Homília pápeža Františka u saleziánov v Baku

Prinášame v plnom znení homíliu Svätého Otca Františka, ktorú predniesol pri slávení eucharistie s farskou komunitou v Baku v Kostole Nepoškvrneného Počatia Panny Márie v nedeľu 2. októbra 2016.

Božie slovo nám dnes predstavuje dva základné aspekty kresťanského života:vieru a službu. V súvislosti s vierou sú Pánovi predložené dve osobitné prosby.

Prvá je od proroka Habakuka, ktorý úpenlivo prosí Pána, aby zasiahol a znovunastolil spravodlivosť a pokoj, ktoré ľudia narušili násilím, nesvármi a súperením: «Dokedy mám volať, Pane, a nevyslyšíš?» (Hab 1,2), pýta sa prorok. Boh odpovedajúc nezasahuje priamo, nerieši situáciu náhle, nestáva sa prítomným za pomoci sily. Naopak, pozýva k čakaniu s trpezlivosťou, s tým aby sme nikdy nestratili nádej; predovšetkým zdôrazňuje dôležitosť viery. Lebo pre svoju vieru bude človek žiť (porov. Hab 2,4). Tak koná Boha aj s nami: neuspokojuje naše túžby, ktoré by chceli zmeniť svet a druhých rýchlo a neprestajne, ale má na zreteli predovšetkým uzdravenie srdca, môjho srdca, tvojho srdca, srdca každého; Boh mení svet meniac naše srdcia a toto nemôže urobiť bez nás. Pán túži, aby sme mu otvorili dvere srdca, aby mohol vstúpiť do nášho života. A táto otvorenosť voči nemu, táto dôvera v neho je práve «víťazstvom, ktoré premohlo svet: naša viera» (1Jn 5,4). Lebo keď Boh nájde srdce otvorené a plné dôvery, tam môže uskutočniť zázraky.

Avšak mať vieru, vieru živú, nie je ľahké; a tu je ďalšia požiadavka, tá s ktorou sa v evanjeliu apoštoli obracajú na Pána: «Daj nám väčšiu vieru!» (Lk 17,5). Je to jedna dobrá požiadavka, modlitba, s ktorou by sme sa aj my mohli každý deň obrátiť na Boha. Avšak Božia odpoveď je prekvapujúca a aj v tomto prípade obracia otázku: «Keby ste mali vieru…». Je to on, kto od nás žiada, aby sme mali vieru. Lebo vieru, ktorá je Božím darom a o ktorú treba vždy prosiť, treba zároveň aj rozvíjať z našej strany. Nie je akousi magickou silou, zostupujúcou z neba, nie je istou „schopnosťou“, ktorú prijmeme raz a navždy, ani len super-mocou pre vyriešenie životných problémov. Lebo viera slúžiaca na uspokojenie našich potrieb by bola vierou egoistickou, zameranou úplne na nás samých. Viera sa nesmie zamieňať za blaho či za dobrý pocit, za duševnú útechu, lebo máme trochu pokoja v srdci. Viera je zlatou niťou spájajúcou nás s Pánom, čistou radosťou z toho, že sme s ním, že sme s ním spojení; je darom, ktorý má hodnotu celého života, ktorý však prináša ovocie vtedy, ak konáme našu časť práce.

A ktorá je tá naša časť práce? Ježiš nám pomáha porozumieť tomu, čo je toslužba. V evanjeliu Pán hneď po slovách o moci viery pokračuje slovami o službe. Viera a služba sa nedajú oddeliť, naopak, sú úzko prepojené, vzájomne zviazané. Pre to, aby som to lepšie vysvetlil, by som chcel použiť obraz, ktorý je vám veľmi dobre známy, obraz pekného koberca: vaše koberce sú skutočnými umeleckými dielami a pochádzajú z pradávnych dejín. Aj kresťanský život každého človeka prichádza z diaľavy, je darom, ktorý sme prijali v Cirkvi a ktorý má pôvod v srdci Boha, nášho Otca, ktorý túži urobiť z každého z nás majstrovské dielo stvorenia a histórie. Každý koberec, a vy to dobre viete, treba tkať podľa útku a osnovy; jedine s touto štruktúrou je celok kompaktný a harmonický. Tak je to aj s kresťanským životom: každý deň ho treba trpezlivo utkávať, zatkávať do seba dobre definované útko a osnovu:útko viery a osnovu služby. Keď sa k viere naviaže služba, srdce sa udržiava otvorené a mladé a rozširuje sa v konaní dobra. Takže viera, ako hovorí Ježiš v evanjeliu, sa stáva mocnou a koná divy. Ak kráča po tejto ceste, dozrieva a silnie, s podmienkou, že vždy zostane spojená so službou.

