úryvku evanjelia (Jn 8, 1 – 11), situovaného do prostredia v blízkosti chrámu, ponúka zákonníkom a farizejom minimálne jeden pádny dôvod v prospech odpustenia: nik nie je bez viny. Obviňovať iného človeka ešte neospravedlňuje. Ponecháva človeka v klietke zla; nielen previnilca, ale aj súdiaceho. Až prelomenie pút minulého zla skrze odpustenie oslobodzuje a otvára obom novú možnosť tak pre prítomnosť, ako i budúcnosť. Tak ako koná Boh: otvára nové cesty tam, kde ich nik neočakával – na púšti; a privádza život skrze vodu tam, kde chýbala – na pustatine (porov. Iz 43, 19). Odpustenie je novou šancou života. Fixácia na minulú vinu je kameňom a smrťou. Ale i vinník, ten, kto sa zla dopustil, a bolo mu odpustené, je vyzvaný – v postave ženy z evanjelia – prestať s hriechom minulosti. „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“ (Jn 8, 11). Začni nový život. Odpustenie ti k tomu dáva príležitosť.
Ježiš nedrží v rukách kameň. On sa usiluje sňať bremeno z človeka, aby nezostal stáť ako soľný stĺp, zafixovaný v hriechu minulosti (v tom vlastnom alebo v hriechu iných), lež bol ochotný otvoriť sa novej príležitosti života v prítomnosti. Naznačuje cestu odpustenia ako cestu von z väzenia minulosti.
Marek Vaňuš, verbista