Zasvätení a architektúra. Náčrt vzťahu. I.

Už zvolený nadpis môže vyznievať podivne. Pochopiteľne. Čítajúc literatúru o spiritualite, o teológii či dokumenty o zasvätenom živote a o jeho obnove, s určitosťou nenatrafíme na žiadnu zmienku o architektúre a jej význame pre zasvätený život. S väčšou pravdepodobnosťou narazí na povahu tohto vzťahu len historik či kunsthistorik. Skôr by prekvapil opak. Predstavme si len, že by v niektorej z dnešných úvah o spiritualite zasvätených bola časť venovaná niečomu takému „neživému“, ako je budova, izba, priestor. Až nepredstaviteľné!

A možno je už na uvažovanie o tomto vzťahu aj neskoro. S plnou vážnosťou možno konštatovať, že na Slovensku nebola realizovaná žiadna komplexná rekonštrukcia historického kláštora či novostavba rehoľného domu, ktorá by splnila architektonické štandardy a kvality známe zo zahraničia. Isto, mnohé z tohto problému vysvetľuje pretrhanie väzieb s pôvodnými stavbami a rehoľnou kultúrou, ktoré spôsobil komunistický režim. Rovnako však treba zmieniť, že nie pre každú rehoľnú rodinu bola premyslenosť vlastnej architektúry historicky rovnako dôležitá.

O čo nám teda ide? Veď predsa každá naša rekonštrukcia či novostavba začína požiadavkou na podporu duchovného života a našej práce. Asi by sme sa teda pri bližšom uvažovaní zhodli, že architektúra našich domov chce podporovať život a s týmto úmyslom je aj konštruovaná. V čom je teda problém? Nám však nejde len o takéto utilitárne hľadisko. Nechceme hájiť architektúru len ako užitočnú pre vyššie ciele. Radikalizujme to! Čo by ste si pomysleli pri zaznení názoru, že za mnohé stroskotania zasväteného života môže práve architektúra? Či že za nerozvinutie potenciálu vlastnej spirituality môže budova, izba, možno kaplnka. Že za mizerné či až manipulatívne vzťahy v komunitách nesie významnú zodpovednosť architektúra obývaného domu. Že priestor determinuje život modlitby. Bláznivé? Prečo je také neobvyklé v rečiach rehoľníkov natrafiť na zmienku o kláštore ako o svojom vlastnom domove? (Ideme „do kláštora“, no „ideme domov“ k rodičom.) Prečo sú bratia a sestry v kláštoroch skôr len akosi prítomní, no nebývajú tam, nie sú tam doma? Utilitárne hľadisko môže úplne prekryť skutočný zmysel stavby.

Skúsme to teda premyslieť inak. Žiaden ľudský dom nie je len užitočným trojrozmerným priestorom nevyhnutným na to, aby sme mali „kde hlavu skloniť“. Akýkoľvek dom je priestorom prítomnosti, pohybu, osamelosti, intimity i stretávania sa. Teda nie je len obývaným priestorom, priestorom užitočným, ale je hlavne priestorom prežívaným či skôr žitým. Nemožno ho popísať len ako ľubovoľné „niekde“ alebo „kdekoľvek“. Ak nám teda nejde o hľadisko úžitku, pýtame sa na samotnú povahu rehoľného staviteľstva, jeho bytnosť (povedal by filozof). Chceme sa spytovať na niečo omnoho zásadnejšie, na to, ako rehoľný dom uchováva a vyjadruje existenciálne súvislosti zasväteného života, prípadne ako im bráni.

Jeden z veľkých architektov 20. storočia, Louis Kahn, sa počas prednášky na Princetonskej univerzite 13. marca 1968 opýtal: „Neustále si kladiem otázku, čo je kláštor? Čo inšpirovalo prvý kláštor? Poznať pravdivo skutočnosti založené na okolnostiach nie je potrebné, keďže nás to nikam nevedie. Všetko, čo sa v dejinách odohrá náhodou, nemá nejako veľkú hodnotu. Naopak, čo je v dejinách znakom nevyhnutného, má hodnotu obrovskú.“[1] Ono spomínané „nevyhnutné“, určujúce, podstatné nás zaujíma. Esencia „rehoľného obydlia“.

Každému človeku je vlastné rozlišovanie medzi domácim a cudzím. Ide o apriórnu intersubjektívnu štruktúru, ktorá sa utvára, generuje skúsenosťou. Domáce je spolukonštituované stretnutím s cudzím a cudzie je spolukonštituované prisvojením si domáceho. Tento proces generuje zmysel. Ide o proces, ktorý má povahu ustanovovania domova aj ako konkrétneho miesta, domu a možno ho opísať ako mnohoraké osvojovanie si aj s jeho historickými a kultúrnymi vrstvami. Tento generatívny proces dáva zmysel rozlišovaniu medzi blízkym a vzdialeným, vlastným a cudzím, domácim a nehostinným, vnútorným a vonkajším, známym a neznámym. Takto sme do „vlastného“ zasväcovaní, iniciovaní opakovaním, rituálmi, zdieľaním narácií, načúvaním krajine, mestu, chôdzou, dotýkaním sa, všetkými registrami vnímania. Človek jednoducho nutne existuje tak, že niečo preňho nadobúda privilegovaný zmysel ako „to domáce“, ktoré prežíva ako niečo vnútorné, blízke, nasýtené a dostupné. A „cudzie“ naopak ako nejako zneprístupnené, nedostupné či odcudzené.

