Jezuita Jozef Bartkovjak: Pápež František je mužom evanjeliovej odvahy
Článok publikujeme s láskavým dovolením redakcie nm.sk.
Ako vedúci slovenského vysielania Vatikánskeho rozhlasu zažil pápeža Františka z takej blízkosti, akej sa mnohým nedostane. Hovorí o ňom ako o mužovi nesmierne živej a bezprostrednej komunikácie a zároveň aj ako o človeku pevných hodnôt, duchovných cvičení a viery v Ducha Svätého. Pápež František vedie loď Cirkvi už desať rokov a jej spravovaním nadviazal na svojich predchodcov, rovnako ako aj na Druhý vatikánsky koncil. V čom je iný ako pápeži pred ním? Čo je silnou stránkou jeho pontifikátu? Čo získala Cirkev jeho osobou na Petrovom stolci? Všetky otázky o osobnosti súčasného pápeža sme prešli v rozhovore s Jozefom Bartkovjakom, SJ (52), ktorý ešte v decembri 2022 priamo vo Vatikáne zachytával všetky mediálne výstupy Svätého Otca.
Pápež František spravuje Cirkev už desať rokov. Čím je výnimočný jeho pontifikát oproti silným postavám pápežov pred ním?
Svätý Otec František má nový štýl komunikácie, veľkú bezprostrednosť a vzbudzuje dôveru aj za hranicami Cirkvi. Určite priniesol do Cirkvi nové prebudenie, oživenie, hlboký evanjeliový a evanjelizačný nádych, zameranie na misiu, väčšie otvorenie sa voči spoločnosti. Tým, že sa jasne drží Druhého vatikánskeho koncilu a pokračuje v jeho napĺňaní, ide v línii pápežov pred ním. Otvorene sa k nim hlási. Jeho pontifikát je iný nielen pre jeho osobnosť, ale aj pre iné časy. Dnes je vyššia národnostná pestrosť medzi biskupmi, odborná pripravenosť žien a laikov, miera globalizácie, sekularizácia v mnohých krajinách, svet už nie je politicky bipolárny a ani unipolárny.
Myslím si, že pápež František v takomto svete systematicky učí Cirkev rozlišovať medzi dôležitými a menej dôležitými vecami. Na prvé miesto vždy kladie vieru, osobný vzťah k Ježišovi Kristovi a prax sviatostí, ale ctí si aj ľudový rozmer viery. Venuje sa tiež planetárnym problémom ako mier, medzináboženské vzťahy, ekológia, lebo v tom je dobro človeka a starostlivosť o chudobných. Ako Argentínčan má celkom nový štýl a šťavnatosť vyjadrovania. Je majstrom rozhovoru, dialógu, nechá ľudí pýtať sa a v debate sa delí o evanjeliové svedectvo.
Nebojí sa riešenia ošemetných problémov, ako zneužívanie či klerikalizmus. Dôveruje Duchu Svätému, že vedie Cirkev aj jeho osobne v situáciách rozlišovania, akou je napríklad súčasný synodálny proces. Má veľkú skúsenosť s osobným kontaktom s ľuďmi, je akoby farárom celého sveta.
Rovnako ako vy je aj on jezuitom. Vnímate jezuitskú spiritualitu v jeho správaní a myslení?
Áno, je človekom duchovných cvičení, to znamená, že dáva dôraz na dôverný kontakt s Bohom v modlitbe, na rozlišovanie a voľbu. Hľadať Boha vo všetkých veciach a vnímavo rozlišovať výzvy čias a tiež byť si vedomý potreby vnútornej ostražitosti. To je tzv. rozlišovanie duchov, rozpoznávanie, či naše vnútorné hnutia sú od Boha, alebo sú od Zlého, ktorý nás pokúša a nesmieme sa ním dať oklamať. Pápež František hľadá náročné výzvy, to je tzv. „magis“. A dáva aj nám, jezuitom, príklad toho „cirkevného cítenia“, ktoré sv. Ignác vštepil Spoločnosti Ježišovej.
