Zasvätení odpovedajú / Ako im rehoľa zmenila život a v akej inej reholi si vedia seba predstaviť?

Tento článok publikujeme s láskavým dovolením redakcie Svet kresťanstva / Postoj.

---

V ankete odpovedajú Lucián Bogucki, Monika Skalová, František Kubovič, Gabriel Hunčaga, Agnesa Jenčíková či Juraj Pigula.

Na Sviatok obetovania Pána si Katolícka cirkev od roku 1997 pripomína Svetový deň zasväteného života.

Dnes bude predsedať osobitnej svätej omši v pápežskej Bazilike Santa Maria Maggiore v Ríme prefekt Dikastéria pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života kardinál João Braz de Aviz. K sviatku adresoval zasväteným osobám osobitný list, zameraný na aspekt misie.

Pri tejto príležitosti sme slovenským rehoľníkom a rehoľným sestrám položili dve otázky:

1. V čom vám vaša rehoľa zmenila život?

2. Ak by neexistovala rehoľa, ktorej ste členom, v akej inej reholi by ste si vedeli seba predstaviť?

Lucián Mária Bogucki, kustód slovenských minoritov

1. Vstup do rehole, podobne ako svadba, v živote človeka mení mnoho. Prvá vec, začínate rozmýšľať nie v jednotnom, ale v množnom čísle. Počas celého svojho rehoľného života musím brať ohľad na komunitu, v ktorej žijem. Za tie roky som sa naučil trpezlivosti, chápavosti a znášanlivosti, napriek svojej neľahkej povahe. Rehoľa mi poskytla priestor k modlitbe. Spoločný breviár, rozjímanie a iné duchovné aktivity sa starajú o môj duchovný život, čo určite si nemôžu dopriať bežní ľudia.

Mám dvoch starších bratov, toto privilégium mi dávalo možnosť vyhnúť sa náročnejším prácam, ktorými ich otec poveroval, dodnes mi to pripomínajú. V reholi som sa naučil pracovať v maštali, záhrade, ale aj na stavbe.

Moje rehoľné spoločenstvo mi umožnilo poznať svet a stretnúť veľké množstvo ľudí. Odišiel som z Poľska na Slovensko, žil som v Budapešti a v Ríme. Tým, že naša rehoľa má celosvetové pôsobenie, mohol som navštíviť mnohé krajiny, v ktorých žijú naši bratia. Vďaka týmto príležitostiam som sa naučil cudzie jazyky, prežil zaujímavé skúsenosti a spoznal inšpiratívnych ľudí. Som si vedomý, že mnohí ľudia nemajú takúto príležitosť.

Vonkajším znakom príslušnosti k minoritom je rehoľné rúcho. Samotné jeho nosenie ma činí odlišným. Som hrdý na tento vonkajší znak, ktorý mi nie vždy dáva privilégiá. Stáva sa, že môj rehoľný odev vyvoláva odpor. Ako rehoľník dávam pozor, ako sa obliekam, aby som vonkajším vzhľadom bol v súlade so svojím duchovným stavom.

2. Neviem si predstaviť, že by mohol existovať svet bez minoritov. Ako mladý človek, hľadajúc realizáciu svojho duchovného povolania, som spoznal viaceré rehoľné spoločenstvá. Dosť vážne som uvažoval o laickej kongregácii bratov albertínov, ale oni neprijímali kandidátov na kňazstvo, tak mi ostali len minoriti. Dnes, z perspektívy 40-ročného minoritského života, si neviem predstaviť život v inom ráde, aj keď to u nás nie je vždy med lízať.

Monika Skalová, Inštitút dcér Márie Pomocnice (saleziánky), provinciálna predstavená

1. Keďže rehoľa nie je firma, ktorá podľa vykonanej práce dáva benefity, ponúka postupne vyšší plat, kariérny postup, tak nie je až taký veľký záujem v dnešnej dobe stratiť všetko, aby si mohol získať viac.

Je to taký paradox, ale práve v tomto mi rehoľa totálne zmenila život. Pracujem väčšinou bez počítania „pracovnej doby“, nemám nič, a predsa mám viac či dostala som viac, ako by som si mohla vysnívať.

Kdekoľvek prídem, kde sú sestry, mám domov, mám rodinu, a to sme na piatich kontinentoch, v 97 národoch sveta. Mala som možnosť pôsobiť na viacerých miestach na Slovensku, študovať dva roky v Taliansku, naučiť sa jazyk, spoznať nové kultúry, mať nové priateľstvá po celom svete. Už len keď si vezmem, že o pár dní máme napríklad stretnutie Európskej konferencie CIME, kde je 22 provinciálok Európy. Predminulý rok sme mali generálnu kapitulu, kde nás bolo okolo 150 sestier z celého sveta. Viete si prestaviť tú rôznorodosť kultúr, bohatstvo skúseností, pohľadov, názorov?

