Pápež František v Egypte povzbudil aj zasvätených

Prinášame v plnom znení príhovor Svätého Otca Františka kňazom, zasväteným osobám a seminaristom, ktorý predniesol v priestoroch patriarchátneho seminára v Káhire v sobotu 29. apríla počas svojej 18. apoštolskej cesty v Egypte. 

Vaše Blaženosti, drahí bratia a sestry,

Al Salamò Alaikum!  (Pokoj vám!)

„Toto je deň, ktorý učinil Pán, radujme sa v Ňom! Kristus navždy premohol smrť, radujme sa v Ňom!“

Som šťastný, že som medzi vami na tomto mieste formácie kňazov, ktoré je srdcom Katolíckej cirkvi v Egypte. Som šťastný, že môžem pozdraviť kňazov, zasvätených a zasvätené malého katolíckeho stáda v Egypte, „kvas“, ktorý – spoločne s našimi pravoslávnymi bratmi – Boh pripravuje pre túto požehnanú zem, aby v nej mohlo rásť jeho Kráľovstvo (porov. Mt 13,13).

Chcem sa vám predovšetkým poďakovať za vaše svedectvo a za všetko dobro, ktoré každý deň uskutočňujete, keď pracujete uprostred mnohých výziev s často iba v slabých útechách. Taktiež vám túžim dodať odvahu! Nemajte strach z bremena každodennosti, z ťarchy ťažkých okolností, ktorými niektorí z vás musíte prechádzať. My uctievame Svätý kríž, prostriedok a znak našej spásy. Kto uteká pred krížom, uteká pred Zmŕtvychvstaním!

«Neboj sa, maličké stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám kráľovstvo» (Lk 12,32).

Ide teda o vieru, vydávanie svedectva pravdy, rozsievanie a pestovanie, no bez očakávania zberu úrody. V skutočnosti my zbierame plody po zástupe tých pred nami, tak zasvätených ako aj iných, ktorí veľkodušne pracovali v Pánovej vinici: vaše dejiny sú ich plné!

Uprostred mnohých demotivujúcich faktorov a medzi množstvom prorokov skazy a odsúdenia, uprostred negatívnych a zúfalých hlasov, vy buďte pozitívnou silou, buďte svetlom a soľou tejto spoločnosti; buďte lokomotívou, ktorá ťahá vlak smerom vpred, priamo smerom k cieľu; buďte rozsievačmi nádeje, budovateľmi mostov a tými, čo pracujú na dialógu a zhode.

To je však možné len vtedy, ak zasvätená osoba nepodľahne pokušeniam, s ktorými sa stretáva každý deň na ceste. Na niektoré z tých najvážnejších by som teraz chcel poukázať. Vy ich poznáte, lebo tieto pokušenia dobre opísali už prví egyptskí mnísi.

1. Pokušenie nechať sa stiahnuť a nie viesť. Povinnosťou Dobrého Pastiera je viesť stádo (porov. Jn 10,3-4), priviesť ho na zelené pašienky a k zdroju vody (porov. Ž 23). Nemôže sa nechať stiahnuť sklamaním a pesimizmom: „Čo tu môžem robiť?“ Dobrý Pastier je vždy plný podnetov a kreativity, ako prameň, ktorý chrlí vodu, i keď je uprostred sucha; vždy má slová prívetivej útechy, i keď je jeho srdce zronené; je otcom, keď sa k nemu jeho synovia správajú vďačne, no najmä vtedy, keď sú mu nevďační (porov. Lk 15,11-32). Naša vernosť Pánovi nikdy nesmie závisieť od ľudskej vďačnosti: «Tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti» (Mt 6,4.6.18).

2. Pokušenie neustále sa sťažovať. Je veľmi ľahké obviňovať vždy druhých, pre nedostatky predstavených, pre cirkevné či sociálne podmienky, pre obmedzené možnosti… Ale zasvätený človek je ten, ktorý – pomazaný Duchom Svätým – premieňa každú prekážku na príležitosť, nie každú ťažkosť na výhovorku! Kto sa stále sťažuje, v skutočnosti nechce pracovať. Preto Pán, obrátiac sa na pastierov, hovorí: «Vzpružte ochabnuté ruky a podlomené kolená» (Hebr 12,12; porov. Iz 35,3).

3. Pokušenie k ohováraniu a závisti. A to je strašné [pokušenie]! Nebezpečenstvo je vážne, keď sa zasvätený namiesto toho, aby pomáhal tým malým rásť a radovať sa z úspechov svojich bratov a sestier, nechá ovládať závisťou a zraňuje ostatných ohováraním; keď namiesto toho, aby sa odhodlal rásť, začína ničiť tých, čo rastú; keď namiesto toho, aby nasledoval dobré príklady, súdi ich a umenšuje ich hodnotu. Závisť je rakovinou, ktorá za krátky čas zničí akékoľvek telo: «Ak sa kráľovstvo vnútorne rozdelí, také kráľovstvo nemôže obstáť, ak sa dom vnútorne rozbije, taký dom nebude môcť obstáť» (Mk 3,24-25). Vskutku, nezabudnite, «závisťou diabla prišla na svet smrť» (Múd 2,24). Ohováranie je jej prostriedkom i zbraňou.