Zvolil si však meno, ktoré nepatrí k pokladom jezuitských svätcov, chodil do saleziánskej školy. Ako to jezuiti berú?
S veľkou radosťou, lebo vďaka tomu nás nikto neobviňuje, že pápež vedie Cirkev podľa nejakej šablóny alebo že tu nie je pre všetkých bez rozdielu.
Svätý Otec je voči médiám veľmi otvorený, vy sám ste pracovali pre Vatikánsky rozhlas. Mali ste s ním osobnú skúsenosť ako novinár?
Toto je niečo mimoriadne a typické pre pontifikát pápeža Františka. Najvýraznejšie komunikuje s novinármi z civilných médií, nechá si od nich položiť takmer akúkoľvek otázku. Pápež František však potichu oceňuje aj vnútrocirkevné médiá. Bol som pri tom, ako pri návšteve Dikastéria pre komunikáciu dal prednosť osobným stiskom rúk a namiesto akademickej debaty nás upozornil na to, aby sme pracovali profesionálne a nevytvárali žiadnu mediálnu bublinu. Spolieha sa na cirkevné médiá, ako je Vatikánsky rozhlas, lebo tie systematicky prinášajú to, čo denne robí a učí – nie len „hrozienka z koláča“ – a podávajú to v kontexte jeho pontifikátu. Neraz práve cirkevné médiá ujasnia mediálne dezinterpretácie, ktoré sa vyskytnú v prípade sekulárnych médií.
Ako príklad možno uviesť Afinejevského film Francesco, z ktorého svetové médiá vyvodzovali, že pápež mení morálnu náuku Cirkvi v sexuálnej oblasti, a pritom len poukázal na to, že na občianskej úrovni treba rešpektovať všetkých ľudí, aj cez zákonné prostriedky.
Zverovanie zodpovednosti laikom v komunikačnej oblasti Vatikánu považujem za správny krok.
Pápež urobil niekoľko netradičných krokov v rámci kúrie, a to aj v rámci tlačovej kancelárie. Ako vnímate toto jeho otváranie sa laikom pri správe Cirkvi?
Zmenil spôsob komunikácie, úloha hovorcu sa stala vedľajšou. Hovorí priamo s médiami bez sprostredkovateľa. Tomu prispôsobil aj niektoré funkcie Tlačového strediska Svätej stolice, ktorého riaditeľ bol predtým najlepšie informovaným človekom a v kontakte s médiami dával vysvetlenia a týždenné komentáre o dianí vo Vatikáne. Teraz plní viac technickú a koordinačnú službu.
Zverovanie zodpovednosti laikom v komunikačnej oblasti Vatikánu považujem za správny krok, nakoniec, vždy tam pracovalo 90 percent laikov, len teraz sú aj na vedúcich postoch. Potrebné však je, aby títo laici mali hlboké cirkevné cítenie, ktoré sa neraz získava aj životom v nejakej komunite alebo kňazskou a rehoľnou formáciou.
Rázne sa postavil aj k rekonštrukcii a personálnym zmenám v mnohých úradoch kúrie, ako aj v prípadoch hnutí a komunít patriacich pod správu pápeža. Prečo to bolo potrebné?
Jeho reforma Rímskej kúrie cieli celkovo na evanjelizáciu a v ekonomickej oblasti na zefektívnenie štruktúr a transparentnosť. Tá pokrivkávala, čo ukázali rozličné kauzy pred vatikánskym civilným súdom, na čo sme v minulosti neboli zvyknutí.
V prvom rade však ide o služobný cieľ Rímskej kúrie. Od toho, kto je v službe pápeža a univerzálnej Cirkvi, sa vyžaduje vnútorná horlivosť pre evanjelizáciu. Je to ako v reholi, kde aj brat kuchár pomáha misionárskemu cieľu komunity. Dôvodmi reformy bolo aj aplikovanie II. vatikánskeho koncilu o úlohe laikov. Niektoré zmeny boli na prevenciu skostnatenosti, niektoré koncepčné zmeny si vyžiadal aj spoločensko-technický vývoj, napríklad v oblasti komunikácie. Reštrukturalizácia naďalej prebieha a viacero vecí je v experimentálnom štádiu. Niektoré zmeny prebiehajú vo viacerých fázach s postupným korigovaním urobených krokov a rozhodnutí. Napríklad preskupovanie agendy niektorých „dikastérií“, čiže rezortov, špecializovaných úsekov Rímskej kúrie.