A to je spojené s množstvom kontaktov ako doma na Slovensku, tak v zahraničí. Pôsobila som na rôznych pedagogických a formačných poliach, čo som nikdy predtým nerobila a nemala v tom žiadnu skúsenosť. Bola som napríklad riaditeľka SCVČ, direktorka či ekonómka komunity, organizovala som či sa podieľala na rôznych veľkých či menších stretnutiach mladých, bola som školiteľka kurzov, pôsobila vo formačných komunitách, mám skúsenosť byť magistrou noviciek, nehovoriac o bežných denných prácach, stretnutiach a zážitkoch.

Nič z toho by som si sama určite nevybrala, avšak všetko bola pre mňa riadna škola vďaka tomu, že mi rehoľa dôverovala a „hodila“ ma do vody a neskutočne veľa som si zaplávala v rôznych obdobiach aj „búrkach života“ a spoznala som, o čom ten „oceán“ je. Pochopila som, že aj keď nie vždy (alebo väčšinou) robím veci, ktoré mám rada, tak vždy môžem mať rada to, čo robím.

2. Možno u paulínok alebo sociálnych sestier.

František Kubovič, salezián

1. Doteraz môžem povedať, že len peknému, aj keď niekedy náročnému životu. Určite najviac to zmenilo môj vzťah s Pánom Bohom a prehĺbilo duchovný život, ktorý som začal chápať inak a lepšie som spoznal dona Bosca. Spoznal som a začlenil sa do veľkého množstva spolubratov saleziánov, ktorí sú pre mňa veľkým obohatením a duchovnou rodinou. Samozrejme, nehovoriac aj o celej saleziánskej rodine po celom svete, vďaka čomu sa môžem na každom mieste, kde je nejaké zložka, cítiť „ako doma“.

Rehoľa ma poslala študovať do Talianska, vďaka čomu mi pomohla naučiť sa taliansky (keďže jazyky nie sú moja silná stránka) a mohol som šesť rokov prežiť v Taliansku, čo by sa inak asi nestalo. Vďaka rôznym úlohám a službám som zažil rôznorodé skúsenosti zo všetkých strán života, s ktorými by som sa asi nemal možnosť stretnúť v takej miere.

Súvisia najmä so životom v komunite a pastoráciou: stretanie sa s veľkým počtom ľudí, organizovanie akcií najrozličnejšieho druhu, cestovanie, učenie sa prijímať druhých ľudí a počúvať ich, robiť prvý krok, možnosť písať a publikovať, mať možnosť na plný úväzok a so všetkou energiou ohlasovať evanjelium mladým, skúsenosť s ekonomikou a riadením.

Ťažko pomenovať všetko, lebo neviem, čo iné by mi priniesol život mimo rehole, a mnohé zo spomínaných vecí „riešia“ aj ľudia, ktorí nie sú v reholi. Za najkrajšie však považujem, ako som mohol vnímať Božie pôsobenie v mojom živote a v živote mladých, ktorí mi boli zverení: pomáhať im, sprevádzať ich, ukazovať im tajomstvá Božieho života, byť a stráviť nezištne s nimi čas, počúvať a spovedať ich, povzbudzovať a učiť sa od nich.

2. Keďže povolanie je „volanie Boha“, tak neviem, kde by ma povolal. Určite by to bola nejaká rehoľa, kde by boli silné bratské vzťahy, možnosť pracovať s mládežou: kapucíni, františkáni – len vidiac ich v tej zime bosých len v sandáloch, tak neviem-neviem. (Smiech.)

Františka Čačková, Školské sestry sv. Františka

1. Keď som si pred pár rokmi kúpila The Žurnál, v jednom z cvičení bolo predstaviť si svoj život o desať rokov a opísať, ako vyzerá môj deň: začala som rannou rutinou, oblečením si habitu… a vtedy mi došlo, že toto chcem. Úplne spokojná, že som na mieste, kde ma chce mať Boh, v spoločenstve, o ktorom viem, že mi ho vybral. To chcem nielen o desať rokov.

Rozlišovaním a potom samotným príchodom do rehole štartuje formačný proces, ktorý vlastne nemá koniec. Formácia vždy mení životy. Posledným pozemským bodom programu je pokojne a nábožne zomrieť zameraná na Boha. A dokonca aj „deformácia“ môže byť formačná a veru, niektoré zásadné zmeny a lepšie spoznania seba mi priniesli práve tie deformačné aktivity. Ja som však vždy bola nastavená tak, že sa chcem učiť a poučiť. Aj zo svojich či cudzích chybných krokov.

