Každé povolanie prináša so sebou veľa radosti a bolesti. Vyžaduje to rast a dozrievanie v láske k Bohu v našom povolaní. Chceme sa podeliť o 7 tajomstiev bolesti aj v živote zasvätenom Bohu.
1. Proroctvo Simeona v chráme – tajomstvo nepochopenia
Blandína Angelovičová
Keď som vstupovala do rehole, myslela som si, že nedorozumenia, nepochopenie a iné negatíva ostávajú pred bránami kláštorov. Dnu sú predsa ľudia, ktorí nasledujú Krista a usilujú sa o lásku k Bohu a k blížnemu! A tak si viete predstaviť, ako ma trápilo, keď som bola svedkom nedorozumení a ako ťažko som niesla, ak som bola príčinou nedorozumení ja sama. V takých okamihoch sa mi hlavou niesli otázky typu: „Prečo sa to deje? Kde je teraz Boh? Čo si o tom myslí?“
A potom prišiel objav.
Kvôli jazyku som strávila nejaký čas v našej komunite vo Francúzsku. Ako východniarke inkulturovanej na západe sa mi ako prvoradé zdalo popasovať sa s prízvukom. Za cenu boľavého hrdla z francúzskeho „r“ som sa vypracovala tak, že ma domáci pokladali za rodáčku od Lyonu. To bolo síce veľmi lichotivé, no menej lichotivé boli nedorozumenia pre nepochopenie významu slov. Vedomie faktu, že aj apoštolov poznali podľa prízvuku z Galiley, ma oslobodilo od snahy nemať cudzí prízvuk a posunulo k úsiliu radšej chápať význam počutých slov. Už ma nebolelo hrdlo, ale hlava, no výsledok stál za to.
Po návrate domov ma prekvapilo zistenie, že počúvať druhého a mať istotu, že mu rozumiem a aj on rozumie mne, je potrebné nielen v cudzine, ale aj doma. Hoci sme „svoji“, aj tak sme si trocha ako cudzinci s vlastným jazykom, ktorým opisujeme svoje prežívanie či nám jasné fakty. Každý prišiel z tej svojej kultúry, no v komunitách sme všetci pozvaní učiť sa novému dorozumievaciemu jazyku a novej kultúre.
Po tomto objave som si myslela, že už nebudú žiadne nedorozumenia, už len samá radosť z pochopenia!
No život s Bohom sa ukázal iný. Hoci som sa usilovala použiť všetky techniky na prevenciu nepochopenia, nie vždy ho odbudlo. Aj keď ma bolelo hrdlo od volania k Bohu a hlava od rozmýšľania nad tým, čo sa stalo, sklamané srdce si oddýchlo len vtedy, keď našlo Prvého Nepochopeného. Nepochopeného v jeho pláne s nami, v jeho láske. Napriek tomu to doteraz s nami nevzdal! Keď moje krehké, nepochopené ľudské srdce prestalo chrliť sťažnosti a odtrhlo svoj zrak od seba k Márii, bolesť neodišla, ani nepochopenie. Prišlo niečo nové, no neviem vám ešte povedať, čo…
2. Útek do Egypta – tajomstvo poslušnosti Bohu a ľuďom
Michal Zamkovský
Svätý Pavol napísal o Ježišovi to podstatné: „Uponížil sa a stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. Preto ho Boh vyvýšil…“ (Flp 2, 8 – 9a). K tomu sme aj my povolaní, lebo iba pravá poslušnosť nám dokáže priniesť radosť a šťastie. Odmietnutím poslušnosti stratili Adam a Eva svoje šťastie. S Máriou sa učíme hovoriť Bohu: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ Tak prijímame Boží plán pre náš život. Ak chcem všetko po svojom a podľa mojich predstáv, potom nespoznám Boha a jeho láskyplný plán pre môj život. A ten je nádherný.
Môžem preto už vo svojom veku (65 rokov), z toho 37 rokov rehoľného života, smelo povedať: Bohu vďaka za všetko! Už to moje prvé rozhodnutie, keď mi P. Augustín Krajčík CSsR za hlbokej totality predložil návrh, že môžem vstúpiť tajne do rehole a začať študovať teológiu, bolo v Božej réžii. Dnes viem, že som nemal byť františkánom ani jezuitom, ale redemptoristom, misionárom. Tu som šťastný a to je moja cesta, ktorú mi naznačoval Boh cez ľudí. Ďalšie rozhodnutie, ako poslušnosť predstavenému, zostať na Slovensku, keď som dostal ponuku ujsť za hranice a tam študovať i pôsobiť, ukázalo sa múdrym a prinieslo veľa požehnania pre mňa i pre iných.