Avšak čo je služba? Môžeme si myslieť, že pozostáva len z vernosti vlastným povinnostiam či z konania nejakých dobrých skutkov. Ale pre Ježiša je to oveľa viac. V dnešnom evanjeliu od nás žiada, aj prostredníctvom veľmi silných, radikálnych slov, úplnú disponovateľnosť, život plne k dispozícii, bez kalkulácií a bez ziskov. Prečo je Ježiš tak náročný? Lebo on nás tak miloval, robiac zo seba nášho sluhu až «do krajnosti» (Jn 13,1), prichádzajúc, «aby slúžil a položil svoj život» (Mk 10,45). A toto sa ešte deje zakaždým, keď slávime Eucharistiu: Pán prichádza medzi nás a akokoľvek si môžeme zaumieniť, že mu budeme slúžiť a milovať ho, je to vždy on, kto nás predchádza, slúžiac nám a milujúc nás viac než si predstavujeme a než si zasluhujeme. Daruje nám svoj vlastný život. A pozýva nás, aby sme ho napodobňovali, hovoriac nám: «Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje» (Jn 12,26).

Nie sme teda povolaní slúžiť len pre to, aby sme mali istú odmenu, ale preto, aby sme napodobňovali Boha, ktorý sa stal sluhom z lásky k nám. A nie sme povolaní slúžiť len z času na čas, ale žiť slúžiac. Služba je teda istý štýl života, ba dokonca zhŕňa v sebe celý životný štýl kresťana: slúžiť Bohu v adorácii a v modlitbe; byť otvorenými a k dispozícii; milovať blížneho konkrétne; s nadšením sa nasadiť pre spoločné dobro.

Ani veriacim nechýbajú pokušenia, ktoré vzďaľujú od štýlu služby a končia tým, že život robia nepotrebným. Tam, kde niet služby, život sa stáva neužitočným! Aj tu môžeme zdôrazniť dve (z pokušení). Jedným je dovoliť, aby naše srdce zvlažnelo. Vlažné srdce sa uzavrie do lenivého života a udúša plameň lásky. Vlažné srdce sa uzatvára do života, ktorý lenivosťou udúša oheň lásky. Ten, kto je vlažný, žije pre uspokojenie požiadaviek vlastného komfortu, ktorému nikdy nie je dosť a tak nikdy nie je spokojný; kúsok po kúsku končí uspokojac sa s priemerným životom. Vlažný človek vyhradzuje Bohu a druhým isté „percentá“ vlastného času a vlastného srdca, nikdy nepreháňa, naopak, snaží sa vždy ušetriť. Tak jeho život stráca chuť: stáva sa akoby čajom, ktorý bol skutočne dobrý, avšak keď vychladne, nedá sa viac piť. Som si však istý, že vy, hľadiac na príklady tých, čo vás predišli vo viere, nedovolíte, aby vaše srdce zvlažnelo. Celá Cirkev, ktorá živí osobitnú sympatiu voči vám, na vás hľadí a povzbudzuje vás: ste malým stádom veľmi vzácnym Božím očiam!

Je tu druhé pokušenie, do ktorého je možné upadnúť nie preto, že by sme boli pasívni, ale preto, že sme „príliš aktívni“: pokušenie pánskeho zmýšľania, činiť sa len kvôli získaniu kreditu a kvôli tomu, aby sme sa stali niekým. Tak sa služba stáva prostriedkom a nie cieľom, lebo cieľ sa stal prestížou; potom príde moc, vôľa byť veľkými. «Medzi vami to tak nebude. Ale kto sa medzi vami bude chcieť stať veľkým, bude vaším služobníkom» (Mt 20,26). Tak sa buduje a skrášľuje Cirkev. Vrátim sa k obrazu koberca, aplikujúc ho na vaše krásne spoločenstvo: každý z vás je ako jedno nádherné vlákno hodvábu, avšak rozličné vlákna vyvárajú jednu prekrásnu kompozíciu len vtedy, ak sú vzájomne dobre naviazané; sami o sebe neslúžia na nič. Zostaňte vždy zjednotení, žijúc pokorne v láske a radosti; Pán, ktorý tvorí harmóniu v rozličnosti, vás bude chrániť.

Nech nám pomáha príhovor Nepoškvrnenej Panny a svätých, osobitne svätej Terézie z Kalkaty, ktorej ovocie viery a služby sú uprostred vás. Prijmime niektoré jej nádherné slová, ktoré zhrňujú dnešný odkaz. Hovorí takto: „Ovocím viery je láska. Ovocím lásky je služba. Ovocím služby je pokoj“ (Jednoduchá cesta, Úvod).

Zdroj: RV; (preklad: Slovenská redakcia RV); -zk-