Autority v Cirkvi (séria o sľuboch od P. Bartolomeja Barátha SVD)

Po Zasvätenej čistote, Evanjeliovej chudobe a Apoštolskej poslušnosti končíme sériu o sľuboch od P. Bartolomeja Barátha písanú pôvodne pre verbistov, no trefnú pre všetkých zasvätených.

1. Autority v Cirkvi

V Cirkvi existuje iba jediná autorita, ktorú nikto a nič nemôže nahradiť: Ježiš Kristus. V porovnaní s autoritou Krista každá autorita je relatívna a žije jedine z tohto vzťahu. Cirkev nemá autoritu zo seba samej. Aj pápežova a biskupova autorita podlieha Božej autorite. Pôvodcom cirkevnej autority je Pán.

Charizmatická autorita

Ak sa niekto poslušne odovzdá Kristovi a svojím životom svedčí o Kristovi, získava autoritu a jej sila závisí od toho, v akom hlbokom vzťahu je dotyčný s Pánom.[1] Takéto „charizmatické autority“ žijú z úplnej poslušnosti voči Ježišovi a ako také nemajú žiadnu úradnú „legitimáciu“. Nemajú služobnú autoritu. Celou svojou bytosťou sú živým svedectvom o Pánovi. Práve v tom spočíva ich význam. Cirkev ich veľmi potrebuje, Cirkev potrebuje svätých. Potrebuje ich najmä v časoch krízy. Tieto charizmatické autority – veľkí svätí –, často viedli boj nielen za záchranu sveta, ale aj samotnej Cirkvi. Veľa vytrpeli za Cirkev, ale i od Cirkvi. Tieto „autority“ viedla pravá poslušnosť a nie poslušnosť podlízavých, ktorých Starý zákon, na rozdiel od pravých prorokov, označil za falošných a ktorí sa z pohodlia vyhli každej nepríjemnej Božej výzve. Ich poslušnosť charakterizovalo svedectvo života aj uprostred utrpenia. Takáto poslušnosť obohatila Cirkev po mnohé stáročia. 

Autorita úradu

Zdôraznením charizmatickej autority sa ešte nepovedalo všetko o autorite v Cirkvi. Pavol napr. mohol o sebe s kľudným svedomím tvrdiť, že Kristus žije v ňom. Zároveň sa však rozhorčene pýta Korinťanov: „Vari bol Pavol za vás ukrižovaný? Alebo v Pavlovom mene ste boli pokrstení?“ (1Kor 1,13)

Platnosť krstu nezávisí od chariziem nositeľa úradu (charizmatická autorita). Autorita úradu je inakšie odôvodnená ako autorita „guru“, ktorý sa vyhlasuje za právoplatného učiteľa skrze svoju spiritualitu. Túto otázku jasne vysvetlil a vyriešil sv. Augustín v spore s donatistami. Nasledovať Krista môže aj nositeľ úradu iba vo svojej ohraničenosti a hriešnosti. Medzi autoritou ako úradom a medzi osobným svedectvom nositeľa úradu, vždy zostane určitý nedostatok. Ale tento nedostatok je v Kristovi spečatený a neodvolateľne prijatý uistením milosti z Božej strany na adresu nositeľa úradu a spoločenstva. Pred naším rozhodnutím za Pána stojí jeho rozhodnutie za nás a Boh je verný aj napriek nášmu zlyhaniu. Tým sa neospravedlňujú zlyhania autority a spoločenstva, ani sa nepodceňuje volanie k nasledovaniu Pána. Práve indikatívny charakter viery od nás požaduje, aby sme svoj život „prispôsobili príkazom autority“, a nie aby sa autorita prispôsobila nám. Zhoda osobného života a z úradu vyplývajúca „povinnosť“ svedectva, je už zahrnutá vo výzve k nasledovaniu, ale nemôže byť inštitucializovaná a nemôže byť predpokladom k zaviazaniu sa sľubom poslušnosti.

Podľa (na začiatku tejto kapitoly) načrtnutého fenomenologického východiska (štruktúra: počúvanie – hovorenie) je Cirkev spoločenstvom tých, ktorí sa nechajú oslovovať Božím slovom a počúvajúc toto slovo ho ďalej odovzdávajú. Aby k tomu mohlo dôjsť, musia v rámci takéhoto spoločenstva veriacich „proti sebe stáť“ ohlasujúci a počúvajúci subjekt.