Pohybujeme sa teda okolo generatívneho významu „osvojovania“. Aj zasvätený si nielen niečo osvojuje, robí to sebe blízkym, domáckym, ale aj on sám sa stáva súčasťou takéhoto domáceho sveta. Zdomácňuje spolu s druhými, ktorí ho prijímajú a ktorých prijíma aj on. Navykajú si na seba, čo je spôsobom generovanie domáckeho sveta. Nejde tu len o aktuálne, konkrétne súvislosti, ale aj o diachrónny proces generovania domáceho skrze osvojovanie si vlastných dejín, vlastnej rehoľnej kultúry! Podstúpenie tohto procesu je pre spoločenstvo zároveň podmienkou jeho budúcnosti.

„Osvojovanie si“ má generatívnu povahu: sprítomňuje, stelesňuje, no zároveň aj rekonštituuje, obnovuje staré, transformuje a kriticky ho obnovuje. Domáci svet udomácňuje a identita jeho obyvateľov je identitou domácich, identitou konkrétneho domova. Už nemôže ísť len o výskyt „pod jednou strechou“. To by bolo ľudsky nedôstojné! Generativita domáceho sveta konštituuje zdieľaný svet ako uprednostňovaný, privilegovaný, dôverný a ako takému sú mu vlastné zmysluplnosť a štýl. Zdomácnenie dokonca rekonštituuje aj naše telá tak, že sa začínajú s priestorom rehoľného domu akoby rýmovať, stávajú sa s ním súrodými. Kláštor – ako je domovom – modifikuje môj spôsob vnímania, citlivosti na isté registre vnemov, povrchy, vône, šero, rytmy, rezonancie, osobitý spôsob ticha každej budovy. Živé telo je zdomácneným telom. Nielen ono utvára priestor, ale aj priestor utvára telo.

Konzekventne vedie erózia domova, jeho nedostatok až k telesnému zmätku, k strate orientácie, základnej životnej osnovy, k rozkladu priestoru. Rehoľníci tak môžu bývať „pod jednou strechou“, môžu zdieľať priestor, hoci s ním nenadviazali generatívnu väzbu. Môžu obývať kláštor bez toho, aby v ňom bývali. Áno, aj celá komunita môže stratiť životodarnú generatívnu väzbu s vlastnou konštitutívnou architektúrou a domov nie je domovom, obydlím, ale len budovou, prístreškom, nocľahárňou, ktorej jej obyvatelia už nerozumejú ako svojmu blízkemu a dôvernému domácemu svetu.

Navyše, ak porozumieme vzájomnému spolukonštituovaniu domáceho a cudzieho, porozumieme aj imperatívu rehoľnej pohostinnosti a otvorenosti. Ukáže sa nám, že podmienkou prijatia, uvítania čohokoľvek cudzieho je domáce. Že osvojenie, žitie domáceho, jeho neopustiteľnosť, zotrvávanie v ňom je podmienkou prijatia iného, cudzieho, hosťa. Skutočné vykročenie k stretnutiu s druhým je možné len ako „prekročenie zvnútra“. Odstup ako podstatná charakteristika domova je predpokladom blízkosti. Hľa, paradox! Ak teda rehoľník nerozumie svojmu domovu, svojmu kláštoru ako domácemu, dôvernému a privilegovanému priestoru, nie je schopný pohostinnosti, nebude schopný prijať hosťa ako cudzieho. Cudzí vo vlastnom dome nedokáže prijať cudzieho, pretože nerozumie hraniciam. Aj v samotnom dome, v kláštore môže byť narušená generatívna štruktúra medzi domácim a cudzím. A tak niektorí rehoľníci neporozumejú klauzúre, tomuto vonkoncom nie archaickému inštitútu, ak mu rozumieme ako nutnému intímnemu priestoru. Dôsledky sú fatálne: Kláštor, kde bratia či sestry nie sú doma, nemožno navštíviť, pretože vás v ňom nemá kto prijať; možno sa v ňom len zastaviť. Ak nedôjde k osvojeniu si domáceho, čo je bytnosťou rehoľnej formácie ako formácie, následky budú fatálne.

Asi by sme už boli náchylní súhlasiť s tým, že tieto vzťahy a súvislosti sa chcú prejaviť v architektúre. No tieto bytostné vzťahy, štruktúry sa skôr dejú, uskutočňujú alebo nedejú ako architektúra sama. Ony samotné sú architektúrou, dejú sa aj ako architektúra, aj ako staviteľstvo, aj ako rekonštruovanie. Hľadieť na rehoľnú architektúru len ako na niečo podružne, nepodstatné voči duchovnému, voči misii, výlučne funkčné či až obťažujúce môže byť založené len na neporozumení človeku či až teológii inkarnácie. Vráťme sa teda ešte ku L. Kahnovi: „Budova je svetom vo svete. Budovy, ktoré zosobňujú miesta kultu, domova alebo iných ľudských inštitúcií, musia byť verné svojej podstate.“[2]

(pokračovanie nabudúce)

---

[1] Louis I. Kahn. What will be has always been: The words of Louis. I. Kahn. New York: Richard Saul Wurman, 1986, s. 22.

[2] Louis I. Kahn. Conversations with students. Houston: Rice University School of Architecture – Princeton Architectural Press, 1998, s. 28.

Ladislav Tkáčik, OFMCap

Článok bol publikovaný v časopise Zasvätený život 01/2022.