Fra Angelico – kážúci maliar a maľujúci Kazateľ

„Tu je pochovaný Ján z Florencie, sláva, zrkadlo a ozdoba maliarov. Bol rehoľník z posvätnej rehole svätého Dominika a naozajstný Boží služobník.

Jeho žiaci oplakávajú stratu tohto učeného muža. Ktože nájde štetec podobný jeho štetcu? Otčina a rehoľa oplakávajú stratu vynikajúceho majstra, ktorému sa v jeho maliarskom umení nikto nevyrovnal.“

Takto charakterizujú blahoslaveného Jána z Fiesole, známeho ako Fra Angelico, verše na jednom z jeho dvoch epitafov v rímskom kostole S. Maria sopra Minerva, ktorých autorstvo dominikánsky kronikár 15. storočia prisudzuje pápežovi Mikulášovi V. Tento v rokoch 1447 – 1455 úradujúci rímsky pontifex bol jedným zo zadávateľov početných objednávok, ktoré Ján počas svojej maliarskej kariéry dostal.

Začiatky

Ján je rehoľné meno Guida, narodeného koncom 14. storočia pri malom mestečku Vicchio neďaleko Florencie. O jeho rodine nevieme veľa, iba že jeho otec sa volal Peter a že mal brata Benedikta a sestru Františku. Ešte ako chlapec odišiel do Florencie, aby sa tam vyučil maliarskemu remeslu. Prvá písomná zmienka o Guidovi pochádza z 31. októbra 1417, keď bol prijatý do Spolku sv. Mikuláša, bratstva združujúceho florentských lekárov, lekárnikov, maloobchodníkov a maliarov. Keď okolo roku 1420 vstúpil do noviciátu Rehole kazateľov vo Fiesole, mal už štatút majstra a na svojom konte zapísaných niekoľko diel.

Konvent vo Fiesole

História fiesolského konventu bola v tom čase ešte krátka. Len pred necelými 15 rokmi ho založil bl. Ján Dominici († 1419), príslušník observantného (reformného) hnutia v reholi, od roku 1408 arcibiskup a kardinál. Voľba tohto kláštora poukazuje na Guidovu túžbu po ideálnom živote kazateľa. Aj jeho rodný brat Benedikt bol prijatý ako novic do toho istého konventu a obaja tam absolvovali svoje štúdiá. Dokument z roku 1423, kde je reč o bratovi Jánovi od bratov sv. Dominika z Fiesole (frate Giovanni deʼ frati di san Domenicho da Fiesole), je prvý istý záchytný bod svedčiaci o jeho príslušnosti k reholi. Na rozdiel od Benedikta, ktorý bol za kňaza vysvätený roku 1429, dátum kňazskej vysviacky brata Jána nepoznáme. Počas pobytu v tomto kláštore, trvajúcom asi do r. 1438, vytvoril, pravdepodobne za pomoci niekoľkých spolupracovníkov, početné maľby. Známy obraz Zvestovania, ktorý sa dnes nachádza v múzeu El Prado v Madride, pochádza z tohto obdobia.

Maľovaná homília vo Florencii

Observantní dominikáni z Fiesole dostali roku 1436 od pápeža Eugena IV. (1431 – 1447) budovu kláštora San Marco vo Florencii. Po istých prieťahoch komplikujúcich prevzatie dovtedy silvestrínom patriaceho kláštora mohli dominikáni roku 1438 začať s jeho renováciou. Práve tu mohol brat Ján vynikajúco uplatniť svoj talent: vytvoril obraz na hlavnom oltári kostola a dohromady vyše 50 fresiek v celom kláštore. Komplex týchto malieb má podľa talianskeho dominikána Venturina Alceho charakter homílie určenej bratom konventu. Zobrazené biblické scény, imponujúce svojou jednoduchosťou, pomáhali bratom preniknúť do tajomstiev Ježišovho života. Bola to pre nich pozvánka ku kontemplácii, základu ich kazateľského povolania, v zmysle formulácie sv. Tomáša Akvinského: „Contemplata aliis tradere.“ Je veľmi pravdepodobné, že tvorbu blahoslaveného Angelica ovplyvnila tiež teológia sv. Antonína Florentského, ktorý bol v rokoch 1439 – 1444 priorom menovaného konventu, a od roku 1446 až do svojej smrti roku 1459 florentským arcibiskupom. Antonín vo svojej „teológii pohľadu“ pripodobnil oči k bráne, ktorými Ježiš vstupuje do vnútra človeka. Čo sa týka dnešných návštevníkov múzea San Marco, platí nasledovné: „Iba keď je Kristus prítomný pred očami ako stredobod, možno nájsť poriadok a dokonca dokonalú jednotu v zdanlivo čírom nahromadení náboženských výjavov, ktoré sú roztrúsené po celom konvente San Marco.“

