Potrebujeme zasvätený život aj v 21. storočí?
Tento článok publikujeme s láskavým dovolením redakcie Slovo+.
Nie je zasvätený život zastaraný pojem a skutočnosť minulých storočí? Ako sa neraz naň pozeráme a o čom skutočne je? Čo ponúka aj dnes? Pozrime sa na to aj pohľadom školskej sestry sv. Františka sestry Františky Čačkovej a dominikána Samuela Lovása.
I v dnešných časoch medzi nami žijú ľudia, ktorí prijali pozvanie a rozhodli sa nasledovať Krista. Prijmú Ježišovo pozvanie a urobia rozhodnutie nepatriť výhradne jednému človeku – ako v manželstve –, ale darovať sa všetkým s nerozdeleným srdcom. Ľudia zo sveta sa však na nich neraz pozerajú skrze rôzne karikatúry, najčastejšie preto, lebo s nimi nemajú žiadnu skúsenosť a zasvätený život poznajú len skrze nejaké správy a problémy, no neobjavili jeho krásu a potrebnosť pre svet. Možno si ľudia neraz hovoria, že zasvätení si vybrali ľahšiu cestu, veď nemajú rodinu ani deti, ale zabúdajú na to, že aj manželstvo, aj zasvätený život – obe majú svoje krásy aj ťažkosti. Hoci sa kedysi zasvätený život považoval za niečo viac ako manželstvo, dnes tomu už tak nie je a sú to rovnocenné formy povolania.
Aj dnes si Pán povoláva ľudí do rôznych foriem zasväteného života. „Zasvätený život môže prebudiť svet,“ opakuje pápež František. Zasvätený život, ktorý je predobrazom večného života, kde sa ľudia neženia ani nevydávajú, je vysoko aktuálny aj v dnešných časoch – v rôznych jeho formách.
Ježiš najprv povoláva svojich apoštolov i učeníkov, aby ho nasledovali. Poznáme začiatky zasväteného života u púštnych otcov, pustovníkov či zasvätených panien – čo je najstarší spôsob zasväteného života u žien. Časom vznikali nové rehoľné rády, ktoré pretrvali storočia – benediktíni, františkáni, dominikáni, karmelitáni, saleziáni –, a po Druhom vatikánskom koncile začínajú vznikať aj nové formy zasväteného života, ktoré odpovedajú na aktuálnu dobu a potrebu.
PREŽÍVAŤ TO, K ČOMU ŤA VOLÁ ZAMILOVANÝ JEŽIŠ
Ak by sme zasvätený život chceli rozdeliť, poznáme: pustovníkov, rehoľné rády (mníšske inštitúty, rehoľné rády a kongregácie), sekulárne inštitúty, zasvätené panny a spoločnosti apoštolského života. Mohli by sme k nim pričleniť aj tretie rády, ktoré sú tiež určitou formou zasväteného života, ale žijú ho laici, ktorí môžu žiť aj v manželstve. V rehoľných rádoch štandardne skladajú tri sľuby – chudoby, čistoty a poslušnosti. Ale napríklad mníšsky rád benediktínov k nim pridáva aj sľub stálosti miesta (že zostanú v kláštore, do ktorého vstúpili, až do smrti) a dominikáni ako rehoľný rád zas skladajú len sľub poslušnosti, pod ktorý však spadajú všetky tri spomínané sľuby.
Ten, kto rozpoznal povolanie do zasväteného života, hľadá spiritualitu, ktorá by mu umožnila naplno rozvinúť svoje povolanie. Úplne primárne rozhodnutie však nie je, ktorý spôsob si vyberieme, ale to, že chceme patriť Ježišovi. Tak to vystihol aj Svätý Otec František v knižnom rozhovore Sila povolania s Fernandom Pradom: „Myslím si, že zasvätený život odpovedá tejto základnej idey: so všetkými dôsledkami prežívať to, k čomu ťa volá zamilovaný Ježiš.“ Aj Ján Pavol II. o tom písal v encyklike Vita consecrata: „V budúcnosti môžu vznikať rôzne nové formy zasväteného života, zostane však nemenná podstata voľby, ktorou je radikálne sebadarovanie z lásky k Pánovi Ježišovi a v ňom ku každému členovi ľudskej rodiny.“ Zároveň zdôrazňuje, že zasvätený život je darom Boha Otca Cirkvi skrze Ducha Svätého.
Ako sa na aktuálnosť zasväteného života pozerajú samotní zasvätení? Čo si myslia o tom, či potrebujeme zasvätený život aj v 21. storočí?
Odpovede na túto otázku od školskej sestry Františky Čačkovej a dominikána Samuela Lovása si môžete prečítať v článku na Slovo+.
Zuzana Vandáková / Slovo+