Každé povolanie prináša so sebou veľa radosti a bolesti. Vyžaduje to rast a dozrievanie v láske k Bohu v našom povolaní. Chceme sa podeliť o 7 tajomstiev bolesti aj v živote zasvätenom Bohu.
6. Ježišovo snímanie z kríža – tajomstvo odovzdanosti
Tadeáš Spišiak
Tajomstvo odovzdanosti spájame s blízkou kanonizáciou bl. Jána Pavla II. v apríli. Spolu s ním chceme hľadať a učiť sa od neho, čo znamená odovzdať svoj život úplne do Božích rúk cez bolesti života.
Udalosť, ktorá vystupuje do popredia v detstve Karola Wojtyłu, je smrť jeho matky Emílie. Karol mal deväť rokov, keď mu mama zomrela na zlyhanie obličiek a srdcovú chybu. O dopadoch tejto udalosti sa toho popísalo veľa v súvislosti s mimoriadnou úctou Jána Pavla II. k Panne Márii. Sám pápež vo svojej knihe Dar a tajomstvo relativizuje príliš veľký vplyv tejto udalosti, keď priznáva, že na matku má málo spomienok a neuvedomuje si jej prínos pre výchovu. Nespochybňuje však, že mohol byť výrazný.
Keď Karol Wojtyła ako dvanásťročný navštevuje osemročné gymnázium, umiera po štyroch dňoch infekčnej choroby (šarlach) jeho 26-ročný brat a lekár Edmund. Nakazil sa pri ošetrovaní pacientky. Podľa kňaza Kazimierza Sudera mala táto udalosť na Wojtyłu oveľa väčší dopad než smrť matky, pretože v tej dobe bol starší a v rodine išlo už v poradí o tretiu stratu ľudského života. Karol Wojtyła mal totiž ešte sestru, ktorá zomrela krátko po svojom narodení a o podrobnostiach jej smrti sa nič nevie. Smrť brata musela byť v kontexte doposiaľ prežitého vnímaná určite veľmi intenzívne. Hlboko sa mu do srdca vryl obraz otca, ktorý kráčal vedľa rakvy mŕtveho Edmunda a opakoval pritom slová: „Buď vôľa tvoja.“
Zásadným momentom v živote pápeža bolo stretnutie s Janom Tyranowskim, laikom, ktorý združoval okolo seba mnohých mladých ľudí a zasväcoval ich do mystiky svätého Jána z Kríža. Ako Wojtyła priznáva, spočiatku mal s rovesníkmi od Tyranowského odstup a prvé stretnutie bolo skôr neúspešné. Časom ale zistili, že sa stretávajú so svätcom. Tyranowski bol plachý človek, ktorý o sebe veľa nehovoril. Avšak pri jednej príležitosti sa vyjadril, že jeho vlastné vychádzanie zo seba k Bohu sa uskutočňovalo uprostred jeho vlastných životných utrpení. Práve toto vyjadrenie si všimol a zaznamenal mladý Wojtyła.
Počas II. svetovej vojny sa Karol Wojtyła, na rozdiel od mnohých iných súčasníkov, paradoxne vždy utiekal k Bohu. Zatiaľ čo niekoho hrôzy vojny priviedli k tomu, aby pochyboval o Božej dobrote, Wojtyła, naopak, hľadá v Bohu útočisko. V tomto postoji sa ukrýva príklad jeho zbožného otca, ktorý naučil syna modliť sa, putovať na pútnické miesta a dokonca pravidelne čítať Sväté písmo, čo nebolo pred II. vatikánskym koncilom veľmi vídané.
18. februára 1941 sa Wojtyła vrátil z kameňolomu a ráno, ako obyčajne, niesol otcovi lieky a obed od rodiny Kydryńskej. Sprevádzala ho Mária Kydrińská. Otca však našli mŕtveho. Karol vzlykajúc objal Máriu a plačúci si vyčítal: „Nebol som pri smrti svojej matky, nebol som pri smrti brata, nebol som pri smrti otca.“ Okamžite zavolali kňaza. Potom strávil celú noc pri otcovom tele a aj napriek prítomnosti svojho najlepšieho priateľa Juliusza Kydrińského neskôr priznal, že sa nikdy necítil tak sám ako tej noci.
Smrťou otca stratil všetky doterajšie istoty, ktoré mal. Zostal mu iba Boh, ku ktorému sa utiekal. Teraz stál tvárou v tvár charakteristickej výzve, ktorú spoznal pri štúdiu diel karmelitánskych mystikov: Ak chce človek dosiahnuť všetko, musí prejsť ničím. Pri strate všetkého zostal pred ním stáť už iba Boh ako holá Pravda, ktorej musí odovzdať úplne všetko, tak ako Ježiš sám.
