Vždy pripravený!
Keď čítam Božie slovo, v ktorom je výzva: „Bdejte!“, vždy sa mi chtiac-nechtiac pripomenie zvolanie: „Vždy pripravený!“ (Keďže som nikdy nebol skautom, pravdepodobne je to pozostatok iskričkovsko-pioniersko-zväzáckej výchovy, ktorej sa mi dostalo.) Bez ohľadu na to, s čím sa nám to spája, je to tam. Je to výzva k pripravenosti. Táto výzva je zároveň pozvaním k očakávaniu. Byť pripraveným a čakať. Čakať a byť pripraveným.
To čakanie, a s ním spojená pripravenosť, môže mať rôzne podoby, v každom z nás môže vzbudzovať rôzne pocity, túžby… Pretože je rozdiel, či čakám na skúšku z (doplniť podľa svojho osobného rebríčka najhorších a najobávanejších skúšok), alebo čakám na stretnutie s (doplniť podľa svojho osobného rebríčka najobľúbenejších osôb, miest a udalostí). Keď sa na niekoho alebo na niečo teším, neprekáža mi čakanie, pretože radosť je väčšia ako nespokojnosť s tým, že ešte musím čakať. Zároveň by som dal neviem čo za to, aby som už čakať nemusel. Keď sa však bojím, mám obavu, čakanie vo mne iba zväčšuje nepokoj. Z jednej strany by som chcel, aby ten moment, ktorého sa bojím, nikdy nenastal. Z druhej strany by som to už chcel mať čím skôr za sebou – nech už to dopadne akokoľvek.
Božie slovo aj liturgia nás pozývajú k bdelosti, k pripravenosti, k očakávaniu na príchod Boha. Je v podstate jedno, či teraz myslím na zjavenie sa Ježiša Krista v jeho sláve na konci dní, alebo na jeho viac-menej zjavné vstupovanie do našej každodennosti. Otázkou je skôr, koho čakám. Čakám Sudcu alebo Ženícha? Čakám Revízora alebo Priateľa? Pretože to má vplyv na to, či moje očakávanie bude spojené s túžbou byť na jeho príchod pripravený, alebo to bude očakávanie spojené s obavou, či som dostatočne pripravený.
Dnes je dobrý čas na to, aby si každý z nás dal odpoveď na dve otázky: „Koho čakám?“ a: „Som pripravený?“ Výsledok odpovede na prvú otázku bude mať vplyv na to, či si vôbec budem chcieť položiť tú druhú. Odvahu!
Milan Zaleha, redemptorista