Bdelé čakanie

Advent nám znova a znova pripomína potrebu bdieť. Potrebu stíšiť sa, aby sme mohli vnímať Pána, ktorý práve prechádza okolo. Potrebu udržať svoje srdce bdelé, aby naozaj bolo pripravené keď príde ten deň.

Takmer 20 rokov som mával raz do týždňa komunitnú svätú omšu pre Misionárky lásky v Bratislave. Keď som sa v sakristii pripravoval na omšu, oči mi nemohli nepadnúť na veľký nápis v… malej sakristii: „Kňaz, slúž dnešnú omšu ako svoju prvú omšu, ako svoju jedinú omšu, ako svoju poslednú omšu.“ Pred nejakým časom som na obnove v Kodani opäť slúžil niekoľko dní u Misionárok lásky. Tie isté slová vo mne zobudili túžbu žiť naplno to, čo sa deje.

Ježiš je prítomný, hovorí k ľudom, dáva sa ako živý chlieb, odpúšťa, povoláva, dáva zakúšať svoju lásku a radosť. Teraz. Dnes. Moje srdce to… chce počuť, vidieť, vnímať, odpovedať, tešiť sa… ponáhľať sa za ním. Nielen v deň parúzie, Pánovho definitívneho slávneho príchodu, v deň Posledného súdu, ale už dnes. Teraz. Aj keď príde v hodinu, o ktorej neviem, o ktorej sa nenazdávam… chcem mať otvorenú náruč objať ho a ísť za ním.

Rastislav Dluhý, CSsR

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *