Matka Kristína z Karmelu / Nepotrebujem vedieť o svete. Ľuďom viac pomôžem svojimi modlitbami
Tento článok publikujeme s láskavým dovolením redakcie Svet kresťanstva / Postoj.
V americkom kláštore žije rodáčka zo Stropkova už viac ako 30 rokov. Stará sa o kone, svoje rozhodnutie nikdy neoľutovala.
Spojil nás biskup Milan Lach. Na jeho podnet sme si vymenili niekoľko emailov a dohodli si stretnutie v redemptoristickom Kláštore Najsvätejšej Trojice v Stropkove.
V čiernom habite pôsobila spočiatku tajomne. A ostýchavo. Prvý dojem však – ako zvyčajne – klamal. Stačilo pár viet a všetko bolo zrazu ináč. Rozprávala úprimne a otvorene, hĺbavo, no zároveň energicky. Takým bol aj jej smiech – zvonivo oslobodzujúci.
Matka Kristína je karmelitánka východného obradu, viac ako tridsať rokov žije v Kláštore zvestovania Pána v obci Sugarloaf v Pensylvánii (USA). Domov na severovýchod Slovenska prichádza len zriedkavo. Naposledy v roku 2015, keď sa zúčastnila na generálnej kapitule v Ríme a po jej skončení dostala povolenie „odskočiť si“ na niekoľko dní k rodičom. Nečakaným príchodom ich prekvapila aj teraz.
Ako sa to celé zomlelo? „Keď ešte vladyka Milan pôsobil v Spojených štátoch, povzbudzoval nás, aby sme dali o svojej komunite vedieť ľuďom doma na Slovensku. Okrem mňa tu totiž žije aj matka Katarína, taktiež od Stropkova. Naša predstavená biskupov návrh zvážila a súhlasila s tým, že aj toto môže byť spôsob, ako získať nové povolania,“ vysvetľuje okolnosti zrodu nášho rozhovoru matka Kristína.
Veď ako neskôr prezradí, aj pri jej rozhodovaní sa pre zasvätený život zohralo dôležitú rolu médium. Dnes už takmer zabudnuté – videokazeta.
Uvidíme sa v nebi
Lenka Ličková, ako znie občianske meno matky Kristíny, sa narodila v roku 1975. Prvé roky svojho života prežila v obci Veľkrop neďaleko Stropkova, kam sa jej rodičia neskôr presťahovali.
„Celý môj život sa točil okolo cerkvi,“ spomína matka Kristína, ktorej otec bol vyše štyridsať rokov kantorom v miestnom gréckokatolíckom chráme. Posvätili ho v septembri 1949, len niekoľko mesiacov pred likvidáciou Gréckokatolíckej cirkvi a rehoľného života v Československu.
V liturgickom sprievode s dnes už blahoslavenými biskupmi Gojdičom a Hopkom kráčal vtedy aj mladý kňaz – redemptorista Jozef Čverčko.
Práve on stál na čele stropkovskej farnosti po obnovení Gréckokatolíckej cirkvi v roku 1968, keď sa o chrám museli deliť s pravoslávnymi veriacimi – tí využívali väčšiu, kým gréckokatolíci menšiu časť.
„Otec Čverčko chodil stále v habite, aj keď ho komunisti napomínali, že to nie je dovolené. Môj otec bol preňho v tých časoch oporou, aj neskôr pri súdnych sporoch s Pravoslávnou cirkvou,“ pokračuje vo svojich spomienkach matka Kristína.
Na kňazovi, ktorý zomrel v roku 1992, si najviac cení jeho záujem o mládež. Výsledkom je viac ako desať duchovných povolaní z vtedajšieho spoločenstva mladých.
Strednú zdravotnícku školu absolvovala Lenka v Košiciach. Po páde komunistického režimu sa život okolo stropkovskej cerkvi ešte viac zintenzívnil. „V piatok, len čo som prišla domov z internátu, už som sa ponáhľala na nácvik mládežníckeho zboru, liturgiu a adoráciu, po ktorej sme sa išli pomodliť na hrob otca Čverčka. V sobotu sme spievali na svadbách, v nedeľu opäť liturgia a návrat na internát,“ opisuje svoju mladosť matka Kristína.
Nad tým, či ju Boh nevolá, aby sa mu úplne zasvätila, začala prvýkrát uvažovať ako 16-ročná. „Pamätám si na ten deň. Upratovala som a popri tom som premýšľala nad tým, koľko toho pre mňa Ježiš urobil a ako by som mu mohla vrátiť túto jeho lásku. Odtiaľ bol už len krok k otázke, či aj mňa nevolá k zasvätenému životu,“ sprítomňuje zlomové chvíle matka Kristína.
V tom čase sa do Stropkova vrátil redemptoristický kňaz Miroslav Čajka († 2020), ktorý krátko pred Novembrom emigroval do Kanady. Mladým farníkom počas stretnutí porozprával aj o tom, ako ho v zámorí oslovila návšteva karmelitánskeho kláštora v Sugarloaf.
Aj keď Lenka toho o karmelitánkach veľa nevedela, rozprávanie otca Čajku a spomienka na životopis svätej Terézie z Lisieux, ktorý jej v detstve požičal otec Čverčko, ju priviedli k úvahám, že ak má vstúpiť do kláštora, tak jedine do Karmelu.
„Chcela som svoj život úplne odovzdať Kristovi. Vôbec som sa na to nepozerala tak, že ide o klauzúrny kláštor,“ reaguje matka Kristína na otázku, prečo si vybrala práve jednu z najprísnejších foriem rehoľného života. Až neskôr sa dozvedela, že v hľadáčiku ju mali aj Služobnice Nepoškvrnenej Panny Márie, s ktorými chodievala na duchovné pobyty – oázy.
So svojou túžbou stať sa karmelitánkou sa zdôverila otcovi Čajkovi, ktorý jej sprostredkoval kontakt so zakladateľkou a zároveň predstavenou kláštora v Sugarloaf. Nádejná novicka si následne s matkou Máriou vymenila niekoľko listov, z Ameriky jej prišla aj videokazeta o živote ich mníšskej komunity.
A čo na to rodičia? Spočiatku o ničom nevedeli. Lenka vedela, že keď im ako najstaršia dcéra oznámi svoje rozhodnutie, bude to pre nich veľmi ťažké. Tak to aj bolo. „A čo ak sa mýliš a nemáš duchovné povolanie?“ pýtali sa jej, na čo im ona odpovedala: „Keď nemám, tak sa vrátim, ale musím to skúsiť, ináč nebudem mať pokoja.“
Keďže obaja rodičia boli hlboko veriacimi ľuďmi, dcérino rozhodnutie napokon prijali. Vedeli, že nemá zmysel stavať sa medzi ňu a Boha. Trápilo ich už len to, či musí odísť tak ďaleko. „Vieš, že keď pôjdeš do Ameriky, tak sa možno už nikdy spolu neuvidíme,“ vravel jej ustarostený otec. Lenka plná mladíckeho nadšenia mu však pohotovo odvetila: „Oci, uvidíme sa predsa v nebi.“ Až neskôr jej došlo, že tým asi rodičov veľmi nepovzbudila.
Matka Kristína pred Chrámom svätých Cyrila a Metoda v Stropkove. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš
Ešte predtým, ako v júni 1993 Lenka zmaturovala, pricestovala na Slovensko matka Mária. Na severovýchode krajiny boli totiž okrem mladej Stropkovčanky aj ďalšie dievčatá, ktoré očaril Karmel.
Matka Mária s nimi absolvovala niekoľkotýždňový pobyt v zapožičanom dome v obci s pôvabným názvom Korunková, kde sa spolu modlili a zhovárali. Teda v rámci možností. Dievčatá totiž nevedeli po anglicky a matka Mária zasa po slovensky.
„Pamätám si, ako nám na papieriky napísala základné modlitby v angličtine a takto sme sa modlili ruženec,“ smeje sa matka Kristína.
Leto rýchlo zbehlo a nastal čas lúčenia. „Na letisku v Košiciach plakal otec, mama aj obaja mladší bratia, ale mne do plaču nebolo. Pre mňa to bolo nové dobrodružstvo, na ktoré som sa tešila a veľmi som nerozmýšľala nad všetkými dôsledkami, ktoré to bude mať,“ priznáva matka Kristína s tým, že keby v tom čase bola staršia, určite by všetko viac zvažovala.
„Ale pochopte, mala som osemnásť, vtedy sa človek nebojí riskovať. Dnes som Bohu vďačná za to, že som bola taká slepá. Bolo to, akoby ma vzal a preniesol z jedného miesta na druhé, nič navôkol som v tých chvíľach nevnímala.“
Do Spojených štátov odleteli zo Slovenska štyri adeptky. Napokon z nich ostala len ona.
Nepotrebujeme zmeny, ale stabilitu
Kláštor zvestovania Pána v Sugarloaf bol založený v roku 1977, keď na čele miestnej ruténskej Eparchie Passaic stál biskup so slovenskými koreňmi Michael Joseph Dudick († 2007).
