Vernosť vystavená skúške
Prinášame vám dôležité interview s arcibiskupom José Rodríguezom Carballom, generálnym sekretárom Kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, ktoré nedávno poskytol vatikánskemu denníku LʼOsservatore Romano.
„Každý deň je vernosť povolaniu k zasvätenému životu vystavená tvrdej skúške, ktorej autorom sú výzvy súčasného sveta. Aby sme ju mohli prekonať, potrebujeme byť pevní v povolaní a venovať sa trvalej formácii.“ Povedal to arcibiskup José Rodríguez Carballo v interview vatikánskemu denníku LʼOsservatore Romano (2. 2. 2017) v predvečer plenárneho zhromaždenia generálnych predstavených reholí, ktorí sa zaoberali témou vernosti povolania a aktualizáciou dokumentu Mutuae relationes (1978).
Aké sú výzvy, ktoré treba zvládnuť pri revízii tohto textu?
V prvom rade treba povedať, že nejde o jednoduchú revíziu súčasného dokumentu Mutuae relationes, ale o nový text. Toto bol úmysel predstavených dvoch dikastérií, ktorým Svätý Otec zveril mandát pripraviť nový text. Sú to Kongregácia pre biskupov a Kongregácia pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života. K tomuto úmyslu však treba pridať mienku viacerých otcov z medzidikasteriálneho plenárneho zasadnutia, ktoré sa konalo 26. januára 2017. Do úvahy treba brať aj ďalší aspekt, totiž že nový dokument bude mať na zreteli nielen vzťahy medzi pastiermi a zasvätenými klerikmi, ale aj medzi pastiermi a všetkými formami mužského a ženského zasväteného života. Hlavné výzvy sa týkajú toho, akým spôsobom aplikovať teologické a právne princípy, ktoré budú základom nového dokumentu (Cirkev ako spoločenstvo, vzájomná podstata medzi hierarchickými a charizmatickými darmi, oprávnená samostatnosť zasvätených, zdravé napätie medzi partikulárnym a univerzálnym), na konkrétny život medzi pastiermi a zasvätenými osobami v miestnych cirkvách.
Ako sa uskutočňuje prechod od teórie k praxi?
Vzájomné vzťahy (mutuae relationes) sú v hre v každodennom živote, teda vo chvíľach, keď žijeme mystikou stretnutia, povedal by Svätý Otec František, so všetkým, čo takéto stretnutie prináša. Ako povedal Svätý Otec vybraným delegátom zasväteného života: „Vzájomné vzťahy neexistujú tam, kde niektorí rozkazujú a iní sa z obáv alebo z určitých výhod podriaďujú.“ Existujú tam, kde vidno snahu o počúvanie, vzájomnú pohostinnosť, otvorenosť v dialógu, spoluúčasť na rozhodovaní, vzájomnú úctu, hlboké poznanie. Existuje jeden prvok, na ktorý sa počas plenárneho zasadnutia kládol veľký dôraz a často zaznieval v návrhoch, ktoré prišli do nášho dikastéria zo strany viac ako 150 konferencií vyšších predstavených z celého sveta, a tým je potreba primeranej formácie v duchu ekleziológie Druhého vatikánskeho koncilu. V tomto zmysle sa žiada, aby formačné programy diecéznych seminárov obsahovali povinné kurzy teológie zasväteného života a jeho miesta v živote Cirkvi; kým vo formačných domoch zasvätených osôb sa má študovať teológia partikulárnej cirkvi a poslanie biskupa. Aby bolo možné prekonať vzájomné nepochopenia, potrebná je primeraná formácia ohľadom týchto prvkov a mnoho tvorivosti, aby sa našiel priestor a chvíle na opravdivé stretnutie. Ďalším prvok, na ktorom sa nástojilo, je, aby sa k zasvätenému životu nepristupovalo z hľadiska jeho jednoduchej funkčnosti. Zasvätený život si majú vážiť v prvom rade zasvätené osoby a potom aj biskupi a diecézni kňazi pre to, čím je: znamením a proroctvom. No a nakoniec netreba zabúdať ani na dôležitý prvok, ktorý môže zapríčiniť určité napätie: je to otázka odcudzenia samých sebe zo strany zasvätených a otázka majetkov. V tomto druhom prípade nevyhnutne sú potrebné zmluvy.
Ako bude prebiehať proces vypracovania nového dokumentu?
Toto treba ešte rozhodnúť. Predvídame zmiešanú komisiu dvoch dikastérií. To, čo je veľmi jasné, je vôľa uplatniť synodálnu metódu v prvom rade medzi dvoma kongregáciami a potom s konferenciami generálnych predstavených a s biskupmi. Okrem toho plenárne zhromaždenie žiada, aby sa vypracoval dokument, ktorý bude obsahovať nielen teologické a kánonické princípy, ale aj praktické a pastoračné smernice. Preto pokladáme za dôležité počúvať protagonistov vzájomných vzťahov: biskupov a zasvätených.