Tieto úvahy by ľahko mohli viesť k nedorozumeniu a mohli by byť zneužité, keby sa zabudlo na nasledovné predpoklady poslušnosti:

• Hovoriaci a počúvajúci stoja spoločne pred Božím slovom. V tomto chápaní aj tí sú počúvajúci, ktorí sú služobne „hovoriaci“. Ich úlohou je práve to, aby z načúvania Božiemu slovu hovorili záväzne. Iba takto možno zaručiť špecificky kresťanský charakter poslušnosti. Nositeľ úradu teda koná „in persona Christi“ a poslúchajúci v konečnom dôsledku poslúcha Krista.
• Nositelia úradu sú ľuďmi a ľuďmi aj zostanú. Aj ich ťaží vlastná vina a podobne ako Peter, aj oni sa môžu stať pohoršením a prekážkou na ceste, ktorou sa uberá Kristus: „Peter si ho vzal nabok a začal mu dohovárať: „Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať!“ On sa obrátil a povedal Petrovi: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ (Mt 16, 22-23). Cirkev nemožno odmyslieť od ľudí, ktorí ju tvoria. To by nás malo varovať pred glorifikovaním úradu a ukazuje nám aj ľudskú stránku sľubu poslušnosti a autority: Autorita sa môže stať obeťou ľudskej svojvôle a tak aj hriechom; v tomto kontexte také „poslúchanie“ môže byť tiež hriechom (Príkaz je príkaz!)

2. Znamenia slobody

Spoločenskej dôležitosti poslušnosti venujeme len niekoľko myšlienok. Vždy sa objavia v živote spoločnosti javy, ktoré poukazujú na význam tejto témy v živote súčasnej spoločnosti. Predovšetkým Luther[2] a Kierkegaard zdôrazňujú, že otázka ohľadom slobodnej vôle zostane abstraktná, ak sa nepripustí, že človek „in concreto“ je vždy už poslušný. Otázkou zostáva len to, že koho alebo čo poslúcha:

• svoje pudy;
• spoločenské trendy a zvyky;
• konzum;
• reklamy;
• alebo tie možnosti svojho života a prostredia, ktoré ho „oslobodzujú“?

Nech poslúcha už čokoľvek, možno povedať, že faktická schopnosť človeka počúvať a poslúchať sa prejavuje v oblasti:
– existenciálnej,
– sociálnej
– spoločenskej
– kultúrnej.

Je to vynútená poslušnosť alebo oslobodzujúca? Tu má kresťanská poslušnosť veľké šance, aby sa ukázala ako čosi hodnotné:

• Ona totiž dáva znamenia slobody pre tých, ktorí sú neslobodní v nespočetných závislostiach a vášniach, ktoré naša spoločnosť produkuje ako na bežiacom páse.
• V našej dobe, kedy sa o emancipácii a sebarealizácii viac hovorí než sa realizuje, kresťanská poslušnosť môže tento jav vnímať ako výzvu nechať sa oslobodiť Bohom v mene Ježiša Krista a slobodne patriť jemu, jeho kráľovstvu a blížnym.
• V našej dobe, ktorá sa vyznačuje narcizmom a autisticko-egoistickou sebarealizáciou, kresťanská poslušnosť má svedčiť o tom, že korene slobody sú v možnosti človeka, aby vedel prijať veľkú pravdu života, že život získa iba ten, kto ho vie stratiť: „Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.“ (Mt 16,25)
• V našej dobe, kedy si človek sotva dovolí od iného čosi povedať a preto ani nemá už čo povedať a kedy ľudská reč sa nakoniec zmení na technickú informáciu a zmeravie, kresťanská poslušnosť stojí pred veľkou výzvou: Vo fenomenologickej štruktúre komunikácie (počúvať – poslúchať) pomáha v druhom človekovi objavovať Božiu pravdu.
• V našej dobe, kedy mnohí sú závislí na vnútornom nátlaku byť stále prvým a najsilnejším, čo ľudí a národy ženie do hospodárskej a vojenskej súťaže, kresťanská poslušnosť má svedčiť o tom, že klaňanie sa Bohu môže človeka ochrániť od toho, aby sa skláňal pred mocou.
• V našej dobe, ktorá veľkoryso žije na úkor iných, na úkor prírody a na úkor biedy iných národov, kresťanská poslušnosť má vydávať svedectvo o tom, že treba vnímať vzdychanie stvoreného sveta (Rim 8,22)[3] a volanie tých, ktorí padli do rúk zbojníkov.
• V našej dobe, ktorá nevie zaujať správny postoj ku starnutiu a smrti[4], kresťanská poslušnosť má svedčiť o tom, ako sa možno zacvičiť do starnutia a zomierania, do straty svojho „ega“ a do získania svojho hlbokého „ja“. A to v ukrižovanom Ježišovi Kristovi.

