Z môjho pohľadu ste za mrežami vy

Rozhovor so sestrou Stellou z kontemplatívneho kláštora pod nitrianskym Zoborom.

Konzervatívny denník Postoj v spolupráci s Konferenciou vyšších rehoľných predstavených a Konferenciou vyšších predstavených ženských reholí prináša seriál o reholiach.

Každý mesiac vám prinesieme sériu reportáží a rozhovorov o zaujímavých mužských aj ženských reholiach pôsobiacich na Slovensku.

V septembri sme písali o reholi pavlínov, ktorí sa po 231 rokoch vrátili do Šaštína. Dnes sme zavítali na miesto, kde sa s návštevami rozprávajú výhradne cez mreže. Nie je to Leopoldov, ale kontemplatívny kláštor ružových sestier v Nitre. Služobnice Ducha Svätého ustavičnej poklony, ako sa oficiálne volajú, sa modlia sedem hodín denne a na adorácie vstávajú aj v noci. 

Jedna z nich, sestra Stella Mária Jana Dolníková, pred vstupom do prísneho kláštora pôsobila 14 rokov v činnej reholi. Hovorí o svojom povolaní aj živote za mrežami, teda podľa jej slov – „pred mrežami“. 

Prečo vás volajú ružové sestry?

Je to ľudový názov, podľa farby habitu. Oficiálne sme Služobnice Ducha Svätého ustavičnej poklony. Habit máme ružový, lebo si to želal náš zakladateľ svätý Arnold Janssen, ktorý založil najprv verbistov. Chcel, aby habit klauzúrnych sestier pripomínal radosť a zasvätenie Duchu Svätému. Jeho farba je červená, ružová je isté zjemnenie červenej, trochu ženskejšia.

Rozprávame sa cez mreže, lebo sme v kontemplatívnom kláštore. Hovoria vám však aj misionárky na kolenách. Aká je teda charizma ružových sestier? 

Zvelebujeme Najsvätejšiu Trojicu, uctievame Ducha Svätého, adorujeme Pána Ježiša v Eucharistii. Sme kontemplatívno-misijná kongregácia. Náš život má slúžiť na šírenie viery, ale takým spôsobom, že sa venujeme kontemplatívnemu životu v prísnej klauzúre.

Modlíme sa za šírenie viery a podporujeme modlitbami najmä verbistov a misijné sestry, ale modlíme sa aj celkovo za kňazov, za sviatostný život cirkvi, za rodiny a podobne. A ešte jedna vec: na rozdiel od iných kontemplatívnych rádov máme v našich kláštoroch nepretržitú poklonu pred Najsvätejšou Sviatosťou.

Pred desiatimi rokmi prišli ružové sestry na Slovensko. Prečo vznikol váš kláštor práve v Nitre pod Zoborom? Je to kvôli verbistom, ktorí pôsobia na nitrianskej Kalvárii?

Ak je to možné, snažíme sa, aby v blízkosti našich kláštorov boli verbisti. No nebol to hlavný dôvod. Prioritou bolo, aby sme boli v meste, aby mohli ľudia prichádzať v hojnom počte. Sme totiž otvorené ľuďom, aby mohli chodiť na adorácie.

Ako vznikla vaša komunita v Nitre? 

Naša komunita sa sformovala z kláštora v Berlíne. Dnes však už máme v Nitre sestry, ktoré prišli do nášho kláštora priamo zo Slovenska. Z pôvodnej komunity, ktorá prišla z Berlína, zostala jedna sestra.

Koľko je vás v Nitre?

Spolu šesť. Momentálne sme tu všetky Slovenky, pričom jednu máme v noviciáte v Poľsku. Sme relatívne mladá komunita, oproti nemeckému a holandskému kláštoru.

Koľko trvá formácia?

Od vstupu do kláštora po večné sľuby deväť až desať a pol roka.

To je dosť. 

Doba si to vyžaduje. Niektorým dievčatám, ktoré prejavujú záujem o vstup medzi nás, chýbajú isté náboženské vedomosti. Cítiť, že viera v rodinách už nie je taká pevná a žitá. Postulát, čo je úvodná fáza formácie, sme predĺžili o rok a vidíme, že to bolo správne. Prechod zo sveta k nám je čoraz ťažší.

