Vonkajšia krása zasvätenej ženy
„Čo je krása? Nie je ňou vonkajší zjav. Je to niečo vnútorné v hĺbke nášho srdca.“ Toto sú slová známej modelky Laury Kraussovej Calenbergovej, ktorá po svojom obrátení takto definovala pojem krásy. A pokračuje: „Krása je pokora, aj keď v mojej práci nie je populárna. Istota a sebavedomie sú krásne. Samotné poznanie Boha privádza ku kráse, pretože jeho láska a prijatie nám dáva ozajstnú istotu a pravé sebavedomie. Z toho vyrastá schopnosť prijímať a milovať seba i iných.“
Definície krásy
Krása ako taká patrí ku kľúčovým pojmom filozofie. V užšom význame označuje esteticky príjemné zážitky pri vnímaní estetických hodnôt či estetických objektov. Širší pojem krásy v sebe zahŕňa aj nepríjemné pocity, zážitky, pocity ľútosti, tragédie a morálneho otrasu.
Krása je však premenlivá, nestála kategória. To, čo sa považuje za krásne, je veľmi subjektívne. Jestvujú však aj univerzálne estetické princípy či, iným slovom, akési kritériá krásy. Ak je zbavená etického náboja, stáva sa bezduchou samoúčelnosťou. Práve morálna iskra umožňuje kráse naplno sa zaskvieť a obohatiť duchovno-duševný život človeka.
Ozajstná krása nie je zotročujúca, taká, čo nás vzdiali od cieľa, po ktorom túži nepokojné srdce človeka. Je to krása „taká stará a taká nová“, o ktorej svätý Augustín hovorí vo Vyznaniach, že sa stala predmetom lásky jeho obráteného a očisteného srdca; je to krása Božia. Táto krása nevyhnutne zachváti celého človeka, bude prebývať vo vnútri a automaticky sa prejaví navonok v správaní, obliekaní, jedení, hodnotovom rebríčku. Vyznie ako poriadok, usporiadanie života. A bude príťažlivá, pretože bude prameniť zvnútra, v ktorom žije nádherný Boh – Pôvodca krásy.
Krása a (zasvätená) žena
Krása sa neodmysliteľne spája so slovom žena. Žena je nádherná, vo svojej podstate je odrazom najnežnejších Božích vlastností: lásky, nehy a milosrdenstva. O vonkajšej kráse ženy sa dnes vo všeobecnosti veľa hovorí. Mnoho prostriedkov a činností sa vynaloží na získanie i zachovanie krásy. Zrelá a múdra žena však vie, že princípom jej vonkajšej krásy je krása vnútorná. Toto sa nedá obísť. Bez nádherného vnútra je vonkajšia krása prázdnym, pomíňajúcim sa obalom a predvádzaním sa. Každá žena má v sebe potenciál krásy a je pozvaná naplno ho rozvinúť.
Žena je Bohom obdarovaná schopnosťou vytušiť a vnímať ľudské a duchovné hodnoty. Ako taká reprezentuje „náboženský princíp“ ľudstva a je „uprednostnená“ vo vzťahu voči Duchu Svätému: je schopná prijať a zvnútorniť v sebe náboženský ideál. Vie sa úplne odovzdať tomu, koho miluje; zvnútorňuje realitu a seba samú vlastnou citlivosťou, ktorá ju robí otvorenejšou a prístupnejšou voči duchovným skutočnostiam.
Gertrúda von le Fort opisuje ženský charakter slovami: Žena je najviac sama sebou, keď už nie je viac sebou, pretože sa úplne darovala (porov. Die Ewige Frau). To znamená, že typicky ženská spiritualita vyzdvihuje darujúcu sa lásku, milujúcu službu, obetovanie sa pre druhých, materské a chápavé prijatie, hlboký ľudský zmysel pre milosrdenstvo.
Žena však môže naplno uskutočniť túto vysokú métu iba vtedy, ak sú splnené podmienky, ktoré zodpovedajú jej základným potrebám (istota, pocit prijatia a úcty, pozitívne vzťahy, možnosť komunikovať stav svojho vnútra, milovať a byť milovaná atď.). Jas jej nadprirodzeného života bude tým silnejší a žiarivejší, čím živšia a pevnejšia bude táto prirodzená báza, na ktorej stavia.
Žena vo svojej prirodzenosti vlastní dynamické prvky, ktoré pretavuje do vzťahov v súvislosti s vrodenou túžbou po nadprirodzenom, po Bohu:
• žena oplýva intuitívnou inteligenciou, ktorá je obohatená citovým prvkom a pomáha jej prijímať a milovať vnútorné hodnoty, podporuje snahu ísť ďalej ponad tento svet a podnecuje ju, aby vytvárala vzťahy s inými;
• žena prežíva rytmus života v očakávaní: vie dúfať už aj pri nepatrných náznakoch riešenia situácií, vie prijímať vnútorné inšpirácie. Zdá sa, že medzi ženou a časom akoby existovala vzájomná dohoda, čas jej neodporuje, pretože ona v sebe nesie veľkú časť večnosti, ona sama je očakávaním;
• žena je bližšie k životu, ona sama je prameňom života; je otvorená voči životu, ktorý ešte len príde a ešte je len v možnosti, ona vníma a má schopnosť prijať žiadosť života, ktorý sa chce premeniť na skutok – telo;
• žena žije tvorivosť vo svojom ženskom bytí, a tým je blízko k Stvoriteľovi. Čím viac je stvorenie stvorením, o to menšiu nezávislosť potrebuje i má a o to viac je v Božích rukách a naopak;
• žena sa javí ako schopná pozornosti voči Slovu, pretože je schopná pozornosti voči inému človeku. Materstvo jej dané ešte viac túto schopnosť rozvinie a stane sa v nej disponibilitou „zachovávať“ v sebe Slovo večného života.
Vonkajšia krása je dôsledkom krásy vnútornej a je vnímaná ako žiarivá tvár, jemnosť, ženské správanie, dôstojnosť a pokora, radosť, trpezlivosť v protivenstvách, milosrdenstvo a súcit, a ešte oveľa viac podľa originality každej ženy. Takáto nádhera v živote zasvätenej ženy je apoštolským prostriedkom, priťahuje, vyvoláva otázky, vlieva túžbu po Bohu, lebo odráža Boha. A toto je povolaním zasvätenej ženy, aby bola krásna vo vnútri i navonok, aby bola krásna úplne. Jej krása a usporiadanosť sa môže stať výrečným a dôležitým prostriedkom evanjelizácie.
P. N. Jevdokimov vo svojom diele Teológia krásy hovorí, že Boh človeka stvoril, aby sa stal ospevovateľom jeho krásy. Zasvätený život je priestor, kde sa táto pieseň krásy môže naplno rozvinúť a neprestajne spievať vo vnútri i navonok.
Agnesa Jenčíková