Zneužívanie – čo robiť, keď sa niekto zdôverí
Z výskumov vieme, že veľa obetí Child Sexual Abuse (CSA) odhalilo svoje utrpenie až v dospelosti[1]. V detstve nemali postačujúci pocit bezpečia a odvahu vyjsť s tým von. Ak nie ste detský terapeut ani nepracujete v detských krízových centrách, je veľmi pravdepodobné, že sa s obeťou sexuálneho zneužívania stretnete vo svojej pastoračnej práci – a budú to väčšinou dospelí. Prečo odhaľujú svoje utrpenie po 20, 30 rokoch? Spôsobujú to viaceré faktory. Hlavnými sú strach, závislosť od páchateľa, neschopnosť pomenovať i vyjadriť to, čo sa stalo. Niekedy je prítomná disociatívna amnézia, ktorá je formou obrany. Aby prežili tú strašnú udalosť, museli ju ukryť veľmi hlboko na dlhé roky. Ale ak príde k tomu, že niekto odhalí svoju traumatickú skúsenosť, znamená to, že na to dlho čakal a konečne našiel prostriedky, ktorými to vyjadrí, aj ľudí, ktorým to môže povedať. Ak ste to teda vy, pred ktorými si niekto vyleje srdce, nebojte sa. Ste ten správny človek. Nemusíte byť terapeut ani odborník na CSA[2]. Pravdepodobne si vás obeť vyvolila preto, že vám dôveruje. Pýtate sa: Ale čo mám robiť, ako reagovať?
V prvom rade počúvať, počúvať a ešte raz počúvať. Trpezlivo a pokojne byť pre toho, kto možno prvýkrát v živote otvára svoju dušu. Podstatou takéhoto rozhovoru je dôvera. Človek potrebuje cítiť, že mu veríme. Možno dosiaľ jeho slovám nikto neveril. Možno to aj ako dieťa skúšal komusi povedať, ale nik mu neuveril. A tak sa zranená dôvera uzatvorila na dlhé roky. Preto je dôležite človeku veriť a porozumieť jeho utrpeniu.
Niekedy nám napadne, že by bolo asi lepšie, keby človek išiel za niekým iným, kto sa v tom vyzná. Povedala by som, že aj keď bude azda dotyčný človek potrebovať neskôr odbornú pomoc, v tejto chvíli potrebuje teba. Daj teda čas sebe aj vášmu rozhovoru. Je to teraz veľmi dôležité.
Nemusíš hľadať v hlave riešenia. Netreba hneď odsudzovať páchateľa. Silne emócie a vyjadrenia nie sú vhodné. V 85 % prípadov je predsa páchateľom človek blízky obeti, s ktorým má vzťah. Často je medzi nimi puto, ktoré jej nedovolí odsúdiť svojho páchateľa a vnímať ho negatívne. Preto je dobré zdržať sa hodnotenia páchateľa i jeho konania. Obeť môže mať ambivalentné pocity a nemusí tomu vôbec rozumieť.
Nechaj teda v tomto rozhovore druhému čas. Dovoľ mu povedať, koľko chce. Nepýtaj sa na veci, ktoré nemusíš vedieť. Treba si uvedomiť, že otázky: „Prečo si neprišla skôr?“ alebo „Už si to niekomu rozprávala?“ ešte viac zväčšujú v obeti pocity viny. A tie sú v nej už aj tak obrovské. Potrebuje radšej počuť, že je veľmi odvážna a ty ďakuješ za jej dôveru. Nie je podstatne, či ako dieťa čosi urobila, či za niekým išla. Zodpovednosť za zneužívanie je vždy na dospelom páchateľovi. To je pre obete asi najťažšie. Prijať a pochopiť, že nie sú zodpovedné za to, čo sa im stalo. Nemohli sa brániť, nemohli reagovať inak, nemohli vyhľadať pomoc hneď. Sú to len predpoklady, že tak by sa mala správna obeť správať, ale sú falošné a v realite neodzrkadľujú CSA.
Môže sa stať, že človek, ktorý za tebou prišiel, potreboval len jeden rozhovor. Možno sa už nikdy viac nestretnete. Oveľa pravdepodobnejšie však je, že začína proces, v ktorom bude dotyčný potrebovať sprevádzanie. Zisti, do akej miery máš možnosť byť pri ňom a počúvať ho. Možno do toho procesu vstúpi aj terapeut, ktorý pomôže pri liečbe traumy. Nie je však vylúčené, aby si človeku pomáhal v duchovnej oblasti aj ty. Zneužívanie mohlo zasiahnuť jeho dušu, vieru, vzťah s Bohom. Možno bude potrebné vyriešiť otázku odpustenia či otázku týkajúcu sa dobroty a prítomnosti Boha. Všetko sú to oblasti, ktoré potrebujú uzdravenie.
Dôležité je tiež vedieť, že máme povinnosť nahlásiť prípad CSA polícii, keď sa týka dieťaťa. Pri dospelej osobe však môžeme len odporúčať obeti urobiť tento krok vzhľadom na to, že je možno ešte niekto ďalší v ohrození zo strany toho istého páchateľa. Cirkev nás tiež zaväzuje povinnosťou nahlásenia takýchto prípadov, keď sa týkajú klerikov alebo rehoľníkov[3]. Pre samotnú obeť môžu byť tieto procedúry náročné a môžu vyvolávať strach, preto bude pre ňu vaša podpora potrebná. Podrobnejšie informácie o právnych postupoch možno nájsť na stránke KBS[4]. Pri Teologickej fakulte v Košiciach funguje aj Centrum na ochranu maloletých[5], ktoré poskytuje pomoc a odpovede na konkrétne otázky.
Môže sa stať, že medzi našimi čitateľmi sú aj takí, ktorí odhalia, že vo svojom živote zažili zranenie sexuálneho zneužívania. Možno si si na to roky nespomenul a teraz sa ti v pamäti vynára niečo traumatické. Neboj sa priznať si to, čo sa stalo. Vyhľadaj niekoho, komu dôveruješ. Skús vypovedať to, čo ťa azda celý život tlačilo. Je to začiatok cesty uzdravenia. Len v konfrontácii s traumou sa z nej môže človek dostať. Aké oslobodzujúce je povedať o tej rane i vyplakať ju. Obrovskou podporou sú stretnutia v kruhu ľudí, ktorí majú podobnú skúsenosť. Možno nájdeš v okolí takú skupinu. Dôležité je, aby si neostal sám.
Mgr. sr. Agnieszka Ewa Jarkowska, SCdSC, pedagóg, safeguarding.
Centrum na ochranu maloletých
jarisines@gmail.com
[1] Výskumy jasne ukazujú, že existuje rozdiel medzi vysokou mierou CSA, ktorú mladí dospelí retrospektívne oznamujú, a nízkym číslom oficiálnych hlásení CSA autoritám. 1 z 8 dospelých a 1 z 250 detí odhalí CSA.
Výskum o prekážkach pri odhaľovaní CSA, prof. Dr. Delphine Collin-Vézina, Center for Research on Children and Families, McGill University.
[2] Z anglického Child Sexual Abuse – sexuálne zneužívanie mladistvých.
[3] Vos estis lux mundi, Motu proprio pápeža Františka, 7. máj 2019; https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-papezov/c/apostolsky-list-vo-forme-motu-proprio-vos-estis-lux-mundi.
[4] https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-kbs/c/postup-v-pripadoch-sexualneho-zneuzivania-klerikmi