K tomu sa ešte dostaneme, ale poďme na váš príbeh. Odkiaľ pochádzate? 

Z Hlohovca.

V akej rodine ste vyrastali?

Vyrastala som v katolíckej rodine. Za príklad hlbokej viery a lásky k Pánu Bohu a k Panne Márii vďačím predovšetkým svojim starým rodičom, ktorí ma od detstva učili modliť sa s hlbokou vierou a úplnou dôverou.

Veľmi živo si spomínam, ako som v lete každú sobotu chodievala s dedkom a babkou „na púť“ k soche Panny Márie do poľa za naše mesto. Myslím, že niekde tam, v útlom detstve, sa prebudilo vo mne rehoľné povolanie, hoci vtedy ešte nikto z nás o tom ani nevedel.

V tomto kláštore v Nitre ste boli od začiatku? 

Nie. V čase, keď sa zakladal slovenský dom, som bola v Berlíne a potom ešte v materskom kláštore Steyl v Holandsku.

Kde ste stretli ružové sestry? 

Dozvedela som sa o nich od jedného pátra verbistu. Bola som sa na ne pozrieť v Poľsku a keďže som vedela nemecky, tak som vstúpila do rehole v Berlíne.

Koľko ste už v reholi? 

To je komplikovanejšie, pretože som bola predtým v činnej reholi.

Čiže ste vymenili habit?

Štrnásť rokov som bola v Kongregácii Milosrdných sestier sv. Vincenta – satmárok. Potom som prestúpila k ružovým sestrám, kde som 13 rokov.

Prečo ste prešli z činnej rehole do kontemplatívnej? Mali ste už činnosti dosť? 

K satmárkam som vstupovala ako 19-ročná, bolo to hneď po páde komunizmu. V 90. rokoch nebolo veľa informácií o reholiach, čiže som šla v podstate do prvej, ktorú som stretla. Až v postuláte som sa dozvedela, že sú rôzne druhy reholí. Myslela som si, že idem do kláštora, takže sa budem modliť.

A čo ste robili?

Najskôr som bola v kuchyni, pritom som robila všetky preklady, ktoré boli v tom čase potrebné. Bolo to obdobie obnovy cirkvi, písali sme rôzne projekty a podobne. Potom ma poslali študovať germanistiku, takže som istý čas aj učila.

Robila som tiež šoférku sestre Bernadete Pánčiovej, zakladateľke Rodiny Nepoškvrnenej. Chodili sme po celom Slovensku, na rôzne semináre, duchovné obnovy a navštevovali chorých, ktorí patrili do Rodiny Nepoškvrnenej.

Sestra Bernadeta mala vtedy krátko po šesťdesiatke. Bolo to krásne obdobie. Veľmi veľa som sa od nej naučila a verím, že je svätá.

Boli ste z toho všetkého unavená a rozhodli ste sa pre kontemplatívnu rehoľu? 

Nie, ja som už dlhodobo inklinovala k životu v tichu a skrytosti, vždy ma to ťahalo týmto smerom. Aj predstaveným som počas formácie hovorila, že cítim túto túžbu a oni na to, že už som tu, Pán ma sem povolal a pozor na takéto pokušenia. Riešila som to celú formáciu, aj pri večných sľuboch som bola veľmi na vážkach, ale zložila som ich.

Čo sa teda stalo po tých 14 rokoch? 

Pán Boh prišiel a povedal: dosť.

Je presun z rehole do rehole komplikovaný?

Ako sa to vezme. Administratívne to až tak zložité nie je, ale keď si to má človek vnútorne prebojovať a hľadá Božiu vôľu, či po toľkých rokoch má urobiť zmenu, tak je to riadne zamotané.

Nestratili ste kamarátky medzi satmárkami? 

Stratiť som ich nestratila, ale tým, že som mimo ich komunity, tak nie sme tak často v kontakte. Viaceré ma však prídu navštíviť, ak majú niečo v Nitre.

Vy ste našli povolanie v kontemplácii po 14 rokoch v inej reholi, hoci ste vnímali volanie už dávno. Naznačili ste už v úvode rozhovoru, že mladé záujemkyne o vašu rehoľu to nemajú ľahké. Čo ste tým mysleli? 