Postulátori procesu blahorečenia uvádzajú, že po strate najbližších príbuzných sa Wojtyłovo srdce otvorilo pre novú rodinu, ktorou sa stali priatelia z mladosti, kolegovia zo seminára, neskôr farníci v Niegowiciach a vo Farnosti sv. Floriána, mnohí kňazi a laici. Venoval veľa času osobným stretnutiam a ku každému človeku sa snažil pristupovať individuálne. Bola to „niť priateľstva“, ktorá sa tiahla celým Wojtyłovým životom. Zaujímalo ho, ako sa jeho priatelia majú, a snažil sa s nimi udržiavať živé kontakty. Bol starostlivý, pokiaľ išlo o osobnú korešpondenciu. Spontánne vstupoval do hlbokého vzťahu s každým človekom, ktorého stretol. Nechával sa informovať o zdravotnom stave chorých, vyjadroval súcit s úmrtím príbuzných a priateľov.
Ako „mlčiaci“ pápež sa na sklonku života stal dokonalou ikonou trpiaceho Krista a svojím „áno, tu som“ odovzdal už úplne svoj život do rúk Božích.
7. Pohreb Ježiša – tajomstvo straty
Jozef Šuppa
V septembri 2013 náhle zomrel mladý provinciál jezuitov Peter Bujko. Nielen jezuiti, ale aj mnohí zasvätení na Slovensku pocítili stratu, ktorú priniesla jeho smrť. Každá bolesť zo straty blízkeho je veľká. Prinášame úvahy o tomto tajomstve z homílie na pohrebe Petra Bujka SJ v Novej Kelči 8. 9. 2013.
V duchovnom programe Televízie LUX náš zosnulý páter provinciál povedal tieto slová: Obava zo straty niekoho blízkeho v živote je reálna, sme smrteľní ľudia. Ako veriaci človek verím, že Boh ma vedie. A keď príde nejaká strata, on mi dá niečo iné, čo bude požehnaním. Hlboká dôvera v Božie pôsobenie v našom živote, že Boh dokáže aj z tých negatívnych vecí vytvoriť požehnanie, nám pomáha prekonávať strach z ťažkých okamihov a strát. Nech sú nám tieto jeho slová svetlom a múdrosťou aj do tmy našej ťažkej chvíle, keď bolestne prežívame jeho stratu a lúčime sa s ním.
Vieme, že niektoré hodnoty a niektorých ľudí viac spoznávame a ceníme si ich až vo chvíli, keď ich strácame. Tak by to mohlo byť aj pri nečakane rýchlom odchode nášho spolubrata. Pre nás veriacich však jeho nečakaný odchod nie je iba bolestnou stratou, je niečím oveľa viac. Je príležitosťou poďakovať Pánu Bohu za dar jeho života a tiež úprimne poďakovať jemu samému za všetko krásne a pekné, čo nám daroval svojím životom. A je to aj príležitosť hlbšie si uvedomiť, že nič dobré a krásne sa nestráca. (…)
Neprijať skutočnosť nového, večného života, neprijať vzkriesenie by znamenalo falšovať život, odsúdiť ho na beznádej. (…) Nezabudnime: Láska je život. Vzkriesenie zasa nesmrteľnosť lásky. Náš zosnulý spolubrat spoznal a uveril v lásku, ktorou nás Boh miluje, preto jeho život a smrť nezívajú prázdnotou. Svoj život naplnil láskou, ktorou znásobil talenty svojho kňazského a rehoľného povolania. Svoju smrť naplnil vierou v Ježiša Krista, ktorého prijal ako Pána svojho života a o ktorom vedel, že s ním nemôže prehrať, lebo ako píše apoštol Pavol, aj smrť sa mu stala ziskom a cestou k večnému životu lásky.
Vo svojom poslednom liste, ktorý nám páter provinciál adresoval k sviatku svätého Ignáca, upriamil našu pozornosť na dôležitý moment z jeho života. Vo svojom liste píše: Ignác už v pokročilom 53. roku svojho života celkom jasne spoznal, že jeho vlastnou cestou duchovného života má byť láskyplná pokorná úcta. Toto pokladal za dôležitejšie pre duchovný pokrok svojej duše ako všetky ostatné milosti. V postoji láskyplnej úcty mu akoby zaznel základný tón jeho duše, ktorá túžila objavovať Boha vo všetkom. Dáte mi, azda, za pravdu všetci, ktorí ste osobne poznali a stretli nášho zosnulého spolubrata, že vždy sme mohli v ňom stretať niečo z tejto láskyplnej pokornej úcty, ktorú prežíval vo vzťahu k Bohu, k celému stvoreniu a ku každému človekovi. Ona bola základným tónom aj jeho duše, ktorá túžila objavovať Boha vo všetkom.
K Roku viery prispel nielen svojím svedectvom kňazského a rehoľného života, svojou službou obetavej lásky, keďže chcel vo všetkom slúžiť a milovať, ale aj svojím utrpením a zomieraním. Svoje utrpenie, ako som mohol byť osobne svedkom, prežíval v plnej oddanosti Bohu; spolu s trpiacom Pánom Ježišom sa modlil: Otče, nie ako ja chcem, ale ako ty. Vezmi, Pane, a prijmi všetko…
Dobrý Bože, ďakujeme ti za nášho brata Petra, za všetko, čo si nám skrze neho daroval. Ďakujeme ti za jeho priateľstvo, službu i lásku, za svedectvo života i za každú pomoc.
(foto: archív SJ)