Vzťah laikov a kňazov v kontexte synodálnej Cirkvi
Článok publikujeme s láskavým dovolením redakcie nm.sk.
Nevyhnutná vzájomnosť: vzťah laikov a kňazov.
Päťdesiat rokov po Druhom vatikánskom koncile by sme očakávali, že už niet klerikalizmu. Došlo totiž k zmenám v štýle a postojoch, neexistuje preň žiadne doktrinálne zdôvodnenie a jeho negatívne účinky sú odsúdeniahodné. Napriek tomu je ťažké z cirkevného života tento štýl vykoreniť. Možno preto, že je jednoduchšie poukazovať na negatívne vlastnosti, ako hľadať alternatívu. Aby sme prekonali riziko klerikalizmu, je potrebné hovoriť o myslení, dejinách a živote laikov, aby sme dosiahli nový pohľad, ktorý vychádza z evanjelia a otvára iný horizont.
Starý štýl bez doktrinálneho základu
Prejavy klerikálneho štýlu viedli, najmä po reformácii v 16. storočí, k znehodnoteniu úlohy služobného kňazstva v Cirkvi a k rozdeleniu členov Božieho ľudu. Upozorňujem však na to, že nemožno spochybňovať nenahraditeľné poslanie, ktoré je v Cirkvi zverené služobnému kňazstvu, ani nevyhnutnú rozmanitosť poslaní v jednom ľude.
Jednako tu však možno predpokladať určitý nedostatok, ak spôsob chápania rôznosti povolaní zapríčiňuje narušenie základnej rovnosti, ktorá vyplýva z krstu (lebo všetci sme Božie deti, všetci sme členovia Božieho ľudu). A spôsobilo to, že tento ľud sa na základe prijatej moci alebo autority rozdelil na dve nerovné kategórie osôb – nadradené a podradené.
V Kristovi a Cirkvi niet nijakej nerovnosti, čo sa týka pôvodu, národnosti, spoločenského postavenia ani pohlavia“ (Lumen gentium, 32).
Druhý vatikánsky koncil tvrdí: „Svätá Cirkev je z Božieho ustanovenia usporiadaná a spravovaná v obdivuhodnej rôznosti. ‚Lebo ako máme v jednom tele mnoho údov, ale všetky údy nekonajú tú istú činnosť, tak aj my mnohí sme jedno telo v Kristovi a jednotlivo sme si navzájom údmi […].‘ Všetky údy získavajú svojím znovuzrodením v Kristovi rovnakú dôstojnosť, spoločnú milosť Božích detí, spoločné povolanie na dokonalosť, tú istú spásu, tú istú nádej a nerozdielnu lásku. V Kristovi a Cirkvi teda niet nijakej nerovnosti, čo sa týka pôvodu, národnosti, spoločenského postavenia ani pohlavia“ (Lumen gentium, 32).
A dodáva: „Hoci sú niektorí z Kristovej vôle ustanovení pre iných za učiteľov, vysluhovateľov tajomstiev a pastierov, predsa je medzi všetkými ozajstná rovnosť z hľadiska dôstojnosti a spoločnej činnosti všetkých veriacich na budovaní Kristovho tela. Lebo rozdiel, ktorý stanovil Pán medzi posvätnými služobníkmi a ostatným ľudom Božím, zahŕňa vzájomnú väzbu, keďže pastieri a ostatní veriaci sú vzájomne spojení úzkymi vzťahmi: pastieri Cirkvi podľa Pánovho príkladu slúžia si navzájom i ostatným veriacim, kým veriaci zasa ochotne spolupracujú so svojimi pastiermi a učiteľmi“ (tamže).
Hľadajúc nad rámec negatívnych účinkov
Dal by sa vytvoriť zoznam negatívnych účinkov, ktoré klerikálny štýl spôsobil tak vo vnútrocirkevných vzťahoch, ako aj v pastorácii či misii ad extra. A nebol by krátky. Náš záujem sa však uberá iným smerom. Tak klerikalizmus, ako aj opačná reakcia vychádzajú z toho istého nepochopenia.
Čo znamená byť si „rovní“?
Zvyčajne sa hovorí, že dve veci sú rovnaké, ak sa javia ako identické: hmotou, tvarom, farbou, zložkami, hmotnosťou a pod., čo je pravda. Zostávajú len mikroskopické rozdiely. Možno však toto kritérium rovnosti, ktoré funguje pri veciach, uplatniť aj na ľudí? Zdá sa, že nie. Ľudia sú v zásade odlišní, pretože majú svoj koreň v osobnom vzťahu s Bohom, ktorý každého z nich povoláva k existencii. A to je neopakovateľné, pre každého iné.
Niektorí však nepochopia túto skutočnosť a myslia si, že ak má byť medzi veriacimi a ordinovanými služobníkmi jednota, musí medzi nimi existovať dokonalá totožnosť, akoby laici mali a mohli byť „imitáciou“ kňazov. V tomto prípade sa ich vzájomná odlišnosť nechápe ako príležitosť. Naopak, rovnosť medzi osobami si vyžaduje, aby sa v procese jednoty zachovala jedinečná identita každej osoby.
Prostredníctvom spoločenstva skrze slobodné darovanie je človek schopný byť v jednote a zároveň byť odlišným.