Svätý Otec kladie veľmi vysoko latku aj pre hierarchiu, či už biskupov, kardinálov, ale aj bežných kňazov. Čo vám z jeho slov pre kňazov zarezonovalo ako osobná výzva do vášho kňazstva?
Jeho dôraz na modlitbu a osobnú svätosť kňaza. Kňaz má byť medzi ľuďmi a pre ľudí, chápať ich a vedieť sa priblížiť ku každému. Byť v dôvernosti s Bohom, byť vnútorne slobodný a v spojení s Duchom Svätým vedieť rozlišovať v konkrétnych zamotaných situáciách.
Pápež František je na jednej strane ku kňazom kritický, ale tým len potvrdzuje, aký veľký význam pripisuje úlohe kňaza v Katolíckej cirkvi. Klerikálne myslenie a tendencie si treba v Cirkvi ostražito uvedomovať a postupne sa ich zbavovať. Požiadavka dať viac priestoru laikom je v skutočnosti potvrdením otcovskej úlohy kňaza v spoločenstve.
Za silný podnet pápeža Františka pre kňazov považujem jeho príklad kazateľskej služby pri ranných svätých omšiach, prispôsobenie sa potrebám ľudí v čase pandémie. Osobne si veľmi cením jeho duchovné obnovy pre kňazov Rímskej diecézy. Pomohol kňazom (a nielen im) k zdravej spiritualite aj apoštolskou exhortáciou z roku 2018 Gaudete et exsultate (O povolaní k svätosti v súčasnom svete), kde upozornil na nástrahy gnosticizmu a pelagianizmu.
František je v symbolickom zmysle „farárom zemegule“, ktorý sa pastiersky zaujíma o človeka aj na poslednom okraji.
František je pre mnohých znamením ľudskosti a hlbokého poznania bežného života ľudí, ich trápení aj snov. Odkiaľ má pápež takéto poznanie?
Zaiste z ľudového prostredia mestskej štvrte v Buenos Aires, kde vyrástol, potom z odborného prostredia chemickej priemyslovky, čo bol jeho prvý životný sen ešte pred kňazstvom. Mal blízke vzťahy s ľuďmi z rozličných cirkevných aj civilných prostredí, a to aj neskôr v politicky veľmi náročných a krutých časoch diktatúry v Argentíne, keď bol provinciálom rehole. Ako mladý jezuita vyučoval literatúru na strednej škole, z čoho podľa mňa veľmi čerpá i dnes, keď neraz cituje silné myšlienky zo svetovej alebo argentínskej literatúry. V kontakte s mládežou z neho cítiť to „pôrodnícke umenie“ pedagóga, tzv. techné maieutiké, že sprevádzal mladých ľudí v ich životnom hľadaní a dozrievaní.
V Argentíne ho volali „biskup slumov“, sociálny rozmer a cítenie s vylúčenými mu ostali. Aký titul by teda mohol dostať ako pápež?
Pápeža Františka by som nazval „pápežom napĺňania Druhého vatikánskeho koncilu“ a tiež „mužom parrézie“, čiže evanjeliovej odvahy. Možno v symbolickom zmysle aj „farárom zemegule“, ktorý sa pastiersky zaujíma o človeka aj na poslednom okraji.
Na svoj vek je veľmi aktívny a dokonca má až prorockú víziu, kam Cirkev smerovať, čo je teraz pre ňu výzvou. Ktoré z počinov pápeža vnímate vy ako smerodajné?