Na freskách je často zobrazený zakladateľ rehole sv. Dominik, ako pozoruje tú-ktorú udalosť z Ježišovho života, ako o nej rozjíma, či dokonca ako je v dialógu s Ježišom. Silný dojem zanecháva obraz Dominika kľačiaceho pod krížom, ktorý sa nachádza v krížovej chodbe konventu. Ten, kto aspoň trochu pozná Dominikovu biografiu, tuší, čo je predmetom vnútorného rozhovoru medzi ním a Ježišom: prosba o milosrdenstvo ukrižovaného Spasiteľa s hriešnikmi celého sveta.

Vo výjavoch Fra Angelica majú svoje miesto aj iní svätí jeho rehole. Tak napríklad na scéne Zvestovania v jednej z izieb kláštora sa v pozadí nachádza sv. Peter z Verony, prvý kanonizovaný dominikánsky mučeník, s rukami zopnutými ako pri modlitbe. Tajomstvo vtelenia Božieho Slova je základom kazateľskej činnosti dominikánov. Umelec tu dáva sv. Petra za príklad v rozjímaní o Vtelení.

V Ríme

Po tom, čo brat Ján ukončil svoje dielo v San Marco, odišiel roku 1445 na základe pozvania pápeža Eugena IV. do Ríma, kde pracoval s prestávkami do konca roka 1449. Počas svojho rímskeho pobytu žil v kláštore S. Maria sopra Minerva. Po smrti Eugena IV. ho zamestnal Mikuláš V., pre ktorého vymaľoval pracovňu a súkromnú kaplnku. Kaplnka, v ktorej sú okrem iného zobrazené výjavy zo života svätých arcidiakonov Štefana a Vavrinca, je jedinou zachovanou pamiatkou na jeho rímske pôsobenie. Podľa úsudku jedného historika umenia ide v tomto prípade o najlepšie dielo dominikánskeho umelca a „antológiu jeho umeleckých schopností“.

Z Ríma sa brat Ján vrátil do konventu vo Fiesole, kde bol roku 1450 zvolený za priora. Na čele konventu stál do júna 1452. V nasledujúcom roku sa znova vydal do Ríma. Vo Večnom meste strávil posledné dva roky svojho života. Zomrel 18. februára 1455 v konvente S. Maria sopra Minerva a pochovaný bol v tamojšom kostole. Kvôli povesti svätosti ho ľudia čoskoro začali volať Beatʼ Angelico. Do zoznamu blahoslavených ho oficiálne zapísal pápež Ján Pavol II. 3. októbra 1982.

Rehoľník, kazateľ a maliar

Fra Angelico je nesporne jedným z najvýznamnejších predstaviteľov talianskeho ranorenesančného umenia. Okrem jeho maliarskej kreativity a flexibility upútava na ňom jeho schopnosť skĺbiť život rehoľníka – kazateľa a maliara. Angelicovo dielo je kristocentrická teológia a dominikánska spiritualita v obrazoch. Mnohí dnes obdivujú jeho tvorbu bez toho, žeby si uvedomovali, že obdivujú zviditeľnenie Angelicovho hlbokého vzťahu k Bohu, ktorý je podľa sv. Tomáša Akvinského vlastným zdrojom umenia. Taliansky maliar a historik umenia Giorgio Vasari (†1574) napísal o Angelicovi, že nikdy nevzal do ruky štetec bez toho, žeby sa bol predtým pomodlil, a že nikdy nemaľoval Ukrižovaného bez toho, žeby mu po lícach nestekali slzy. Posolstvo obrazových kázní Fra Angelica, totiž že Krista môže maľovať iba ten, kto s Kristom žije, platí mutatis mutandis pre všetkých, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom podieľajú na službe ohlasovania evanjelia.

Viliam Štefan Dóci OP

Zdroje: Venturino ALCE: „Homilien des seligen Angelico“. Bologna [1983], Wolfgang BADER: Fra Angelico. Einblicke in Leben und Werk. München/Zürich/Wien 2005, Rodolfo PAPA: Discorsi sullʼarte sacra. Siena 2012, John T. SPIKE: Fra Angelico. München 1997.

Popis k obrázkom:

Obr. 1: Portrét Fra Angelica, detail z Raffaelovej Dišputy o Oltárnej sviatosti, Vatikánske múzeá, Vatikán

Obr. 2: Sv. Dominik kľačiaci pod krížom, San Marco, Florencia

Obr. 3: Zvestovanie, San Marco, Florencia