Ježišovi učeníci porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba.
Kým o tom hovorili, on sám zastal uprostred nich a povedal im: „Pokoj vám.“ Zmätení a naľakaní si mysleli, že vidia ducha. On im povedal. „Čo sa ľakáte a prečo vám srdcia zachvacujú také myšlienky? Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti a vidíte, že ja mám.“ Ako to povedal, ukázal im ruky a nohy.
A keď tomu stále od veľkej radosti nemohli uveriť a len sa divili, povedal im: „Máte tu niečo na jedenie?“ Oni mu podali kúsok pečenej ryby. I vzal si a jedol pred nimi. Potom im povedal: „Toto je to, čo som vám hovoril, kým som bol ešte s vami, že sa musí splniť všetko, čo je o mne napísané v Mojžišovom zákone, u Prorokov a v Žalmoch.“
Vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu, a povedal im: „Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste toho svedkami.“
„Dovolil sa im dotknúť sa ho, aby sa oni potom dotýkali sŕdc iných“
Učeníci už uverili Petrovým slovám o zmŕtvychvstaní Ježiša i svedectvu dvoch učeníkov vracajúcich sa späť z Emáuz, no oslávená prítomnosť Zmŕtvychvstalého spôsobila v ich srdciach strach. Preľaknutie a zmätenosť. Naľakali sa, že to, čo vidia (θεωρέω – kontemplujú), je duch – mátoha. Preľakli sa, že ich láska k Pánovi sa im stala sebaklamom. Preto Pán potvrdzuje svoju prítomnosť svojimi ranami – dovolí sa im dotknúť a svojím spoločenstvom za stolom – je s nimi.
Svätý Ambróz žasne nad týmito ranami a vidí, že skutočné rany, ktoré Ježiš ukazuje svojím učeníkom, sú rany ktoré ukáže Otcovi na nebesiach ako trofeje našej spásy. Po pozvaní pozrieť sa a dotknúť sa rán strach a preľaknutie učeníkov strieda veľká radosť. A práve preto svätý Augustín poukazuje na zázrak uzdravenia. „Ako doktor Kristus ich uzdravil. Ukazujúc svoje jazvy, uzdravil rany ich sŕdc“.[1] Ježiš im potom následne za stolom očisťuje pamäť – pomáha im rozpamätať sa na jeho slová a na slová, ktoré sa na neho vzťahovali, a pozýva ich, aby správne interpretovali jeho smrť a zmŕtvychvstanie.
Kristus sa tak vrátil medzi učeníkov vo svojom oslávenom tele, aby apoštoli mali skúsenosť, že láska k Otcovi a poslušnosť jeho vôli (o čom svedčia rany) nie sú sebaklamom, ale privádzajú k jednote s Otcom, a že ich telo bude tak ako jeho, ktorého sa môžu dotýkať, uchránené a oslávené. Toto stretnutie s Kristom – skúsenosť dotyku, ktorý uzdravuje srdce (mení zmýšľanie) – ich pripravuje na ich poslanie: ohlásiť v Kristovom mene všetkým národom pokánie (μετάνοια – zmenu zmýšľania srdca) na odpustenie hriechov ako opravdiví svedkovia spásy. Svedkovia, nie „mátohy“ sebaklamu, ale živého Krista!
[1] Pl 38, 1124
Vladimír Peregrim SDB
Foto: pixabay