Myslím, že mladí sú dosť dezorientovaní. Veľký problém je rozhodnúť sa. Máme aj dievčatá, čo k nám chodia, ťahá ich to, ale keď majú urobiť rozhodujúci krok, tak vravia, že nemajú stopercentnú istotu, ako to majú vedieť a podobne. Hovoríme im: Nikdy nebudeš mať úplnú istotu, ani ja ju nemám. Treba len počúvať vnútorný hlas. Neviem, či vydržím celý život, ale verím, že vydržím dnes a zajtra dostanem nové sily a milosti. Inak sa to nedá.

Keď sa s tými dievčatami rozprávate, čo ich láka na vašej reholi?

Boh. Určite aj modlitba, adorácia, to ich priťahuje. Keď Boh volá človeka, je to ako keď sa niekto zaľúbi.

Pre mnohých môže byť takéto uvažovanie nepochopiteľné a kladú si otázku: kto by dnes šiel dobrovoľne za mreže?

Pred mreže.

Ak ste vy pred mrežami, tak potom sme my všetci, čo sme vo svete, za mrežami.

Asi áno. (Úsmev.)

Aká je teda vaša perspektíva?

Ten, kto sa slobodne rozhodne a môže žiť to, čo chce, je takpovediac pred mrežami. My sme sa rozhodli slobodne, sme v blízkosti Pána Ježiša, máme ho pri sebe a keby sme chceli, môžeme ísť za mreže von, do sveta, ale odtiaľ nemôže ísť nikto sem. Ľudia si myslia, že sme za mrežami, takže nemôžeme nič robiť. To ale nie je pravda.

Čo sa teda odohráva za tými mrežami alebo teda pred nimi? Čo je súčasťou vášho života? 

Vstávame o 4.45. Deň sa naplní modlitbou a prácou okolo domu. Máme chórovú modlitbu podobne ako mníšske rády, pričom my breviár spievame gregoriánskym chorálom, takže je to ešte dlhšie. Okrem toho má každá sestra ešte hodinu na osobnú modlitbu, či už v záhrade, v kaplnke, alebo na izbe, a ešte pol hodiny predpísanej adorácie cez deň. Čiže dokopy môžeme hovoriť o siedmich hodinách modlitby.

Čo zvyšok dňa? 

Nejaké štyri hodiny nám zostanú na prácu a ešte máme poobede hodinu osobného voľna. Môžeme si trebárs ľahnúť, čo človek ocení, najmä keď vstáva na nočnú adoráciu.

Vstávate každú noc? 

V našom kláštore nemôžeme mať pre nízky počet sestier nepretržitú 24-hodinovú adoráciu. Snažíme sa mať vyloženú Sviatosť Oltárnu čo najviac, pomáhajú nám aj laici, ale v noci vstávame na adoráciu my. Nočná adorácia je tri razy do týždňa, čo znamená, že sestra vstáva každú druhú noc.

Ako dlho ste v noci na adorácii? 

Vychádza to na hodinu, ak treba, tak ešte o čosi dlhšie.

Aj sa stane, že tam niektorá z vás zadrieme? 

(Smiech.) Pri Pánovi Ježišovi sa niekedy dobre spí! Samozrejme, snažíme sa byť bdelé, ale aj my sme len ľudia – veď dokonca aj apoštolov premohol spánok a mali s tým niekedy problém aj veľkí svätí.

Hovorili ste, že pri adoráciách slúžia aj laici… 

Laici majú službu pri adorácii v našej kaplnke do 23.00. My sa potom striedame po zvyšok noci. Ľudia môžu, samozrejme, prísť hocikedy cez deň. Kaplnka je rozdelená mrežou, do časti pre verejnosť môžu prísť od rána od piatej do večera do deviatej.

Pri našich kláštoroch máme tiež Eucharistické adoračné spoločenstvo, čo sú laici, ktorých priťahuje naša spiritualita. Zaväzujú sa, že budú hodinu do týždňa adorovať.

Žijete celý deň v tichu? 

Máme mlčanie, ktoré sa rozdeľuje na všeobecné a prísne. Všeobecné je prakticky celý deň, čo znamená, že sa rozprávame, keď treba kvôli práci alebo keď treba niekoho potešiť, prihovoriť sa, ale nie nejaké dlhé rozhovory. Prísne mlčanie nastáva po kompletóriu večer, keď sa hovorí len z vážnych dôvodov.

Kedy sa potom môžete vyrozprávať?

Počas rekreácie, ktorú máme každý večer a počas spomínanej hodiny osobného voľna po obede. No a potom sú špeciálne dni, ktoré máme najmä vo sviatky alebo nedeľu poobede. Vopred sa určí 12 dní do roka, voláme to voľný deň, keď sa viac venujeme oddychu a zdieľaniu a môžeme rozprávať, koľko chceme.

Kontemplatívne ženské rády majú zväčša tzv. vonkajšie sestry, ktoré zabezpečujú kontakt so svetom. Vy takúto funkciu či úlohu nemáte. Znamená to, že so svetom komunikujú všetky sestry?

Záleží, o akú oblasť ide. Máme sestru, ktorá má na starosti korešpondenciu. Ďalšia rieši ekonomické záležitosti, inej je zverená formácia. Striedame sa na vrátnici.

Kedy môžete opustiť kláštor? 

Pokiaľ je to nevyhnutné, napríklad keď musí ísť niekto k lekárovi. Máme síce v Nemecku kláštor, kam chodí lekár, ale sú prípady, keď jednoducho sestra musí ísť von, taký röntgen si v kláštore nespraví. Alebo vybaviť si občiansky preukaz, kto sa tam za mňa pôjde odfotiť?

Prejsť sa na Zobor asi nie je možné…

To nie.

Ako je kláštor financovaný? 

Z veľkej časti z milodarov, ktoré dostávame od ľudí. Vo väčších kláštoroch sestry vykonávajú aj prácu, ktorú je možné robiť v klauzúre, a takto si zarábajú, napríklad pečením hostií, výrobou ružencov a podobne. Z toho financujú svoj kláštor a nadbytok posielajú na generalát, a ten potom z týchto zdrojov pomáha menším kláštorom, ktoré ešte nie sú schopné financovať všetko samy.

Celý deň sa venujete modlitbe a takmer vôbec nechodíte von. Ľudia sa môžu pýtať, čo z toho Cirkev má? 

(Úsmev.) Cirkev má z toho veľa. Človek, ktorý je zameraný čisto na materiálne veci, to ťažko pochopí. Možno až keď mu niekto ochorie, vtedy vie rýchlo prísť a prosiť o modlitbu.

Na vašej internetovej stránke je možnosť odoslať vám modlitbový úmysel. Čo s tým potom robíte?

Určená sestra si tieto odkazy ľudí číta a keď je niečo vážne, oznámi nám to. Potom sestra, ktorá má adoráciu, ju obetuje za všetky prosby, ktoré prichádzajú. Okrem tejto možnosti máme aj priamo v kaplnke písanku, kde ľudia môžu zapísať svoj úmysel. Sestry, zväčša v noci na adorácii, si ten zošit čítajú.

Takže každá sestra nemusí vedieť o všetkých úmysloch, ktoré prichádzajú? 

My fungujeme v Božích dimenziách. Ja obetujem svoj život za úmysly ľudí a že neviem o všetkých úmysloch, to nevadí. Božia prozreteľnosť siaha ďalej než ľudské tabuľky a evidencia.

Bývajú to vážne prosby? 

Nie vždy, veľa prosieb je úplne obyčajných. Mnohí ľudia sa cítia sami a potrebujú niekomu povedať, čo ich trápi. My im odpovieme, že sa za nich pomodlíme, a aspoň trochu sa potešia.

Sme tu pre ľudí. Keď niekto žije kontemplatívnym spôsobom, tak ho to nutne vedie k prosbám. A, naopak, keď vidí prosby, smeruje ku kontemplácii Božej lásky, dobroty a milosrdenstva.

V ľuďoch môže byť dojem, že kontemplatívne sestry sú automaticky mystičky. Niečo ako Ján z Kríža alebo Terézia z Avily. Prosto, iný level. Je to tak? 

Mená, ktoré spomínate, boli omilostené duše, ktoré žili výnimočným spôsobom. Podľa mňa mystiku môže prežívať aj taká obyčajná mama, keď stojí nad postieľkou svojho dieťaťa. Jednoducho každý, kto dokáže vnímať Božiu dobrotu a aj v maličkých veciach.