Kresťanská poslušnosť je šancou človeka, aby prijal svoju biedu a konečnosť, ktoré vyplývajú z toho, že je iba stvorením. Má sa odovzdať Bohu a len vtedy bude slobodným, keď sa viaže na svoj pôvod. Tak ako aj list dýcha slobodne vtedy, keď žije len na strome a nie vtedy, keď ho vietor odveje.

3. Autorita a poslušnosť

Spoločenstvo je životaschopné a schopné fungovania vtedy, keď má svoju štruktúru. Musí byť určitá deľba práce, čo sa prejavuje v rôznych funkciách. Medzi týmito funkciami má veľkú dôležitosť príkaz a poslušnosť, resp. autorita a podriadenosť. Nakoľko vedenie a poslušnosť sa vzájomne podmieňujú, je veľmi užitočné, ak o poslušnosti premýšľajú aj predstavení.

Vo Svätom písme nachádzame veľmi dobre vypracovanú teológiu poslušnosti: „Ježiš sa stal poslušným až na smrť“ (Flp 2,8) … „poslušnosťou jedného sa mnohí stanú spravodlivými“ (Rim 5,19).

Vykupiteľské dielo Krista teda možno charakterizovať jedným slovom – poslušnosťou.

Rovnako pozitívne hovorí Sväté písmo (pri určitých podmienkach) aj o vykonávaní moci a autority: Učeníci majú pravdu, keď Ježiša volajú Pánom a majstrom (Jn 13,13).
– Ježiš koná zázraky, aby ho uznali, uverili v neho.
– Skrze svoje oslávenie všetkých pritiahol k sebe (Jn 19,31).
– Na mnohých miestach sa uvádza táto Ježišova moc.

Výroky o poslušnosti a moci sú časťou toho všeobecného konceptu, ktorý preniká celý Nový zákon. V konečnom dôsledku tento koncept smeruje k tomu, že poslušnosť i moc treba chápať ako formu lásky. A tak dostáva poslušnosť vysokú hodnotu. Aj vykonávanie moci je formou lásky, ak toto vykonávanie neslúži zlu, ak človek nerozkazuje z egoistických samoľúbych alebo iných pochybných motívov a príkaz stojí v službe spoločného dobra. Čo je spoločné dobro? „Kde je to potrebné, sme ochotní zrieknuť sa aj osobných prianí pre dobro celku“ (Konšt. 304).

O autorite a príkazoch sa Nový zákon vyjadruje zdržanlivejšie a sporivejšie, ako o poslušnosti. Vo svete sú často kritizovaní tí, ktorí sú pri moci. Ale Ježiš nám ukázal, že poslušnosť a autorita nie sú v takom vzájomnom vzťahu, ako dobro a zlo, ale že jedno podmieňuje druhé, a v oboch môžu byť veľké hodnoty.

V poslušnosti sa nejedná len o vzťah slobodných ľudí „ja“ – „ty“, aj keď v zmysle partnerského vzťahu medzi autoritou a podriadeným, ale autorita reprezentuje určité spoločenstvo. V poslušnosti uznávam autoritu nielen ako partnera, ale ako zástupcu tohto spoločenstva, do ktorého sa včleňujem. Poslušnosť sľubujeme podľa rehoľných konštitúcií, a nie podľa vrtochov predstaveného. Poslušnosť, prijatie a rešpektovanie autority, a s autoritou spojená služba spoločnému dobru, je forma lásky.

Poslušnosť však nemôže znamenať úplné zapretie svojej osoby a vlastnej vôle. Komunikácia medzi predstaveným a podriadeným vyžaduje, aby som do nej vniesol svoju originalitu. Len tak dokážem iného obohatiť. Kresťanskú poslušnosť teda nemôžeme chápať na spôsob vojenskej poslušnosti, ale ona vyžaduje prínos našej vôle, našich poznatkov a nášho úsudku do spoločného rozhodovania. Prikazujúci sa musí na to spoľahnúť, že poslúchajúci nekoná proti vlastnému svedomiu, ale že uznáva správnosť príkazu, alebo skrze svoju námietku a nesúhlas chce lepšie splniť príkaz pre spoločné dobro.

Ideálna poslušnosť predpokladá ideálne príkazy. Tak, ako aj láska nachádza svoju najhlbšiu realizáciu vo vzájomnosti, podobne aj príkaz a poslušnosť. Čím viac rešpektuje autorita hodnotu ľudskej osoby, o to ľahšie vie aj podriadený rešpektovať autoritu a spoľahnúť sa na ňu. Keď sa však príkazy javia ako púhe vykonávanie moci, a to bez ohľadu na osobné dobro dotyčného a dobro spoločenstva, tak ťažko možno očakávať súhlas s príkazom. Podriadený sa skôr pokúsi úplne spontánne ochraňovať svoje záujmy proti predstavenému.

