Zasvätení a architektúra. Náčrt vzťahu. III.

(Pokračovanie tohto článku.)

Aj k rehoľnej architektúre možno pristúpiť s rozličnou hermeneutickou stratégiou. Aj naše domy a kláštory sú vpísané do krajiny, do mesta a možno ich čítať podobne ako významuplný literárny text využívajúci vlastné výrazové prostriedky, svoje tvaroslovie i jeho ostenzívnu funkciu. Ak by sme výrazové prostriedky architektúry našich domov a vzťahy medzi nimi a prostredím do ktorého sú vrastené považovali sťaby za literárne útvary, pod ich povrchom by sa nám po opustení bezprostredných odkazov sprístupňovala zložitá štruktúra zmysluplnosti. Podobne sa to deje, keď opúšťame každodenný utilitárny či technický jazyk, začítajúc sa do beletrie alebo poézie. V tom okamihu sa prestávame vzťahovať k utilitárnym a manipulovateľným súvislostiam nášho života – aj života bývania – a začínajú sa nám sprístupňovať bytostné súvislosti nami prežívaného sveta, jeho rozvrh, teda to, čo Edmund Husserl označoval výrazom Lebenswelt, životný svet.

Uvažovanie o architektúre ako o literatúre, zvažovanie literatúry ako metafory bývania nie je vonkoncom niečím pritiahnutým za vlasy. V novembri minulého roku zomrel český filozof Petr Rezek, ktorý s plnou vážnosťou tvrdil, že pôvodným archaickým prameňom architektúry je poézia. „Architektúra“ chce mať „svoje zhustenie, svoju váhu a silu – tak ako keď slovo už len nesprostredkúva, ale začína hovoriť. A v tom je práve rozdiel, ktorý odlišuje architektúru ako poéziu od prostého textu staviteľstva. Ak rozumie teória architektúry v celej rade prípadov architektúre ako textu, protoarchitektúra ju poníma ako poéziu… Protoarchitektúra nachádza pramene architektúry v spoločnom zdroji, nielen v texte, ale v takom texte, ktorý nazývame ,krásnou literatúrou‘, teda v literatúre, ktorá sa zdržiava pri tom, čo by sa mohlo stať, či v lyrike jednoducho pri tom, čo ako atmosféra vládne, a teda aj pri tom, čo tu atmosféru vyvoláva… Zhrnuté: Architektúra počiatok sveta zakrýva, zahaľuje a my sa pre pohodlnosť od neho odvraciame, akoby nebol.“

Podobne sa pýtal aj Martin Heidegger: „Možno, že sa spolu nesú. Ba ešte viac. Možno, že dokonca jedno nesie druhé, a to tak, že to prvé, bývanie, spočíva na tom druhom, na básnení.“ To by teda znamenalo, že poézia už pre nás nebude „len“ literárnym druhom, ale sa jej budeme snažiť porozumieť v jej závažnosti, keďže „len“ ona môže povedať niečo skutočne zásadné k existenciálnemu významu architektúry. Niečo niesť, podopierať a umožňovať v tomto zmysle by znamenalo poskytovať pôdorys, ktorý je jej mierou. Mieru primeranú človeku unesie len poézia či skôr „básnenie“, keďže tento slovesný tvar vhodnejšie vyjadruje priebehový dej, udalosť, dianie. Básnenie vymeriava pôdorys ľudskému bytiu na spôsob bývania a uchováva, udržiava ho v trvaní. Len v takomto zmysle môže byť a bude čítanie architektúry ako básnického jazyka, s jemu vlastnými vyjadrovacími prostriedkami, opodstatnené. Uvažovania o adekvátnej architektúre rehoľných domov totiž nemôže ustrnúť na čítaní architektonického tvaroslovia, ak jej bude rozumieť ako poézii.

—

Pýtajme sa teda prečo a ako mestská kultúrna krajina poskytla jednotlivému rehoľnému domu či kláštoru podnetné a vhodné prostredie na jeho zakorenenie? Prečo krajina ako narácia, či kultúrny text integrovala do seba túto zápletku, príbeh nášho domu? Častokrát – ak sa ocitneme v nejakom podnetnom kláštornom areáli – svojvoľne vyhŕkneme, že má svoj „genius loci“. Ak by sme pátrali po dôvodoch obľúbenosti konkrétnych rehoľných kostolov medzi ich mnohoročnými návštevníkmi, dospeli by sme sa k tomu, že sa akosi zladili s duchom miesta, že im akosi zodpovedá a oni sa s ním zrýmovali.   

Určite by sme mali odhliadnuť od povrchného a až sprofanovaného termínu „genius loci“, ako voľačoho tajomne fascinujúceho, a mali by sme sa mu pokúsiť porozumieť pôvodnejšie. V takomto prípade by sme mohli povedať, že ide o akosi „koncentrovanú“ integrálnu vlastnosť nejakého kultúrneho priestoru. „Genius loci“, duch miesta by potom, ako základ, niesol jeho zjavnú podobu a prekrýval by sa s jeho zmysluplnosťou. Nutne by zakladal, integroval a zhŕňal aj historické významy konkrétneho miesta, jeho pamäť, prírodné aj geografické pomery. Bol by bytostným základom jeho jedinečnosti. Ak by to tak bolo, potom by práve mnohoraké osvojovanie si „ducha miesta“ bolo rozhodujúcim momentom na zrýmovanie architektúry a lokácie, miesta, jeho krajiny; bolo by rozhodujúcim momentom pre vznik generatívnej väzby medzi rehoľným spoločenstvom a miestom jeho usídlenia.