To je váš prípad? 

Náš život je jednoduchší v tom, že prichádza doň menej vonkajších podnetov, a tým sa človek ľahšie koncentruje na to, čo je v hĺbke. Tým, že nie je veľa vecí, ktoré by nás vyrušovali, dokážeme sa tešiť aj z drobností.

Napríklad?

Že nám vykvitne kvet v záhrade alebo si tam urobí hniezdo vtáčik – čo si ľudia v zhone bežne ani nevšimnú. Ale treba povedať, že aj vo svete žijú ľudia, ktorí dokážu napriek všetkému vnímať Božie veci.

Dôležité je rozpoznať svoje povolanie, rozhodnúť sa preň a žiť ho naplno a vtedy je mystika možná všade. Netreba na to ani stavy extázy.

Ružové sestry sa modlia Korunku Božieho milosrdenstva vo svojej kaplnke. (Foto: P. Rábara) // Sestry z nitrianskeho kláštora vo svojej záhrade. (Foto: archív kláštora) 

 

Na vašej reholi je zaujímavé to, že hoci žijete kontemplatívnym spôsobom, nemáte stabilitu miesta. Čiže zajtra vás môžu poslať do kláštora v Afrike. 

Pokojne môžu.

Čo sa však v takom prípade pre sestru zmení, keď bude zase len vnútri v kláštore?

Denný poriadok je približne rovnaký, ale každá komunita je iná. Odlišnú kultúru cítiť aj cez kláštorné múry, či už pre cudzí jazyk, alebo ľudí. Snažíme sa mať medzinárodné komunity, hoci akurát na Slovensku to neplatí.

Ako často môžete vidieť príbuzných?

Návštevy príbuzných môžeme prijímať trikrát do roka. Pričom keď som bola v Nemecku a Holandsku, tak pre vzdialenosť prišli za mnou len raz v roku, ale zase na celý týždeň.

Telefonáty sú na zváženie sestry. Pointa je, aby nás to v kontemplatívnom spôsobe života neobmedzovalo, čiže zväčša volajú príbuzní nám, nie my im. Platí tiež, že keď je sestra v reholi krátko, tak má častejšie kontakty s rodinou. Nefunguje to teda tak, že naraz sa kontakty prerušia a hotovo.

Kým sme začali nahrávať tento rozhovor, spomenuli ste mi, ako raz bulvár o vás napísal, aké je to neľudské, že nemôžete ísť príbuzných navštíviť ani vo vážnych veciach, či už v chorobe, alebo trebárs na svadbe. 

Svetská optika nevie pochopiť, že my sme zasvätili svoj život Bohu a tou obetou pomáhame tiež našim najbližším. Povedzme, že moja neter sa vydáva a ja teda nemôžem prísť na jej svadbu. Ale svojím životom v kláštore jej budem užitočnejšia, ako keby som prišla na pár hodín na nejakú hostinu.

Chodia sem zrejme rôzni ľudia, ako sa na vás pozerajú? 

Čo je tajomné, to ľudí dráždi. Stáva sa, že prídu i ľudia rezervovaní v otázkach viery, povedzme aj niektorí príbuzní sestier. Náš život ich núti k zamysleniu, že niečo za tým musí byť, keď tak dokážu tie sestry žiť. A čo ľuďmi vždy zatrasie, že vždy máme dobrú náladu.

To je pravda, aj náš rozhovor je plný nadhľadu a humoru. Máte na to vysvetlenie?

Podľa mňa je to vnútornou slobodou. Keď človek prijíma to, čo mu Pán dáva, nech je to čokoľvek. A tiež tým, že žije tak blízko Bohu, to je veľmi oslobodzujúce.

Keď ste na adorácii pred Eucharistiou a vidíte, ako sa bol Boh schopný skloniť kvôli nám. Vložil sa do kúsku materiálu, v ktorom je všetko. Je to silné, najmä uprostred noci, v tichu, keď ste tam len vy a Boh. Na pár metrov. V tom je možno kúsok tej všednej mystiky.

Cítite sa slobodnejšia ako predtým?

Určite, oveľa.