Samozrejme, že autorita nefunguje len ako rovnocenný partner podriadeného, ale ona má za úlohu, zastupovať dobro a záujmy spoločenstva. Význam spoločného dobra a z toho vyplývajúcu požiadavku má podriadený uznať. Podriadený sa má vzdať toho, aby realizoval svoje vlastné záujmy. Človek musí uznať, že v spoločenstve nie je pre seba samého, ale že zmysel jeho života a konania je v službe blížnym a spoločenstvu.

Psychológia poslušnosti

Pri poslušnosti sa nejedná len o to, že vykonám jednotlivé príkazy alebo že sa v určitej veci cítim spoluzodpovedný. Pri poslušnosti ide o to, že sa stotožňujem s určitým spoločenstvom, a som schopný podporiť dobro spoločenstva. Predstavení sa často stretnú pri vykonávaní svojej služby s dvomi typmi podriadených:

• Jestvuje typ človeka, ktorý spôsobuje stále ťažkosti. Vždy má námietky, keď sa niečo od neho požaduje. Predstavený sa už ani neodváži prosiť o nejakú láskavosť, lebo vie, že dotyčný to považuje za prehnanú požiadavku a bude proti tomu protestovať. Tu sa neukazuje len nedostatok dobrej vôle, respektívne odmietnutie jedného ojedinelého príkazu predstaveného. Tu ide obyčajne o silne konfliktový vzťah ku spoločenstvu vôbec a aj k sebe samému. Keď sa niekto nevyrovná so sebou samým, tak sa nebude vedieť ani zaradiť do spoločenstva. Vnútorne sa dištancuje od spoločenstva a vždy je náchylný k tomu, aby zaujal postoj proti spoločenstvu. To sa zvlášť prejavuje v jeho kritickom postoji voči predstaveným a ich nariadeniam.

Vedieť poslúchať je znakom ľudskej zrelosti. Poslušnosťou ukazujeme, že sa vieme prekonať a bez väčších vnútorných ťažkosti konať to, čo je pre mňa z pohľadu spoločenstva zmysluplnejšie a správnejšie. Poslušnosťou ukazujeme, že sme už prekonali strach, že poslušnosťou čosi strácame. Skutočná poslušnosť je možná len pri veľkej vnútornej slobode. Kto ju nemá a v spoločenstve robí stále ťažkosti, takému nepomôže, keď ho nasilu donútia k podriadenosti. Skôr by mu bolo treba pomôcť, aby objavil a spoznal príčiny svojej vnútornej nespokojnosti, a aby lepšie spracovával konflikty so sebou samým a so spoločenstvom. V žiadnom prípade nie je vnútorne slobodný ten, kto stále hovorí len „nie“ a iným robí len ťažkosti. Zrelý a vnútorne slobodný človek je ten, ktorý nenútene, prirodzene a nezaujato sa pýta na to, čo požaduje od neho väčšia Božia sláva. Pre takého človeka je rozhodujúcim to, že kde môže byť najužitočnejší a kde by mohol dať to svoje najlepšie.

• Je však aj opačný typ, ktorý stále poslúcha, ale sotva je schopný znášať vlastnú zodpovednosť. Ani tento nesamostatný človek nemôže byť ideálom. Taký človek sotva je schopný prevziať vlastnú samostatnú zodpovednosť. Tu sa však treba zamyslieť nad jednou základnou potrebou každého človeka: Každý potrebuje určitý stupeň uznania a váženia si svojej ľudskej dôstojnosti. Musí zakúsiť, že je neopakovateľný a jedinečný. Ale keď sa tento typ bojí vlastnej zodpovednosti a je iba vykonávateľom príkazov, takáto skúsenosť mu ťažko umožní skúsenosť, aby si vážili jeho ľudskú dôstojnosť. A k tomu sa môže ešte pritrafiť, že má i slabšie duševné schopnosti. Takýto človek je hrdý na to, že na spokojnosť svojich predstavených vie splniť rozličné úlohy a príkazy. Ale za touto veľkou podriadenosťou sa skrýva často aj čosi iné. On si chce za každú cenu zaistiť uznanie zo strany predstavených. Taký človek potláča v sebe túžbu po vlastnej zodpovednosti a osobnej kreativite. Toto stále potláčanie potom nezriedka vedie k výslovným agresívnym pocitom voči predstaveným. Na jednej strane je taký človek podriadený, ale na druhej strane sa vie veľmi roztrpčene, zatrpklo vyjadrovať o predstavených. Predstavených robí zodpovedných za to, že vo vykonávaní svojich úloh sa necíti byť naplnený a jemu zverené úlohy nepovažuje za dosť zmysluplné.

