Zostal mlčať

Liturgické poznámky hovoria, že homília v tento deň nemá byť dlhá a obsiahla. Nielen kvôli dĺžke liturgie, ale hlavne preto, aby nezatienila posolstvo rozpravy, ktorú počúvame.

Z bohatstva podnetov si preto vyberieme dnes len jeden, v ktorom uprieme zrak na Ježiša, ktorý bol zajatý a vypočúvaný. V evanjeliách sa viackrát spomína, ako bol Ježiš v nebezpečenstve smrti, ale vždy svojim nepriateľom nejako unikol. Tentokrát nie. Nebráni sa a aj svojim učeníkom zakazuje brániť ho. Potom podstúpi vypočúvanie. Evanjeliový text podčiarkuje Ježišovo mlčanie. Pred veľkňazom a veľradou i pred Pilátom. Prehovorí len vtedy, keď má vyznať pravdu o sebe. „Som Mesiáš, Boží Syn, Syn človeka prichádzajúci po pravici Božej moci,“ povie veľrade. „Som židovský kráľ,“ povie Pilátovi. A potom je opäť ticho. „Obetoval sa, pretože sám chcel, a neotvoril ústa; ako baránka viedli ho na zabitie a ako ovcu, čo onemie pred svojím strihačom, a neotvoril ústa“ (Iz 53, 7).

Ježišovo mlčanie. Nebráni sa, nevysvetľuje. Nikomu nehovorí: „Trpím za vás.“ My, ktorí sa ho snažíme zbližša nasledovať, často hovoríme až príliš veľa. Vysvetľujeme, obhajujeme, zdôvodňujeme. Také sa môže javiť niekedy aj celé naše kresťanstvo. Tak by sme chceli, aby bolo pochopené, prijaté.

Kristus však mlčí. Povedal a urobil veľa. Teraz nám ukazuje, že sú aj chvíle mlčiacej lásky, ktorá sa neobhajuje, nevysvetľuje, na nič nepoukazuje. Láska, ktorá vie, že v zomieraní, v mlčaní sa rodí nový život. Azda v tohoročnom slávení Veľkej noci pochopíme trochu viac tento rozmer nasledovania Krista.

Pavol Grach, salezián