Vo všeobecnosti je vnímateľná jeho istota, že Cirkev je pod vedením Ducha Svätého a že „Pán sa postará“. Procesy rastu sú dôležitejšie než štruktúry a Cirkev napreduje ako celok, Boží ľud pod vedením biskupov. Že netreba veci zametať pod koberec, ale naopak treba sa odvážne podujať na procesy liečenia rozličných neduhov v Cirkvi. Explicitné je jeho potvrdenie cesty Druhého vatikánskeho koncilu, čoho prejavom je aj synoda o synodalite. Jasným trendom je posilňovanie roly laikov a žien v Cirkvi a stále väčšieho zastúpenia rozličných častí sveta v Rímskej kúrii, ako aj oceňovanie malých a marginalizovaných kultúr a spoločenstiev.
Toto sa v súčasnom pontifikáte konkrétnejšie premieta do chápania úlohy Cirkvi voči celému ľudstvu. Na prvom mieste cez ohlasovanie Ježiša Krista a hodnôt evanjelia (Evangelii gaudium, Rok milosrdenstva), tiež v biblickej vízii celostnej ekológie v duchu sv. Františka z Assisi (Laudato si´), ako aj vo vízii univerzálneho bratstva (Fratelli tutti), čo je evanjeliová odpoveď na hypotézu neodvratnej polarizácie a konfliktu civilizácií. V tomto duchu ide medzináboženský dialóg s moslimami, ba dokonca ochota byť katalyzátorom dialógu medzi samotnými moslimami. Pápež František v duchu Druhého vatikánskeho koncilu nadviazal na ekumenizmus a vzťahy so židovstvom a snaží sa vytvárať vzťahy napríklad s Ruskou pravoslávnou cirkvou alebo aj s turíčnymi protestantmi, tzv. evanjelikálnymi spoločenstvami.
Keď pápež František pri nejakej audiencii odovzdá prítomným papier s vynikajúco pripraveným príhovorom a prihovorí sa im spontánne, celkový efekt je zväčša ešte silnejší.
Ako vedúcemu slovenského vysielania Vatikánskeho rozhlasu vám prešli cez ruky všetky jeho príhovory, encykliky, exhortácie… Ako ich hodnotíte ako kňaz, jezuita, novinár?
Pápež František je kreatívny komunikátor. Je majster priamej osobnej komunikácie, ale tiež cez médiá. Účinne rozvinul diverzifikovaný prístup k rozličným typom publika, čiže okrem oficiálnych magisteriálnych dokumentov komunikuje aj cez iné žánre, najmä knižné a televízne rozhovory, kreatívne videá, krátke tvíty a podobne. S niečím takým už pred ním začal Ján Pavol II., ktorý napríklad naspieval cédečko Pater noster alebo napísal knihu osobných reflexií Dar a tajomstvo. Benedikt XVI. takto „nemagisteriálne“ napísal trilógiu Ježiš Nazaretský, úvahu Duch liturgie, mal aj filozofické prednášky a viedol dialóg s mysliteľmi, napríklad s Jürgenom Habermasom.
Týmito rozhovormi a inými žánrami (napríklad aj osobnými listami a telefonátmi) pápež František mnohonásobne rozširuje okruh potenciálnych adresátov, pretože už nejde o texty s nutne uhladeným a oficiálnym tónom, ale môže tak veci podať ešte údernejšie, v plnej jednoduchosti, ba až hovorovo. Jeho oficiálne dokumenty sú zas objemnejšie a vyžadujú si čas a pokoj na sústredené čítanie.
Programovým a najdôležitejším textom pápeža Františka je exhortácia Evangelii gaudium. Za jeho najkľúčovejšiu knihu rozhovorov a akýsi jeho „duchovný testament“ považujem Meno Boha je Milosrdenstvo. Potom má ďalšie a ďalšie silné apoštolské listy a iné texty, ktoré by som teraz nechcel systematizovať, aby to nebolo priveľa. Je ich naozaj kvantum a myslím si, že najlepšie je prečítať si pápežské texty vtedy, keď vyjdú a tak ako reagujú na kontext, v ktorom Cirkev žije. K niektorým častiam sa potom možno opäť a opäť vracať.
Čo vás osobitne ako novinára potešilo z jeho prejavov?