Rehoľa mi život stále mení: z postulantky, ktorá treskla dverami, keďže sa nevedela vyhádať, lebo sa to doma nenaučila, je naďalej sestra, ktorá sa síce ešte vždy pohádať nevie, ale hnev zvláda oveľa, oveľa zdravšie. A stále viac som sama sebou a rada.

2. Výborná otázka! Keď som si hľadala svoje „rehoľné miesto“, pokukávala som po sestrách z Congregatio Jesu, ktoré sme mali vo farnosti. Všetko na nich mi pripadalo príťažlivé. Boli skvelé! Takže som si myslela, že keď už pôjdem do rehole, určite k nim.

No aj tak som si chcela radšej rozšíriť obzory. Kúpila som si knihu o reholiach na Slovensku, pozorne ju prečítala, modlila sa, pýtala Boha, kde ma chce mať on – a zistila som, že on to vidí inak. Ukázal mi na školské sestry svätého Františka, ktoré som nepoznala: jednu som iba raz videla a o druhej počula.

Aj tak som urobila krok smerom, ktorý mi Boh ukázal. A som tu dobre. Nie je to miesto, ktoré by ma od začiatku priťahovalo, priťahoval ma však Boh, ktorý ma sem viedol a chcel a chce ma tu mať.

S odstupom času som videla, čo všetko by mi robilo u tých pre mňa príťažlivých sestier problém. Františkánstvo sprevádza od počiatku nielen tá typická chudoba, ale hlavne františkánska jednoduchosť, radosť, spoločenstvo. A toto mi vyhovuje oveľa viac ako prvky, ktoré nesie ignaciánska spiritualita, oveľa viac zameraná na jednotlivca – veď ja sa chcem modliť liturgiu hodín so svojimi sestrami, nie sama.

Vysnívanú rehoľu nemám. Boh mi vysníval túto a dobre urobil.

Gabriel Peter Hunčaga, dominikán

1. Lakonicky povedané – vo všetkom :). Vstup do rehole je ako vstup do vážneho vzťahu, na ktorom vám záleží, čo vždy so sebou prináša dosť veľké zmeny. Človeku sa pretransformuje denný režim, spôsob určovania priorít, životný štýl a vôbec prostredie, ktoré na váš život bude mať v nasledujúcej životnej etape zásadný vplyv.

Vhupnutie do niečoho takého si zo strany jednotlivca vyžaduje istú dávku pozitívnej „naivity“ v zmysle odovzdania sa do Božej prozreteľnosti, lebo bez toho sa taká radikálna zmena asi ani nedá uskutočniť.

Na druhej strane akousi odmenou za podstúpenú námahu je úžasný obzor duchovného života a vnútornej slobody pre Krista, aký som predtým nepoznal ani nezažíval. V tomto ohľade predstavovala pre mňa osobne najintenzívnejšiu zmenu rovina sebapoznania v zmysle identifikovania sa s mojím postojom k Božiemu plánu, ktorý má so mnou nebeský Otec.

Postupné zjednocovanie sa s tým, čo si želá Boh a čo ja, je pre mňa úplne najväčšia zmena od vstupu do Rehole kazateľov v roku 1996. Sympatické na nej je, že stále trvá, deje sa, má silný pretvárajúci účinok a považujem ju za najväčší osobnostný benefit od čias, odkedy som rehoľníkom.

2. Pravdupovediac si neviem predstaviť, že by som dokázal byť členom inej rehole. Dominikáni boli pre mňa láskou na prvý pohľad a voľbou typu všetko alebo nič. Keďže naša rehoľa bola v cirkvi prvou apoštolskou rehoľou v pravom zmysle slova (pápežskými dokumentmi označovaná ako regula apostolica), tak by som v prípade neexistencie dominikánov asi hľadal takú rehoľu či komunitu, ktorá dokáže apoštolský život, tak ako ho poznáme z evanjelií, sprostredkovať podobne autentickým spôsobom so všetkým, čo k tomu patrí.

Agnesa Jenčíková, Congregatio Jesu, provinciálna predstavená

1. Dá sa povedať, že rehoľa neprestajne „utvára“ môj život. Začalo sa to procesom formácie v mladosti a postupne osobnostným rastom, prekonávaním prekážok a neustálou formáciou. No najviac mi rehoľa „zmenila“ život tým, že si uvedomujem cenu povolania a dar možnosti stále viac prehlbovať vzťah s Bohom, žiť pre neho a slúžiť mu. Toto mi dáva radosť a silu, je to zmysel môjho života. A toto by som už nevymenila za nič iné.