Jeho zakladateľkou bola už viackrát spomínaná matka Mária, ktorá je dodnes predstavenou kláštora. Jej prvými spolusestrami boli matka Mária Helena a matka Anna, ako prví spovedníci im slúžili redemptorista Andrew Krafcik († 2021), posledný sekretár biskupa Gojdiča, a jezuita Walter Ciszek († 1984), ktorý strávil 23 rokov v sovietskych gulagoch.
„Hoci má naša igumena už 94 rokov, Boh ju obdaril neskutočne vizionárskym pohľadom do budúcnosti. V kláštore žije spolu 76 rokov a je to naozaj svätá žena, v ktorej Svätý Duch koná neuveriteľným spôsobom,“ opisuje matka Kristína ženu, po ktorej boku žije už tri desaťročia.
Komunita karmelitánskych mníšok, matka Kristína v hornom rade úplne vľavo. Zdroj: byzantinediscalcedcarmelites.com
Kláštor, v ktorom momentálne pôsobí jedenásť mníšok americkej, slovenskej, ukrajinskej a indickej národnosti, je špecifický nielen tým, že je jediným karmelitánskym východného obradu na Západe, ale aj tým, že svoj typikon (súbor pravidiel) obohatil o Regulu svätého Benedikta.
„Toto rozhodnutie urobila matka Mária, ale, samozrejme, museli ho schváliť zodpovedné dikastériá Svätej stolice a takisto aj najvyššie vedenie karmelitánskeho rádu. Hlavným dôvodom týchto zmien bolo, že sme chceli popri našom zakorenení v karmelitánskej spiritualite viac prežívať aj pôvodnú mníšsku spiritualitu cirkevného východu,“ vysvetľuje matka Kristína.
Po schválení zamenili tradičný hnedý karmelitánsky habit za čierny, ktorý je vlastný východnému mníšstvu, začali sa viac zameriavať na učenie východných cirkevných otcov, ako sú Bazil Veľký, Ján Zlatoústy, Maxim Vyznávač či Ján Klimak, a k trom tradičným rehoľným sľubom chudoby, čistoty a poslušnosti si pribrali aj sľub stability.
To znamená, že sa nemôžu premiestňovať medzi kláštormi, ale celý život žijú na jednom mieste. „Otec biskup Milan Lach len neveriacky krútil hlavou, že to hádam ani nie je možné, aby partia žien prežila spolu celý život,“ usmieva sa matka Kristína, no vzápätí už vážne dodáva: „Stabilita je veľmi dôležitá na prehĺbenie duchovného života, pretože akékoľvek zmeny nás len rozptyľujú a odvracajú náš pohľad od Boha.“
Dôležitým je aj formačný rozmer stability. „V bežnom živote je normálne, že keď mám niekde s niekým problém, tak odídem inam. Lenže takto môže človek prechádzať z miesta na miesto, aby napokon zistil, že problém nie je v druhých, ale v ňom samom. Preto nám matka Mária zdôrazňuje, aké dôležité je vzájomne si venovať čas a trpezlivosť,“ vysvetľuje matka Kristína a pokračuje:
„Ak mám problém s druhým, znamená to, že potrebujem ešte viac očistenia. Lebo ak je moja každodenná konverzia – teda odumieranie a vstávanie po vzore Krista – dôsledná, nie je možné, aby sa to neprejavilo aj vo vzťahoch k druhým ľuďom. Tu je však potrebná aj spomenutá trpezlivosť, keďže Boh svoju milosť síce dáva každému, no nie každý dokáže rovnako rýchlo napredovať na ceste dobra.“
Boh je ako magnet, priťahuje každého
Po svojom príchode do Ameriky však mladé žieňa najprv riešilo omnoho pozemskejšie problémy. Tým hlavným bol cudzí jazyk.
„Vždy som veľmi rada čítala, takže keď som počas prvých týždňov prechádzala cez kláštornú knižnicu do svojej izby, až ma pichalo pri srdci, že kedy si budem môcť prečítať aspoň jednu z tých kníh,“ spomína matka Kristína, ktorá si dala záväzok naučiť sa denne aspoň šesť nových slovíčok.
Zvyknúť si musela aj na odlišnú stravu: v kláštore v Sugarloaf sa vôbec neje mäso, naopak, je tam veľa ovocia, zeleniny a takisto ryby.
Spätne však oceňuje, že staršie spolusestry nešli na novicky zhurta, ale po každej stránke im boli veľmi nápomocné.