Cykly katechéz zo stredajších audiencií boli pre mňa pri ich prekladaní a rozhlasovom podaní veľkou radosťou, lebo je to živá reč, často so vsuvkami vnútorného dialógu alebo s prvkami humoru, inotaje, rečníckymi zveličeniami, ktoré treba správne dešifrovať a podať poslucháčovi. Oproti svojim predchodcom, ktorí hovorili vo viacerých svetových jazykoch, pápež František plynule komunikuje len po taliansky (často s jeho vlastnými novotvarmi) a po španielsky. Oba tieto jazyky mu umožňujú spontánnosť, môže robiť vsuvky a interagovať s publikom. Osobitnou výzvou pre neho sú podujatia, pri ktorých musí komunikovať cez tlmočníka a nemôže nadviazať až taký bezprostredný kontakt a robiť vsuvky, lebo reakcia poslucháčov príde až po preklade. Prejavuje však v tom veľký talent, čo sme mohli zažiť aj u nás v Košiciach.
Keď pápež František pri nejakej audiencii odovzdá prítomným papier s vynikajúco pripraveným príhovorom a prihovorí sa im spontánne, celkový efekt je zväčša ešte silnejší. Aj novinári majú radšej živú, emotívnu reč. Pre prekladateľa je to neustále cvičenie sa v kreativite, nútilo ma to pracovať nielen so španielčinou a taliančinou, ale aj pohrať sa so slovenčinou, rozširovať si vyjadrovacie schopnosti v rodnom jazyku. A zistil som, že Hviezdoslav mal pravdu. Naša reč nijako nie je „lichá“, niekedy má dokonca údernejšie vyjadrenia než iné jazyky.
Má pápež František nejaké komunikačné špecifiká?
Až neuveriteľné je, ako Svätý Otec využíva všetky možné príležitosti stretnúť sa naživo s ľuďmi, vyslovene v tom má záľubu. Jeho príhovory rôznym skupinám sú veľmi početné, denne ich je niekoľko. Niekedy sú aj podobné, ale inak pokrývajú celú škálu tém a ľudských situácií. Často to využije aj na vyjadrenie sa k aktuálnym otázkam alebo urobí katechézu na tému, pre ktorú je práve tam vhodná situácia. Tejto dennej katechéze pápeža sa vo veľkej miere venuje Vatikánsky rozhlas a portál Vatican News. Umením redaktorov je vybrať to, čo je podstatné, relevantné a zaujímavé práve pre nášho slovenského poslucháča a čitateľa.
Osobitnou kategóriou pre novinárov sú súkromné telefonáty Svätého Otca jednotlivcom, čo je fenomén typický a unikátny pre pápeža Františka. Na rozdiel od príhovorov, pri ktorých je k dispozícii kompletný prepis toho, čo odznelo, pri telefonátoch sa novinár zväčša dostane len k útržkom prerozprávaným dotyčnou osobou, s ktorou pápež telefonoval. Niekedy tam môže v médiách dôjsť aj k vytrhnutiu z kontextu.
Na Petrovom stolci je už desať rokov, no sám povedal, že jeho pontifikát má byť krátky. Čo si pod tým máme predstaviť pri jeho zmysle pre humor?
To, že začne hneď od začiatku s tým najdôležitejším, a ak Pán Boh dá, bude to ďalej rozmieňať na drobné. Myslím si, že to aj robí. Evangelii gaudium je program pre apoštolát a pre rozlišovanie v Cirkvi. Súčasný synodálny proces je postupné zapojenie miestnych cirkví do tohto rozlišovania. Slovami o krátkom pontifikáte pápež František vyjadril, že je to v Božích rukách, nielen v ľudských.
Pápež František je výzvou pre naše vnútorné postoje, či naozaj máme Boha na prvom mieste a či sme ochotní postarať sa o druhých ako ten Samaritán.
Pápež si vôbec nepotrpí na honor, formality a nejaké povýšenectvo. Dokáže s ním Rímska kúria a Cirkev držať krok v pokore a jednoduchosti?