Asi v tomto smere ide aj model poslušnosti, ktorý zohral v rehoľnej tradícií určitú rolu a vyvolal aj primeranú kritiku, a síce chápanie poslušnosti v zmysle umŕtvovania. Isteže, poslušnosť často vyžaduje zrieknuť sa vlastných túžob a obsahuje veľa aj z „nesenia kríža“ a onoho zomrieť sebe samému. Problematickou sa však stane vtedy, keď sa pochová schopnosť k samostatnej zodpovednosti, a keď poslušnosť viedla len k potlačeniu nespracovaných túžob. Potom tieto túžby sú už nekontrolovateľné a pri najrozličnejších príležitostiach sa často prejavia veľmi deštruktívne. Umŕtvovanie nikdy nesmie viesť k nedostatku lásky – neláskavosti, závisti, nenávisti, žiarlivosti atď. 

Kresťanský štýl vedenia

Predstavení musia mať jasno ohľadom svojej služby a byť pripravení vysvetliť niektoré záležitosti svojim podriadeným ohľadom ich kritických poznámok na autoritu. Rád  by som tu citoval sv. Petra apoštola: „Neľakajte sa ich hrozieb a neplašte sa, ale uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach, stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás. Robte to však skromne, s bázňou a s dobrým svedomím, aby sa tí, čo tupia váš dobrý život v Kristovi, zahanbili práve v tom, z čoho vás osočujú“ (1Pt 3, 14-16)..

Štýl vedenia vyjadruje, v akom vzájomnom vzťahu je predstavený a podriadený a ako navzájom vychádzajú. V tradícii rehoľného života často nachádzame jednostranné rozhodnutia zhora, pričom sa bral malý ohľad na potreby, túžby a názory podriadených. Podriadených považovali za orgán, ktorý vykonáva rozkaz a nepriznalo sa im právo, aby mali na vedenie nejaký vplyv. Podriadení nadobudli pocit, že je úplne jedno, či s rozkazmi súhlasia alebo nie, či nejaký rozkaz vykonajú slobodne alebo iba vynútene. A tak ich slobodná vôľa vôbec nebola mobilizovaná. A v tom je nebezpečie, lebo človek poslúcha len navonok a s tým vlastne morálne, duchovne znehodnocuje poslušnosť. Podľa kresťanského chápania by sa malo usilovať práve o slobodný súhlas a kooperáciu. Iba v takej slobodnej poslušnosti je duchovná hodnota.

Samozrejme, človek nie je len čistá sloboda, ale jeho možnosti sú podmienené inými motiváciami, ktoré naňho zvonka vplývajú. Niekedy sa cítime napr. slabí, aby sme niečo vykonali. A pritom nám môže veľmi pomôcť napr. nejaká motivácia zvonka vo forme príkazu. To neplatí len pre školské dieťa, ktoré potrebuje dozor učiteľa alebo matky k tomu, aby čosi vykonalo. Ani dospelí by niekedy nedokázali z vlastnej sily urobiť to, čo považujú za nutné. A tak môže byť aj v kresťanskom spoločenstve potrebné, komusi pre jeho dobro vydať striktný príkaz. Možno si to uzná aj dotyčný, že to potrebuje, lebo sám od seba by nemal síl to vykonať.

V otázkach spoločného života môžu byť takéto jednostranné rozhodnutia dôležité. Pre spoločenstvo totiž nie je vždy ľahké, aby samo od seba dospelo k nutným rozhodnutiam. Lebo napr. jeden nemá žiadnu chuť, druhý sa nechopí žiadnej iniciatívy, tretí má nový návrh, štvrtý je proti…Tu má nariadenie predstaveného odstrániť váhanie a prípadne potom získať i súhlas podriadených. Zo strany autority je niekedy nutný tento rozhodujúci impulz, aby sa nejaká vec pohla dopredu. Ak sa nutné rozhodnutie dlhší čas nevykoná, môže to zapríčiniť stav ochromujúcej stiesnenosti. Keď toto rozhodnutie padne, všetci si vydýchnu, lebo teraz už vedia, na čom sú. Predstavení musia mať odvahu k takým rozhodnutiam, najmä vtedy, keď hľadanie spoločného konsenzu dlhší čas nevedie k žiadnym výsledkom. Takéto rozhodnutie má byť vykonané tak, že sa podľa možnosti očakáva dodatočný súhlas a tým aj podriadení spolu znášajú zodpovednosť za toto rozhodnutie. Keby nejaké nariadenie nebolo akceptované natrvalo, potom je tu riziko, že to vyvolá trvalé odmietnutie autority a celkové roztrpčenie.