Ani odlúčenie od rodičov nebolo večné, ako sa obávali. Matka predstavená ich po roku pozvala na dcérinu obliečku, po ktorej v roku 1996 nasledovali prvé a tri roky nato aj večné sľuby.
Matka Kristína ukazuje fotografiu kláštorného chrámu. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš
Hoci si rodičov vždy veľmi vážila, s pribúdajúcimi rokmi a skúsenosťami ešte viac oceňuje harmonickú kresťanskú výchovu, ktorú jej dali.
„Viete, na kláštornú bránu nám pravidelne klopú mladé dievčatá, ale aj zrelšie ženy, ktoré chcú vyskúšať, či práve toto nie je ich životná cesta. Často pochádzajú z nefunkčných či disfunkčných rodín, sú vnútorne zranené, psychicky aj duchovne, neraz poriadne ani nepoznajú katechizmus,“ približuje matka Kristína.
Čo ich potom motivuje prísť do kláštora, keď im chýbajú aj minimálne základy viery? „Všetci sme stvorení na Boží obraz, nosíme ho v sebe, aj keď ho prekrýva naša hriešnosť. No Boh nás k sebe stále ťahá, priťahuje nás ako magnet. Koná v nás, aj keď si to ani sami neuvedomujeme,“ vysvetľuje.
Keď však niekto zavíta do kláštora, ešte to neznamená, že má aj danosti pre duchovný život. „Niektoré dievčatá veľmi chcú mať povolanie, túžia po ňom, ale nemajú ho. Páči sa im naše spoločenstvo, náš spôsob života, ale nemajú tú milosť. Je to pre mňa veľká výzva, musím sa sama seba pýtať, či som vďačná za to, že ja to povolanie mám. Či to nie je tak, že síce žijem v kláštore, ale mám svetského ducha,“ zamýšľa sa žena v čiernom, podľa ktorej stíšiť sa a naladiť sa na Boží hlas si vyžaduje nie niekoľko dní či týždňov, ale rokov.
Ako veľký problém súčasnosti matka Kristína vníma nerozhodnosť mladých ľudí – pri nepodstatných veciach sa rozhodujú ľahko a rýchlo, no keď majú prijať celoživotný záväzok, nedokážu to. A keď už aj konečne urobia nejaké vážne rozhodnutie, neraz v ňom nevedia vytrvať.
„Nezhody v manželstve sa riešia rozvodom, problémy v duchovnom živote odchodom z rehole či kňazstva. Chceme prijímať len to dobré, ale bojíme sa akéhokoľvek kríža. No bez neho to nejde. Každý deň musíme nanovo umierať a vstávať s Kristom, lebo len ak vnútorne odumrieme, môže v nás rásť Boží život. My sami sa nezmeníme, musíme prijať to, že sme hriešnici. Len Boh nás môže zmeniť. Musíme mu však dať možnosť konať v našich životoch a nebyť preňho prekážkou,“ ponára sa do duchovných hĺbok.
Život medzi chrámom, pekárňou a žrebčínom
V kláštore sa však človek nedotýka len neba, ale aj obyčajnej človečiny. Ba dokonca i zvieraciny. Na 16-hektárovom pozemku chovajú mníšky dve mini kravy a okolo päťdesiat špeciálnych amerických miniatúrnych koní. Navyše prevádzkujú aj vlastnú pekáreň s internetovým obchodom.
Nejde o rozmar, ale o existenčnú nevyhnutnosť, ak má kláštor prežiť. V USA totiž cirkevné organizácie nedostávajú od štátu ani cent.
Matka Kristína, ktorá má na starosti práve internetový obchod a pomáha aj pri žriebätách, vníma prácu s koňmi ako vhodnú súčasť formácie. „Ide predsa o Božie stvorenia, človek s nimi nemôže narábať ako s hrncami v kuchyni. Keď sa mi nechce umyť hrniec, môžem si to nechať na zajtra. Ale pri koňovi to nejde. Tu sa musím každý deň ani nie tak zapierať, lebo to je negatívne slovo, ale darovať sa bez prestania.“
Ako teda vyzerá kláštorné „ora et labora“ v praxi? Sestry vstávajú ráno o tretej, po tichej modlitbe a lektúre na izbách nasleduje o štvrtej spoločná modlitba utierne, po nej lectio divina a prvá hodinka z breviára.
Na raňajky, ktoré pozostávajú zväčša len z kúska pečiva, prichádzajú individuálne medzi piatou až siedmou. Všetko závisí od práce, ktorú vykonávajú – niektoré dobehnú z pekárne, kde už kysne zamiesené cesto, iné zo stajní.