Christian Norberg-Schulz vo svojej slávnej rovnomennej knihe chápe architektúru ako prostriedok zviditeľnenia „genia loci“, identity miesta. Architektúra podľa neho poskytuje možnosť ukázať, nechať zasvitnúť tomu, čím miesto, priestor chce byť.

Podobne ako pojem „genius loci“ môžeme čítať aj výraz „atmosféra“. V bežnom slovníku ním označujeme niečo prchavé, nestále, povrchné, voľačo čo je tu a hneď tu nie je. Aj pojem atmosféry nám môže pomôcť porozumieť nielen konkrétnemu kláštoru, ale aj mestu či krajine, ktoré seba patria. Atmosféra totiž pôvodnejšie, v pravom zmysle slova, označuje niečo zjavné osebe, niečo prekračujúce jednotlivosti, parciálne charakteristiky, predmetnosť. Atmosféra súvisí s návykmi a zakúšame ju telesne. Človek sa s ňou telesne zlaďuje, prípadne sa jej až fyzicky vzpiera. Atmosféra získava svoj zmysel na pozadí sveta, ktorého je vyjadrením, a zároveň nám toto pozadie sprístupňuje. Atmosféra nás scitlivuje alebo naopak znecitlivuje. Ak odhliadneme od jej vulgárneho významu, skutočná atmosféra nemôže byť sentimentálna, keďže nikdy nepredstiera, neinscenuje, ale skôr prelaďuje a orientuje. Ak krajina, mesto, kláštorná záhrada, kláštor, kaplnka majú atmosféru, tak potom práve v takomto zmysle.

Naša krajina je viac-menej posiata kostolmi, našimi kláštormi, príbytkami zasvätených, ktoré sú viac či menej viditeľnými alebo neviditeľnými. Ak „text krajiny“ nevieme čítať, väčšie sakrálne stavby budeme vnímať „len“ ako kultúrne pamiatky či v lepšom prípade ako užitočné zhromaždiská veriacich. Kríže či malé kaplnky roztrúsené popri cestách či v poliach len ako nemé, často už len prekážajúce relikty. Na krajinu, na naše mestá je však skrze sakrálne stavby i naše príbytky – bez ohľadu na ich pamiatkovú hodnotu – položená neviditeľná významová osnova, diachronická štruktúra. Mnohé z nich v minulosti slúžili ako jej orientačné body. Môžeme ich vnímať ako celé odseky jej textu. Ak krajinu chceme skutočne čítať, vždy o ne „zakopneme“ a mnohokrát práve ony poskytujú jej príbehu pointu. Bez nich by bola krajina nesúdržným dadaistickým textom, vyprázdneným prostredím pre tupo zízajúceho turistu.

Tu si dovolím zacitovať z historickej pezinskej kapucínskej kroniky slová, ktorými jej záznamy o usídlení prvých bratov začína gvardián Klement Modranský. Píše, že z Pezinka sa „Otvára … výhľad na moravské vrchy a vinice. Smerom na východ, kam len oko môže dovidieť, sa však rozkladá šíra rovina. Odtiaľ vanie veľmi zdravý vzduch, ktorý netreba zatracovať, pretože prináša hojnosť úrody…“ Stretávanie sa dvoch odlišných územných celkov: úpätí zalesnenej horskej krajiny Malých Karpát a Podunajskej nížiny a na ich rozhraní situované mesto, lemované vinicami, vytvárali prostredie, ktoré kapucínov očarilo. Krajina malých vinárskych podhorských mestečiek, konkrétne mestečko Pezinok, boli v istom zmysle predurčené na usídlenie sa kapucínov ako istého konkrétneho rehoľného typu. Pôvabnosť mnohotvárnej kultúrnej krajiny, jej morfológia, pre ktorú františkánska spiritualita vždy prejavovala slabosť, a porozumenie, sa tu stretli s priaznivými historickými okolnosťami fundácie kláštora. Bratia dokázali krajinu mesta prečítať, a tak mohlo dôjsť k jej reinterpretácii usídlením. A hoci počiatky zžívania sa Pezinka s kapucínmi neboli jednoduché, aj tu sa odohralo to, čoho by sme mohli byť v priebehu dejín svedkami všade tam, kde vznikali kapucínske kláštory: hlboké preniknutie bratov do rytmu obyčajného života miestneho obyvateľstva.

Hoci ide len o príklad, či prípadovú štúdiu, vyjasňuje nám jeden z dôležitých momentov bývania zasvätených: Každý živý kláštor ako kláštor je nutne kontrapunktom k tomu, čo antropológ Marc Augé nazýva „ne-miestami“, teda miestami bez väzby ku krajine či mestu, miestami vzpierajúcimi sa vytvoreniu akejkoľvek osobnej väzby, miestami prechodnými, významuprázdnymi, hoci často účelnými. Žiaľ, mnohé príbytky zasvätených vyzerajú práve podobne. Naše domy, kláštory, byty by sa však mali stávať a byť miestami významotvornými, uzlami mesta i krajiny. Medzi krajinou, mestom a našimi domami by nemalo byť významovej a ani formálnej diskontinuity. Obaja sa navzájom potrebujeme: Krajina, mesto bytostne potrebujú náš kláštor, náš príbytok či kláštor bytostne potrebuje práve toto mesto. Práve moje mesto je pre môj kláštor parciálnym horizontom, na ktorom a skrze ktorý si rozumie on i ja, no platí to aj naopak. Ide o dejinne osvedčenú spolukonštitutívnosť zmysluplnosti.

(pokračovanie nabudúce)

Ladislav Tkáčik, OFMCap

Článok bol publikovaný v časopise Zasvätený život 01/2023.