Iba trojičné spoločenstvo nám odhaľuje takýto spôsob rovnosti, ktorý zároveň prijíma rozmanitosti. Otec, Syn a Duch Svätý majú jednu a tú istú božskú prirodzenosť. Rovnými ich však nerobí len táto jednota prirodzenosti, ale skôr dynamika vzájomného osobného sebadarovania z lásky, ktorá existuje medzi týmito tromi – tá ich robí rovnými a odlišnými zároveň. Medzi božskými osobami – dokonca aj medzi ľudskými osobami – sa rovnosť dosahuje prostredníctvom spoločenstva. Ak je medzi nami slobodné vzájomné darovanie, môžem zostať sám sebou, ale s tebou vo mne, čo je obohatením, pretože si sa mi daroval. A naopak. Prostredníctvom spoločenstva skrze slobodné darovanie je teda človek schopný byť v jednote a zároveň byť odlišným. Nielenže si človek chráni vlastnú identitu, ale obohacuje ju o identitu toho druhého, ktorý sa mu z lásky daroval.
Hodnota vzájomnosti
Vďaka tomu sa dá uzrieť veľký, ba rozhodujúci nedostatok, ktorý akoby spájal oba protichodné postoje: chýba vzájomnosť, základný kresťanský zákon. Človek vtedy necíti potrebu iných, ktorí sú odlišní. Bez vzájomnosti však niet kresťanského života, pretože tam, kde chýba, jednoducho niet Ducha Svätého, ktorý je vzájomnosť lásky existujúca ako Osoba.
Ba ešte viac. Ak nerealizujeme Ježišovo nové prikázanie, v skutočnosti blokujeme živú prítomnosť Zmŕtvychvstalého medzi nami, ktorú by sme však mali ponúkať iným. Naša dôveryhodnosť ako učeníkov sa potom stráca.
Pohľad do histórie
Potrebujeme teda spoločenstvo, správne žitú vzájomnosť. Nie je to len prázdna úvaha, ale túto myšlienku potvrdzuje aj história. Fakty hovoria, že klerici v mnohých obdobiach dejín Cirkvi napredovali vďaka laikom.
Už v prvých rokoch existencie Cirkvi nachádzame široké spoločenstvo spolupracovníkov, ktorí okolo apoštolov podporovali poslanie Cirkvi. Spomeňte si na Priscillu a Akvilu, pár, ktorý formoval Apolla. V nasledujúcich desaťročiach a storočiach boli mnohí šíritelia viery obchodníci, vojaci, otroci. V čase krízy spôsobenej arianizmom to bol práve Boží ľud, ktorý zachránil pravú vieru, zatiaľ čo mnohí biskupi a dokonca aj niektoré synody podľahli bludu arianizmu.
A tak to bolo aj v mnohých iných prípadoch: reformu pápeža Gregora VII. v 11. storočí napríklad veľmi podporili laici, západnú schizmu sa zas usilovne snažila vyriešiť svätá Katarína Sienská, ktorej pomáhali jej „katarínci“. Chvíľa, keď bola podpora laikov pravdepodobne najrozhodujúcejšia, nastala po Francúzskej revolúcii. Cirkev bola po nej veľmi oslabená a došlo k obrovskému úbytku kňazov a rehoľníkov. A boli to práve laici, ktorí sa zasadili za Cirkev.
Bez laikov nie je väčšina cirkevných aktivít udržateľná.
Stručne tu spomeniem mnohých konvertitov na katolicizmus, významných intelektuálov, ako boli F. R. de Chateaubriand vo Francúzsku, F. L. von Stolberg v Nemecku, K. W. von Schlegel v Rakúsku, A. Manzoni v Taliansku, J. H. Newmann v Anglicku. Veľkými obrancami Cirkvi boli napríklad H. F. de Lamennais, zakladateľ novín L’avenir (1830), na stránkach ktorých viedol boj za vieru napriek množstvu publikácií proti viere; Charles de Montalembert, ktorý sa vyznamenal pri obrane práva Cirkvi na náboženskú výchovu v školách.
Alebo tí, ktorí vydláždili cestu sociálnej charite, ako napríklad blahoslavený F. Ozanam z Milána, zakladateľ Konferencií svätého Vincenta de Paul, a kruhy katolíckych intelektuálov v Nemecku, z ktorých mnohí pôsobili v rôznych mestách (Münster, Viedeň, Mníchov, Frankfurt a mnohé ďalšie) a boli propagátormi otvárania sa viery novým myšlienkovým prúdom, katolicizmu ako spôsobu kultúry a novej katolíckej intelektuálnosti, otvorenejšej a verejnejšej, na obranu viery a Cirkvi, čím pripravili pôdu pre teologickú školu v Tübingene.
Oni a ďalší boli skutočnými protagonistami obnovy Cirkvi, a to nezriedka popri odpore samotných klerikov, ktorí sa viac starali o to, aby si uhájili vlastné výsady. Báli sa týchto príliš aktívnych a odvážnych laikov a naďalej verili, že Boh môže hovoriť len prostredníctvom nich. Naopak, títo muži a ženy svedčia o tom, že Cirkev nemôže dobre plniť svoje poslanie, ak nepočíta s laikmi.
Dnes sa zdá, že v mnohých častiach sveta sa veci rozpadajú. Bez laikov nie je väčšina cirkevných aktivít udržateľná. A nielen to: prostredníctvom laikov vznikli veľké hnutia, ktoré zapojením všetkých povolaní dokázali oživiť celú cirkevnú štruktúru. A čoraz viac začína prevládať názor, že klerici sa na tieto hnutia budú musieť spoliehať nielen preto, aby mohli vykonávať svoju službu alebo si udržať svoje povolanie, ktoré už nenachádza spoločenské uznanie, ale aj preto, aby jednoducho prežili. Nevyhnutná odpoveď spočíva v spoločenstve, vo vzájomnosti medzi povolaniami a životnými stavmi.
Carlos García Andrade, CMF
Zdroj: nm.sk / časopis Ekklesía, č. 1
Ilustračná snímka. Foto: Človek a Viera/Martina Řehořová
Článok je súčasťou projektu portálu nm.sk Pochopiť a žiť synodalitu.