Pod vplyvom demokratických ideí v súčasnosti podriadení často vyžadujú takú formu vedenia, kde sa usilujú o jednostranné rozhodnutia zdola. Vážny dôvod pre takýto model demokracie spočíva v obave, že predstavení zneužijú svoju moc a nezaujímajú sa o vážne potreby podriadených. Argumentujú tým, že predstavení neberú dostatočne vážne podriadeného a jeho názory, a iba týmto spôsobom možno dosiahnuť to, aby brali vážne aj „hlas ľudu“. Požadujú, že rozhodnutia by mali byť vykonané zdola a len z vážnych dôvodov by mali byť delegované rozličným autoritám. Táto metóda v praxi však vyvoláva rozličné problémy:

• Vytvorenie potrebného názoru na rozhodnutie je často spojené s ťažkosťami. V mnohých prípadoch nemajú podriadení nutné informácie, ktoré sú pri komplikovaných rozhodnutiach veľmi dôležité. Mnohí by neboli ani pripravení, aby si osvojili nutné informácie.
• Ďalší problém spočíva v tom, že sa tým zmenšuje pocit zodpovednosti. Predstavený ako jednotlivec musí stáť za svojím rozhodnutím a často znášať i dôsledky, ak rozhodnutie bolo mylné. V hlasovaní však napriek tomu jednotlivec vystupuje v dave, stráca sa. A práve preto ťažko možno dosiahnuť maximálnu osobnú zodpovednosť. Toto je ešte zosilnené s tým, že jednotlivec nie je dostatočne informovaný, že rozhodnutie neberie celkom vážne a v momentálnej chvíli sa pri hlasovaní pridá k väčšine.
• V úplne čistej demokracii politická menšina práve preto ťahá za kratší koniec, lebo je väčšinou prehlasovaná a nemá možnosť, aby predniesla svoje záujmy a dosiahla také diferencované riešenie návrhov, žeby aj ony mohli mať väčšie šance. V moderných demokraciách práve preto nikde nejestvuje jedno rozhodnutie výlučne zdola, ale vždy nejaká miešaná forma, pri ktorej autorita preberá určité formy vedenia, k čomu však je vybavená mocou, ktorú dostala zdola.

I napriek hore uvedeným dôvodom proti, je na takomto demokratickom modeli a hlasovaní zdola pozitívne to, že sa jednotlivec berie vážne s jeho túžbami, záležitosťami a problémami. Jednotlivec má byť vypočutý v tých otázkach, ktoré sa týkajú jeho osobne. Tieto pozitívne aspekty treba si všimnúť nielen v štáte, ale aj v menších zoskupeniach, najmä v cirkevných spoločenstvách. Lebo v každom spoločenstve jestvuje nebezpečenstvo, že autorita zneužije svoju moc. Predstavení sa niekedy nechajú viesť svojimi osobnými záujmami, a nie záujmami podriadených, ktorých bližšie ani nepoznajú. Toto riziko si niekedy ani neuvedomujú. – Je to určite veľmi užitočné, keď sa podriadeným umožní iniciatíva, a keď majú pocit, že pri určitých rozhodnutiach sú spoluzodpovední. A kde je to možné, môže predstavený vysvetliť dôvody svojich nariadení a keď je to potrebné, nechať sa aj mienkou druhých korigovať.

Sú však i také pohľady na službu autority, ktoré sú neprijateľné pre cirkevné spoločenstvá, najmä pre rehoľné. Tento pohľad sa riadi heslom: „Dôvera je dobrá vec, ale kontrola ešte lepšia“[5] – myslí sa tu na dôveru podriadených voči predstaveným. Štýl vedenia sa v kresťanských spoločenstvách nesmie budovať podľa takého princípu. Toto by viedlo k totálnej nedôvere voči predstaveným. Predstavený totiž nemôže svoje rozhodnutia robiť stále na verejnosti tak, aby podriadení vždy mohli kontrolovať ich správnosť. To by ani nezodpovedalo štýlu kresťanského spoločenstva, keby predstavených hodnotili jednoducho len v zmysle demokraticky – politických praktík a nebrali by ich ako ľudí, ktorí tiež majú svoje slabosti. Samozrejme, že sa všade usiluje o to, aby sa pre vedúce úlohy vybrali tí najschopnejší ľudia. Ale v malých spoločenstvách si to človek nemôže dovoliť, aby k predstaveným pristupoval s takou vysokou kritickosťou, pred ktorou by sotva kto obstál svojím výkonom a schopnosťami. V štáte je takýto spôsob kritiky preto možný, lebo jestvuje dostatočne vysoký počet ľudí, ktorí sa zaujímajú o politickú moc a berú na seba podmienky tvrdého, dakedy nekresťanského konkurenčného boja. V rehoľných spoločenstvách takéto motívy nemôžu byť, a práve preto z tohoto dôvodu musíme k predstaveným pristupovať inakšie, milosrdnejšie.