4. Pokušenie k porovnávaniu sa s ostatnými. Bohatstvo spočíva v rozdielnosti a jedinečnosti každého z nás. Porovnávanie sa s tými, čo sú na tom lepšie, nás často vedie k nevraživosti; porovnávanie sa s tými, ktorí sú na tom od nás horšie, nás zase často privádza k pýche a lenivosti. Ten, kto má sklon vždy sa porovnávať s ostatnými, skončí ustrnutý sám v sebe. Naučme sa od sv. Petra a Pavla ako žiť pri rozdielnosti pováh, chariziem a názorov, v poslušnosti a poddajnosti Duchu Svätému.

5. Pokušenie k „faraónstvu“ – veď sme v Egypte! – to znamená k zatvrdeniu si srdca a jeho zavretiu pred Pánom a bratmi. Ide o pokušenie vyvyšovať sa nad ostatných, a teda podriaďovať si ich pre namyslenosť; o pokušenie predpokladať, že sa máme nechať obsluhovať, nie slúžiť. Od počiatku je to bežné pokušenie medzi učeníkmi, ktorí – ako hovorí evanjelium – „sa cestou medzi sebou hádali, kto z nich je väčší“ (Mk 9,34). Protiliekom na tento jed je nasledovné: «Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých» (Mk 9,35).

6. Pokušenie k individualizmu. Známe egyptské príslovie hovorí: „Ja, a po mne potopa“. Je to pokušenie egoistov, ktorí cestou strácajú cieľ a namiesto toho, aby mysleli na ostatných, myslia len na seba. Pritom za to ale necítia nijakú hanbu; práve naopak, ospravedlňujú samých seba. Cirkev je takým spoločenstvom veriacich, Kristovým telom, kde záchrana jedného člena je úzko zviazaná so svätosťou všetkých ostatných (porov. 1 Kor 12,12-27; Lumen gentium 7). Individualista je však dôvodom k pohoršeniu a sporom.

7. Pokušenie kráčať bez kompasu a cieľa. Zasvätený stráca svoju identitu a začína byť „ani ryba, ani rak“. Žije so  srdcom rozdeleným medzi Bohom a svetom. Zabúda na svoju prvotnú lásku (porov. Zjv 2,4). V skutočnosti, bez jasnej a pevnej identity zasvätený kráča bez orientácie a namiesto toho, aby viedol ostatných, tak ich rozháňa. Vašou identitou ako detí Cirkvi je byť koptami – čiže byť pevne uchytení vo vznešených a starobylých koreňoch – a  byť katolíkmi, čiže byť súčasťou jednej a univerzálnej Cirkvi: ako strom, ktorý čím lepšie je zakorenený v zemi, tým vyššie sa týči k nebu!

Drahí kňazi, drahí zasvätení, nie je ľahké odolávať uvedeným pokušeniam, no je to možné, ak sme naštepení na Ježiša: „Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne“ (Jn 15,4). Čím viac sme zakorenení v Kristovi, tým viac sme živí a úrodní! Len tak si vo svojom živote s Bohom a vo svojej službe môže zasvätená osoba uchovať úžas a vášeň onoho prvého stretnutia s ním, príťažlivosť a vďačnosť. Kvalita nášho zasvätenia závisí od kvality nášho duchovného života.

Egypt obohatil Cirkev nesmiernym pokladom mníšskeho života. Vyzývam vás, preto, aby ste čerpali z príkladov sv. Pavla Pustovníka, sv. Antona, svätých Otcov púšte, početných mníchov, ktorí svojím životom a príkladom otvorili brány neba mnohým bratom a sestrám; tak aj vy môžete byť svetlom a soľou, to znamená pohnútkou ku spáse vás samých i ku spáse všetkých ostatných, veriacich i neveriacich, a zvlášť tých najposlednejších, núdznych, opustených a odhodených.

Svätá rodina nech chráni a požehnáva všetkých vás, vašu krajinu a všetkých jej obyvateľov. Z hĺbky svojho srdca želám každému z vás všetko dobro a skrze vás pozdravujem i veriacich, ktorých vám Boh zveril do opatery. Nech vám Pán udelí ovocie Ducha Svätého: «lásku, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrotu, vernosť, miernosť, zdržanlivosť» (Gal 5,22).

Navždy zostanete v mojom srdci a modlitbe. Majte odvahu, kráčajte vpred s Duchom Svätým! „Toto je deň, ktorý učinil Pán, radujme sa v Ňom!“ A prosím vás, nezabudnite sa za mňa modliť!

zdroj: RV -mk, jb-