Po ôsmej sa pomodlia tretiu hodinku a slávia svätú liturgiu. Do kláštorného chrámu majú vtedy prístup aj veriaci zvonka. Cez týždeň prichádzajú asi piati vrátane jednej protestantky, v nedele a cez sviatky je takmer plno.
Po liturgii opäť nasleduje práca, okolo trinástej šiesta hodinka, spytovanie svedomia, spoločný obed, krátky oddych, príhovor predstavenej, adorácia, deviata hodinka a znova práca. Pri nej sa sestry medzi sebou rozprávajú, aj keď si dávajú pozor, aby neskĺzavali do banalít a rušili sa čo najmenej.
„Ticho má byť pomocou pri rozvoji duchovného života, a nie prekážkou ľudského spoločenstva,“ pripomína matka Kristína zásadu, ktorú im kedysi odovzdal austrálsky trapistický mních Michael Casey.
Po šestnástej sa pomodlia večiereň, kompletórium so spytovaním svedomia, nasleduje individuálna večera a ukončenie zostávajúcej práce. Krátko pred devätnástou zaznie zvon, ktorý oznámi začiatok veľkého silencia trvajúceho až do raňajok. Po večernej lektúre a modlitbe na izbe sa o dvadsiatej odoberajú na nočný odpočinok.
Kontakt s vonkajším svetom je obmedzený na minimum. Sestry nemajú televíziu, rádio ani noviny. To, čo predstavená vyhodnotí ako dôležité, im oznámi pri obede. Takto sa matka Kristína dozvedela napríklad aj o návšteve pápeža Františka na Slovensku.
„Nepotrebujeme mať všetky informácie. Tie by nás len rozptyľovali, rušili by nás pri modlitbe, odvádzali našu pozornosť od Boha. A komu by sme tým pomohli?“ kladie matka Kristína otázku, ktorá je sama osebe odpoveďou.
„Ľudia vo svete nepotrebujú nás, ale Boha. Sklamali by sme ich, ak by sme im namiesto neho ponúkali seba. No ako im ho odovzdáme, ak by sme ho my samy nemali?“ pokračuje v kladení naliehavých otázok.
Priznáva, že ovocia svojich modlitieb sa môžu dotknúť len zriedkakedy. Ide o výnimočné situácie, napríklad keď im osoba, za ktorú sa modlili, oznámi, že vyzdravela alebo zažila iný zázrak. „Matka Mária nám však vtedy hneď pripomenie, že to nie je naša zásluha, lebo by sa to nestalo, keby ten človek nemal hlbokú vieru. Boh by nemohol konať, keby nemal dvere otvorené.“
Otvorené bývajú občas aj dvere samotného kláštora. Nielen vtedy, keď niekto prichádza, ale aj keď sestry vychádzajú do sveta. Sú to však výnimočné chvíle spojené s návštevou lekára, zverolekára alebo obchodu.
„Vtedy si najprv ideme po požehnanie od predstavenej,“ hovorí matka Kristína, ktorá má už 18 rokov aj americké občianstvo. S tým je spojená aj povinnosť stať sa po predvolaní súčasťou súdnej poroty. Stalo sa jej to už asi päťkrát, podobne sú na tom aj ostatné spolusestry.
„Naším poslaním však nie je druhých súdiť, ale prejavovať im Božiu lásku a milosrdenstvo. Preto máme právnika, ktorý musí vždy predložiť dostatočne presvedčivé zdôvodnenie, aby sme boli účasti v porote pozbavené,“ približuje matka Kristína nezvyčajnú skutočnosť.
Na záver nemôže nezaznieť tradičná otázka – pocítila už niekedy pochybnosti, či sa pred tými tridsiatimi rokmi rozhodla naozaj správne?
„Samozrejme, zažila som chvíle, ktoré boli pre mňa ťažké, ale nikdy som nezapochybovala o tom, že práve toto je moja cesta k Bohu. On sa s nami chce neustále deliť o svoju nekonečnú lásku, chce, aby sme z nej denne čerpali, čo mi umožňuje práve tento spôsob života. Viem, že keby som ostala vo svete, starosti všedného dňa by to všetko prekryli,“ uzatvára svoje rozprávanie žena, ktorá sa vzdala vlastnej rodiny aj krajiny, aby sa dotkla Boha.
Imrich Gazda/svetkrestanstva.postoj.sk
Foto: Tomáš Puškáš/Postoj