Z toho všetkého vychádza, že pre kresťanské spoločenstvo nie je dobré jednostranné tvorenie rozhodnutí, či už len zhora alebo len zdola. U nás musia byť spojené prvky oboch. Vedúcou ideou vo vzťahu k autorite a opačne, má byť láska. Vedenie spoločenstva musí byť podľa možnosti také, aby sa porozumenie medzi predstaveným a podriadeným vylepšilo a vylepšoval sa aj vzťah podriadených k spoločenstvu. Podstatný aspekt je pritom sloboda. Poslušnosť má byť realizovaná s čo najväčšou mierou slobody a s čím menším nátlakom. Tým sa dosiahne vysoký stupeň identifikácie podriadeného so spoločenstvom. Týmto spôsobom sa podriadený cíti byť rešpektovaný a nachádza radosť z toho, že ako osoba sa môže rozvinúť a týmto spôsobom dosiahnuť ten najlepší výkon.

Slobodu však treba od počiatku chápať v dialogickom zmysle. Sloboda neznamená, že jednotlivec sa rozhoduje v úplnej izolácii, a že s nikým nemá žiadny kontakt. Lebo sloboda človeka v konečnom dôsledku je vždy v inter-personálnych súvislostiach. Pre jednotlivca je totiž dôležité, že iní na jeho rozhodnutia reagujú; že mu prejavia uznanie, schválenie, povzbudenie, súhlas alebo prípadný aj nesúhlas a odmietnutie. Lebo človek vo svojich slobodných rozhodnutiach v konečnom efekte hľadá vždy komunikáciu. A preto musí vedieť, či skrze svoje počínanie u iných nachádza pochopenie a tým sa k nim priblíži, alebo či svojím počínaním iných odradí a preto si musí svoje počínanie zmeniť. Toto sa nevzťahuje len na vzťah konajúceho voči osobe, ktorej sa to bezprostredne týka, ale i na spoločenstvo, v ktorom žije.

U predstavených sa preto nejedná len o alternatívu, či niečo rozkáže alebo rešpektuje slobodu jednotlivca, ale ide najmä o to, aby reagoval na správanie podriadeného uznaním, chválou, vďačnosťou alebo opatrným nesúhlasom a pochybovaním o správnosti rozhodnutia podriadeného a prípadnou kritikou. Predstavený si musí uvedomiť vážnosť svojich slov a ich dopad na podriadeného. Niekedy sa predstavení vyjadria ľahkovážne, s humorom, čo však podriadení nemusí vždy správne pochopiť. Potom však treba donekonečna vysvetľovať, že sme to tak nemysleli atď. Teda každé slovo predstaveného má svoje konzekvencie. Platí aj opak: Slová, ktoré vo vzťahu predstaveného a podriadeného nemajú žiadne konzekvencie, sú neúčinné a zoslabujú aj autoritu predstaveného. Vyvolávajú totiž očakávania, ktoré sa nesplnia. Keď však podriadený presne vie, čo si predstavený o určitých postojoch myslí a aj výslovne vyjadrí, tak to bude mať silný vplyv na podriadeného. Keď však predstavený niečo považuje za zbytočné a menej dôležité, to bude podriadený ľahko ignorovať.

Toto všetko samozrejme predpokladá, že ľudské vzťahy medzi predstaveným a podriadenými sú dobré. Keď sú však konflikty, a keď je snaha k stálej opozícii, tak je tu ťažkosť, ktorú treba riešiť na inej úrovni, v inej oblasti. Iba potom budú nariadenia predstavených znovu správne fungovať.

Na základe skúseností v rehoľnom živote sa mi však zdá, že predstavený – ako je to len možné – nemá viesť spoločenstvo výslovným „komando systémom“, ale partnerským spôsobom, kde sa vzájomne rešpektujú a kde sa rešpektuje vedomie zodpovednosti u podriadeného, jeho úsudok a jeho špeciálne schopnosti. Predstavený sa musí prirodzene pokúsiť o to, aby duchovne sledoval správanie podriadeného a vytvoril si o tom svoj názor a aby tento svoj názor vo svojom postoji k nemu aj vyjadril. Len vtedy vydáva predstavený výslovný príkaz, a možno aj proti vôli podriadeného, keď toto všetko zlyháva a pre spoločné dobro komunity sa vyžaduje silnejší vplyv na podriadeného.