Počas plenárneho zhromaždenia ste hovorili aj o vernosti povolaniu. Ktorými hlavnými prvkami ste sa zaoberali?
V prvom rade sme konštatovali, že zasvätené osoby vo veľkej väčšine radostne prežívajú svoju vernosť povolaniu. V zasvätenom živote existuje mnoho svätosti, pripomína Svätý Otec. Vernosť svojmu povolaniu vedie nemálo zasvätených k tomu, že svedčia o svojej viere a povolaní až po vyliatie krvi. Zasvätení mučeníci, ktorí každý rok dajú život za Krista, sú najlepším dôkazom životaschopnosti a svätosti zasväteného života. Niet pochýb o tom, ak tvrdím, že celkový zasvätený život je telo, ktoré sa teší dobrému zdraviu. Potom sme sa zaoberali aj prvkami, ktoré podporujú vernosť povolaniu, a prvkami, ktoré sú jej prekážkou. No a nakoniec sme uvažovali aj o bolestnej téme zanechania povolania a predložili sme niektoré iniciatívy, ktorými mu chceme predísť.
Ktoré sú hlavné príčiny tohto javu?
Nie je ľahké ich presne určiť: nie vždy sú hlavné tie príčiny, ktoré obsahujú dokumenty týkajúce sa žiadosti o dišpenz od rehoľných sľubov. Často sa uvádzajú problémy citového druhu, potom sú to ťažkosti žiť aj podľa ďalších dvoch rehoľných sľubov alebo je to aj samotný bratský život v komunite. Som však presvedčený, že prvá príčina odchodov má mnoho spoločného s duchovným rozmerom alebo s rozmerom viery. Keď hovoríme o viere, tak sa nejedná iba o stotožnenie sa s učením Cirkvi, ale o uživotnenú, žitú vieru, ktorá sa dotkne a mení srdce, a teda vedie k autenticky kresťanskému životu a následne k zasvätenému životu v súlade s tým, čo si niekto zvolil s rehoľnou profesiou. Niekedy si vieru možno mýliť s nábožnosťou. Skúsenosť nám hovorí, že niekto môže byť veľmi nábožný, no slabý vo viere. Viera vychádza z opravdivého stretnutia s Kristom a dokáže toto stretnutie posilňovať celý život. V kresťanskom a zasvätenom živote sa pokladajú za isté viaceré aspekty viery, ktorým by sa mala venovať väčšia pozornosť. To isté platí aj pre spiritualitu. Netreba si ju mýliť s jednoduchými prejavmi nábožnosti, ale ona sa musí vteliť do života, aby sme sa mohli stať deťmi neba i zeme, mystikmi a prorokmi, učeníkmi a svedkami. Ak je viera slabá, duchovnosť plytká a pretrvávajú problémy v bratskom živote v komunite, vtedy sa veľmi ľahko môže stať, že prvé rozhodnutie – povolanie k zasvätenému životu – oslabne, človek má pocit, že ho sklamalo, a skončí tak, že sa zapletie do citových väzieb a skôr či neskôr zanechá svoju prvú životnú voľbu. Som toho názoru, že hlavnými príčinami sú krehkosť skúsenosti viery a duchovného života, neriešené komunitné ťažkosti v bratskom živote a následne aj problémy citového rázu.
Ktoré faktory ovplyvňujú vernosť?