Vo Vatikáne je mnoho ľudí, ktorí mali štýl pápeža Františka už aj pred jeho zvolením. Nehovorím, že všetci, ale je tam mnoho obetavých, skromných a priamych ľudí. Osobne si nemyslím, že by sme mali podľa pápeža Františka niečo kopírovať z jeho osobného štýlu spontánnosti alebo bezprostrednosti. Každý má byť sám sebou. Jednoduchosť, chudoba a blízkosť k ľuďom má byť vlastná Cirkvi vždy a má rozličné prejavy. Nezávisí to len od typu auta, aj keď by to teraz možno vyhovovalo výrobcom ľudových modelov. Pápež František je výzvou v prvom rade pre naše vnútorné postoje, či naozaj máme Boha na prvom mieste a či sme ochotní postarať sa o druhých ako ten Samaritán.
Faktom však je aj to, že Svätý Otec čelí pre svoje postoje a publikované názory obrovskej kritike aj zvnútra Cirkvi, mnohí ho považujú za heretika a kacíra. Ako to vidíte vy?
Myslím si, že v dnešných časoch sa stretávame so smutným javom, že aj u niektorých ľudí hlásiacich sa k Cirkvi sa vytratilo chápanie, kto je pápež. Je to Kristov zástupca na zemi a nástupca sv. Petra, je viditeľným znakom jednoty Cirkvi. Úcta k pápežovi ako Božiemu služobníkovi nesmie padnúť za obeť politizácii, na akú sme zvyknutí v médiách a vo verejnej debate. S niektorými vyjadreniami pápeža niekto môže síce polemizovať, napríklad ak sa týkajú politiky, no treba si klásť otázku, čo pápež vlastne v skutočnosti povedal a prehĺbiť si poznanie. Rozhodne však neprislúcha katolíkovi, a tým viac kňazovi, aby sa „vyhraňoval voči pápežovi“, aby mal neúctivé alebo diskreditačné poznámky na jeho adresu alebo mu dával nálepky.
Existujú skupiny, ktoré na pápeža Františka systematicky útočia a majú isté motivácie a isté pozadie. Tieto fenomény sú zmapované napríklad v knihe od Nella Scava (vyšla aj v slovenčine), v taliančine napr. od Francesca Antonia Granu. V médiách niekedy ide aj o apriórne vytváranie polarizácie na zvýšenie záujmu čitateľov. Netreba tomu sadnúť na lep. Nesprávnosť takéhoto prístupu poznať po ovocí. Tu by som pripomenul jednu zo štyroch zásad pápeža Františka z exhortácie Evangelii gaudium, že „jednota je viac ako konflikt“.
Vzťah veriaceho človeka k pápežovi nie je vecou názoru, že ak je mi osobne sympatický, tak ho akceptujem, a ak mi v niečom nie je sympatický alebo nehovorí to, čo sa mi páči, tak ho ignorujem. To by bol veľký omyl a presvitala by z toho pýcha, neláska a nepochopenie Cirkvi ako Božej skutočnosti. Vkladajme Svätého Oca Františka do modlitby ako Kristovho námestníka.
Tento pápež sa rád priznáva, že miluje filmy, hudbu, futbal, tango a v detstve bol riadny malý živel. Temperament, vtip a radosť nezaprie ani teraz. Ako si ho budete pamätať vy osobne, čím vás pritiahol?
Pre mňa je pápež František na prvom mieste vzorom ignaciánskeho rozlišovania, jezuitom a misionárom na Petrovom stolci. Filmy, hudba a futbal, ktoré má rád, sú potvrdením, že Boha treba hľadať vo všetkých veciach a že život kresťana je povolaním k naplneniu, radosti a tvorivosti. Najvýstižnejším gestom pápeža Františka je pre mňa to, keď sa v roku 2013 pred jezuitským kostolom v Ríme k nemu naťahovali desiatky rúk a on sa sklonil a podal ruku tomu najmenšiemu chlapcovi.
Mária Kohutiarová
Zdroj: nm.sk
Titulná fotografia: Markéta Zelenková / Člověk a Víra