Po páde totality som nastúpil do kláštora v Podolínci, kde sa rozbehli nielen veľké opravy budovy, ale aj množstvo duchovných aktivít. Bol som zodpovedný za hnutie oáz na Slovensku a vyťažený do krajnosti. Tu prišlo v roku 1993 rozhodnutie nového viceprovinciála (R. Bezák), že mám odísť na rok do Poľska (Gdynia) a pripraviť sa na ohlasovanie ľudových misií. Myslel som si, že som tu nenahraditeľný, a vnútorne som sa búril, ale poslúchol som a to prinieslo podstatnú zmenu do môjho kňazského a rehoľného života. Našiel som to, čo bolo ako hlboká túžba v mojom vnútri – hlásať misie po Slovensku i po svete.
Služba viceprovinciála (2005 – 2011) preto bola tiež cestou poslušnosti Bohu i ľuďom. „Ničoho mi nie je ľúto,“ chcem povedať so speváčkou Edith Piaf.
3. Strata dvanásťročného Ježiša v chráme – tajomstvo hľadania zmyslu bolesti
Hermana Matláková
V maličkom domčeku na Vrícku, v dedinke uprostred Slovenska, bije srdce združenia Rodiny Nepoškvrnenej. Je to združenie chorých a všetkých, ktorí im pomáhajú a sprevádzajú pri hľadaní zmyslu ich bolesti. Za všetkých, ktorí pre toto združenie pracujú, sme položili otázky sr. Alici Marienkovej.
Keď sa dvanásťročný Ježiš stratil, Mária ho s bolesťou hľadala. Ako vy nachádzate chorých, ktorí patria do Rodiny Nepoškvrnenej?
Chorí, ktorí chcú patriť do Rodiny Nepoškvrnenej (ďalej RN), sa k nám hlásia prostredníctvom svojich rodičov, priateľov, známych, starých rodičov, telefonicky alebo e-mailom. Prostredníctvom osobného stretnutia pri rôznych príležitostiach, na stretnutiach RN, pri púťach RN do Lúrd alebo k nám prichádzajú osobne.
Mnoho chorých trpí bolesťami tela i ducha, mnohí trpia bolesťami neprijatia vo vlastnej rodine, mnohí trpia bolesťami (ne)prijatia v chorobe. Aké „lieky“ podávate týmto chorým?
Mnohí chorí trpia bolesťami tela i ducha, ale najťažšie a najbolestnejšie je pre nich, keď sú neprijatí vo svojej rodine. Z vlastnej skúsenosti však viem, že je aj veľa chorých, ktorí sú pre svoju rodinu pokladom.
Tých, ktorí musia prežívať neprijatie vo svojej rodine alebo opustenosť, sa snažíme podporovať pri stretnutiach alebo prostredníctvom modlitby poukázať, že sme všetci pozvaní, aby sme sa skrze utrpenie dopĺňali, čo chýba Kristovmu utrpeniu.
Lurdy sú miestom, kde mnoho chorých ľudí hľadá nielen uzdravenie, ale hlavne zmysel svojho utrpenia v chorobe. Čo vám osobne dáva putovanie s chorými?
Putovať s chorými do Lúrd vlakom bola srdcová záležitosť sestričky Bernadety. Veľmi jej záležalo, aby aj chorí zo Slovenska mohli putovať do Lúrd. Teraz pokračujeme v jej šľapajach a myslím si, že organizovanie pútí sa stalo aj našou srdcovou záležitosťou. Tento rok sme boli s chorými na púti v Lurdoch až 13. krát! Som presvedčená, že pútnické miesto Lurdy je pre chorých miestom domova pri Matke, ktorá ich čaká v Masabielskej jaskyni s otvoreným srdcom a so zopätými rukami. Toto gesto im dáva pocit istoty, že s láskou predkladá svojmu Synovi ich prosby, modlitby, potreby, úmysly a vďaku, s ktorými prichádzajú. Učí ich, s akou láskou a vierou majú prijímať svoje utrpenie a skúšky. Do Lúrd prichádzajú ročne tisíce chorých pútnikov z celého sveta. Máme skúsenosť, že Lurdy sú miestom výlučne pre chorých, veď Panna Mária povedala Bernadette Soubirusovej, aby na toto miesto prichádzali v procesiách a prinášali tam chorých.
Bola som v Lurdoch tento rok už 16. krát. Nezažila som tam telesné uzdravenie chorých, ale je pre mňa veľká výsada a milosť, že aj ja môžem patriť medzi tých, ktorí majú možnosť preukazovať službu lásky chorým. Táto služba ma napĺňa veľkou duchovnou radosťou a obohacuje ma.
(foto: www.satmarky.sk)