V prvom rade treba mať na zreteli údaj, ktorý pochádza zo súčasnej antropológie: dnešní ľudia majú strach prebrať na seba definitívne záväzky; vždy si chcú ponechať „pootvorené okno“ pre nepredvídané situácie. Takto vytvoria v sebe dvojznačný postoj, ktorý im nedovolí žiť v plnosti. Takéto zmýšľanie je veľmi blízke kultúrnemu a spoločenskému kontextu, v ktorom žijeme. Naša spoločnosť je „tekutá“ spoločnosť, ktorá podporuje „tekutú“ kultúru: v nej sa vzťahy budujú na základe výhod, ktoré každá strana môže od druhej strany dosiahnuť, a teda trvajú dovtedy, dokedy trvajú výhody; ide o roztrieštenú, fragmentovanú kultúru, v ktorej niet miesta pre „veľké príbehy“ a kde sa dáva prednosť takému životu, ktorý sa podobá reštauračnému jedálnemu lístku, čím sa často stávame otrokmi módy; ide o kultúru blahobytu a sebarealizácie, vďaka ktorým veľmi ľahko prechádzame od homo sapiens k homo consumens [t. j. ku konzumnému človeku], čo v ňom vytvára veľkú životnú prázdnotu. Všetkým týmto vplyvom treba pridať tie, ktoré pochádzajú zo sveta mladých. Tento je však veľmi zložitý (ak berieme do úvahy posledné prieskumy), v ktorom generácia medzi 15. a 30. rokom života (tzv. millenial) nahrádza predošlú generáciu X. Jej charakteristickým prvkom je indiferentnosť voči náboženstvu a slabé poznanie Cirkvi a zasväteného života. V tomto kontexte, aj keď sa niektorí z tejto generácie v danej chvíli obrátia a rozhodnú sa pre uvedenú formu nasledovania Krista, pravdepodobne im chýba pravá motivácia, pretože v ťažkých situáciách podľahnú pokušeniu odísť a zanechať povolanie. Posledný prvok, ktorý treba mať na zreteli, je samotný zasvätený život, o ktorom sa hovorí predovšetkým v čisto estetickej rovine: formulujú sa vysoké ideály, avšak život zasvätených osôb nesvedčí o kráse a dobrote tejto formy nasledovania Krista (sequela Christi). Zasvätený život tak už viac nezodpovedá svojmu prorockému poslaniu, ako žiada Svätý Otec František, alebo ako hovorí páter Metz, svojmu poslaniu byť „šokovou terapiou pre veľkú Cirkev“. Vernosť povolaniu je podmienená aj nedostatočne jasnou totožnosťou zasvätenia. Neindiferentnou záležitosťou je aj nedostatočný projekt ekologického života, v ktorom vidno opravdivý súlad medzi duchovným životom, bratským životom a evanjelizačným poslaním.
Môžeme vedieť niektoré údaje, ktoré sa týkajú zanechania povolaní?
Ak Svätý Otec hovorí o odchodoch ako o „krvácaní“, to znamená, že problém je vážny, nielen čo sa týka čísel, ale aj veku, v ktorom sa zanecháva povolanie. Vo väčšine prípadov je to medzi 30. a 50. rokom života. V roku 2015 a 2016 sme zaznamenali asi 2.300 odchodov ročne, vrátane 271 dekrétov zanechania rehoľného inštitútu, 518 dišpenzov od celibátu, ktorý udeľuje Kongregácia pre klérus, 141 rehoľných kňazov bolo inkardinovaných pure et simpliciter do rôznych diecéz a 332 kontemplatívnych sestier dostalo dišpenz od rehoľných sľubov. Počas plenárneho zhromaždenia sme sa pozastavili nad troma prvkami: nad tým, že ide o vysoké číslo tých, ktorí zanechávajú zasvätený život a sú inkardinovaní do nejakej diecézy; nad tým, že odchádza aj nemalé číslo kontemplatívnych sestier a určitý počet zasvätených zanecháva samotný zasvätený život (225 prípadov) hovoriac, že nikdy povolanie nemali. Musíme konštatovať, že najvyššie číslo zanechania povolania je medzi rehoľníčkami, čo možno sčasti vysvetliť aj tým, že ony tvoria väčšiu časť zasvätených.
Čo možno robiť, aby sme pomohli tomu, kto pochybuje o svojom povolaní, alebo aby sme zanechaniu povolania predišli?
Osobne si myslím, že sa treba predovšetkým zamerať na rozlišovanie povolania, aby si ten, kto nie je povolaný k tejto forme nasledovania Krista, nezvolil takýto spôsob života. Pri rozlišovaní treba spoločne brať do úvahy ľudský, citový a sexuálny rozmer, duchovný (rozmer viery) ako aj intelektuálny rozmer. Osobitnú pozornosť treba venovať motiváciám a nenechať sa ovplyvniť pokušením čísel a účinnosti, ako nám to pripomenul Svätý Otec František. Zasvätený život nie je pre všetkých a nie všetci sú pre zasvätený život. Okrem toho treba dávať veľký pozor na tých, ktorí prechádzajú z jedného seminára alebo z jedného rehoľného inštitútu do druhého. Nemôže existovať primerané rozlišovanie bez primeraného sprevádzania, ktoré poskytujú tí, ktorí dokážu odovzdať krásu charizmy v určitom rehoľnom inštitúte, sú odborníkmi v cestách hľadania Boha a vedia po týchto cestách iných sprevádzať. Mnoho povolaní sa totiž stratí cestou z dôvodu nedostatočného ľudského a duchovného sprevádzania v oblasti povolania. Dôležité je potom starať sa o začiatočnú formáciu, ktorá je základom permanentnej formácie. Základná formácia má byť zosobnená a má brať ohľad na jednotlivé procesy; evanjeliovo náročná, ale nie strnulá; ďalej má byť ľudská, motivujúca a inkulturovaná; má to byť formácia k vernosti; ale aj formácia k zdravej a plodnej afektivite.
Nicola Gori
http://www.osservatoreromano.va/ (2. február 2017)
© preložil Štefan Turanský 2017