Tomuto dialogickému chápaniu rozkazu zodpovedá také isté chápanie poslušnosti. Tu však treba hneď zdôrazniť, že pri kresťanskom chápaní poslušnosti nejedná sa len o to, aby som navonok vykonal nejaký príkaz, lebo tým by poslušnosť nemala morálnu hodnotu. Lebo človek dokáže poslúchať i zo strachu, z vypočítavosti, a z prispôsobivosti. Pre morálnu hodnotu poslušnosti je dôležité, aby nariadenie predstaveného bolo vykonané s určitým vnútorným postojom, ktorý možno v konečnom dôsledku nazvať láskou.

Poslušnosť v tomto zmysle znamená, že pri vykonávaní príkazu, nariadenia, vyjadrím pozitívny vzťah aj k osobe predstaveného a jeho vôli a aj ku spoločenstvu. Každý predstavený to veľmi presne vycíti, či ho akceptujú nielen ako autoritu, ale aj osobu. Čiže odmietajú ho, hoci príkaz alebo nariadenie navonok vykonajú. V poslušnosti sa ukáže aj to, aký postoj zaujíma podriadený ku spoločenstvu: či chce ozaj slúžiť spoločnému dobru, alebo nemá ohľad na iných a chce si zaistiť len svoj osoh a pohodlie.

Z doterajšieho nám vysvitá, že kresťansky chápané vedenie nespočíva v tom, aby autorita vydávala tvrdé príkazy a komandovala, ale aby skrze vonkajšie prejavy povzbudenia alebo nesúhlasu, poskytla podriadeným usmerňujúce doprevádzanie. Podobne ani pri poslušnosti nejde o to, že sa človek v jednotlivom prípade podriadi, ale že skrze svoje všeobecné správanie na dlhšiu dobu dáva svoj vnútorný súhlas voči vedeniu. Pritom sa však podriadený nevzdáva úplne svojho pohľadu a pocitu zodpovednosti, ale to všetko môže a má vniesť do dialógu s autoritou. Ozajstná poslušnosť neznamená nezodpovednú závislosť, ale ochotu zo všetkých síl spolupracovať s predstaveným a chcieť slúžiť spoločnému dobru. Kde podriadený inakšie vidí veci, tam bude hľadať rozhovor a v tej oblasti, v ktorej mu bola zverená určitá samostatnosť, bude sa snažiť svoje predstavy realizovať. Správne poslúchať v podstate znamená správne spolupracovať. Pritom sa niekedy vyžaduje aj to, že svoje vlastné túžby a záujmy musíme odložiť.

Pri poslušnosti ide o to, aby sme boli kreatívni, aby sme i sami hľadali cesty a riešenia k dosiahnutiu spoločného cieľa. A práve preto treba napr. i predstaveného správnym spôsobom informovať.[6] Nestačí teda, aby podriadení bezmyšlienkovite vykonávali to, čo je prikázané, ale aby premýšľali a v rozhovore s predstaveným prispeli k vytvoreniu rozhodnutia.

Keď takto budeme praktizovať poslušnosť, potom sa podriadení nemôžu vyhovárať, že vykonali len rozkaz. Aj pri poslušnosti zostáva u podriadeného zodpovednosť. Podriadený sa musí pokúsiť, aby sa s vydaným rozkazom identifikoval, teda prijal to za svoju záležitosť.

Tieto myšlienky o autorite a poslušnosti nie sú žiadne zvláštnosti, ale len dôsledky, ktoré vyplývajú z  predpokladu, že pri vykonávaní služby predstaveného i pri poslušnosti, ide o rozdielnu formu lásky: Z lásky slúžiť a z lásky k spoločnému dobru poslúchať.

A na záver: „Ak niekto tak dlho rozkazoval, poslúchanie už asi nie je preňho ľahké“[7]

---

[1] Napr. Sv.František z Assisi, Matka Tereza atď.
[2] Vo svojej diskusii s Erazmusom
[3] „Veď vieme, že celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz.“
[4] Eutanázia
[5] Lenin.
[6] Nie v zmysle donášania.
[7] List Freinademetza A. Janssenovi z 10.8.1904 (AG 53.242).

Bartolomej Baráth SVD
Ilustračný obrázok: Caritas Dioqezan Tiranë Durrës