2. Som za svoju rehoľu veľmi vďačná. Jej ignaciánska spiritualita je mi šitá na mieru. Neviem si predstaviť niečo iné. Zo skúsenosti viem, že Boh, keď človeka povoláva, istými cestami ho nasmeruje do konkrétnej rehole, kde ho chce mať. Tak to bolo aj v mojom prípade. Ak by predsa len čisto teoreticky nastalo niečo, že by moja rehoľa prestala existovať, myslím, že by som s určitosťou hľadala takú rehoľu, ktorá by mala do činenia s ignaciánskou spiritualitou.

Juraj Pigula, augustinián

1. Život sa mi zmenil vo všetkom. Najprv ma to vytrhlo z môjho kontextu života na dedine, z jedného veľkého okruhu priateľov, z mnohých aktivít a zo sveta futbalu. Život v reholi mi dal možnosť študovať v zahraničí, cestovať, spoznať množstvo ľudí, cirkev a svet.

Vybral som sa na cestu s Kristom v spoločenstve bratov a s ideálom sv. Augustína. Život v reholi mi stále mení život. Najprv som veľa sníval a myslel, že zmením svet. Teraz starnem a mnohé veci ma pokorujú, ale Božie milosrdenstvo je stále tu. Keď som vstupoval, v starom rituáli rehole bola pre kandidátov do noviciátu otázka: Čo si žiadate od našej rehole? A ja som odpovedal: Bože milosrdenstvo. Augustín prízvukoval pokoru svojim bratom. Teraz si stále viac uvedomujem, aké je krásne žiť život v pokore s Kristom ukrytý v Bohu.

2. Pravdupovediac, od prvých rokov rehoľného života som často rozprával o pustovníckom živote, sníval som o svojej pustovni. Hovorieval som si, že po päťdesiatke si niečo malé postavím a bude ma sem-tam niekto navštevovať.

Zhodou okolností sme „pustovňu“ mali my augustiniáni aj v názve od založenia roku 1244 do roku 1968 – rehoľa pustovníkov svätého Augustína. Dnes však, keď sa lepšie poznám, by som sa vedel predstaviť aj v tej najťažšej reholi, v manželstve. Ale tam by som najradšej zastával rolu dobrého dedka :).

Rastislav Dluhý, redemptorista

1. Otočila môj život naruby tým, že ma vtiahla svojím svedectvom do svojho spoločenstva.

Pomohla mi a pomáha mi vnikať čoraz hlbšie do jadra viery, ktorou je bezhraničná Božia láskavosť a neha, a učí ma a dáva obrovský priestor rôznorodým spôsobom túto závratnú zvesť ohlasovať.

Náš zakladateľ to robil prostredníctvom kníh, živého ohlasovania, prostredníctvom piesní, ktoré skomponoval, a malieb, ktoré vytvoril. Ako človek milujúci od detstva umenie som sa v tejto charizme našiel.

2. Nikdy som sa nad touto otázkou nezamýšľal. Naša rehoľa je ako jeden z mnohých vzácnych kameňov v Božej mozaike. V mojej širšej rodine máme skvelého jezuitu Jána. Je to zaujímavé, jezuiti zohrávali v živote sv. Alfonza veľkú úlohu, veľmi si vážil ich silnú charizmu.

V rodine som mal aj františkána Eláša, skvelého formátora, ktorý zomrel mladý. Bol to človek naplno žijúci charizmu sv. Františka. Veľmi mi pomáha karmelitánska spiritualita a diela, ktoré napísali sv. Ján z Kríža, sv. Terézia Malá aj Veľká a sv. Alžbeta od Najsvätejšej Trojice.

Aj náš zakladateľ bol inšpirovaný touto spiritualitou. Ako kazateľa ma, samozrejme, oslovuje aj dominikánska charizma. Dojíma ma každá rehoľa, mužská aj ženská, ktorá koná skutky milosrdenstva. Jednoducho, pri pohľade na svedectvo týchto rehoľníkov som veľmi oslovený, vďačný a vyzývaný k čoraz hlbšiemu obráteniu.

A saleziáni – s nimi som spojený nejedným priateľstvom. Nikdy nezabudnem, ako mi priateľ salezián Paľo po ranných chválach v internáte Katolíckej univerzity v deň zvolenia pápeža Františka po modlitbe povedal: „Dnes ráno som počas modlitby premýšľal, čo keby si dal nový pápež meno František?!“ Máme medzi sebou aj na Slovensku vzácnych rehoľníkov.

Foto: L. Bogucki: Postoj/Andrej Lojan; M. Skalová: Postoj/Andrej Lojan; F. Kubovič: osobný archív F. Čačková: Jozef Polc – HalfPoint; G. Hunčaga: Postoj/Adam Rábara; A. Jenčíková: Postoj/Adam Rábara; J. Pigula: Postoj/Pavol Rábara; R. Dluhý: Postoj/Pavol Rábara

Zdroj: Postoj / Svet kresťanstva