Na slovíčko s Markom Rupnikom

Na Slovensku mu práve vyšla kniha „Hľadám svojich bratov“. Znalci umenia poznajú jeho mozaiky a maľby. Je známy ako umelec, teológ, duchovný spisovateľ, mysliteľ. Vo Vatikáne môžete obdivovať jeho prácu v známej kaplnke Redemptoris Mater. Prinášame vám s ním rozhovor.

 

Čo pre vás znamená milovať a nechať sa milovať?

Milovať znamená spoznať, že sme milovaní, a práve preto nie sme ustarostení o seba samých, a hľadať príležitosti, aby sme dokázali, že to tak je. Znamená to večer uzavrieť deň bez prílišného sústredenia sa na seba a nájsť pokoj v tom, čo sme cez deň urobili. Neustále objavovať, že je len jediná láska, ktorá nami prechádza, a že ju odovzdávame z jedného pohľadu na druhý, z jednej ruky do druhej, z jednej osoby na druhú. A táto odovzdaná láska robí darom to, čoho sa naše ruky dotýkajú.

Čo vás naučila práca s mozaikami?

Naučila ma mať na zreteli stále viac tých druhých. Mozaika je chórová práca, je to práca v tíme a nemôže sa robiť samotársky. Lebo rbiť to sám znamená pracovať tak, ako keby si vedľa seba nemal ľudí, ale jednoduché nástroje, ktoré uskutočňujú to, čo máš na mysli. Naučilo ma to, že hodnotnejšia je tá práca, ktorá je odlišná od toho, čo som mal na mysli na začiatku, ale v ktorej sme dokázali dať spolu to najlepšie, čo každý z nás mohol urobiť a dať v danej chvíli. Pracovať s ľuďmi znamená, že nie je každý deň rovnaký a že nie všetkým vyjdú dobre tie isté veci. Teda musíš brať do úvahy toto všetko, aby tým konečný výsledok netrpel, ale práve naopak, aby vyšiel obohatený schopnosťami každého. A predovšetkým ma to naučilo, že teologické a duchovné myslenie nemôžeme robiť len pojmami, ale je potrebná matéria. Nemôžeme hovoriť o Kristovi bez matérie sveta. Jestvuje kňazská dimenzia umeleckej práce, najmä keď sa jedná o hmotné umenie, ako je to naše.

Ktorú z mozaík, ktoré vyšli z vášho ateliéru, máte najradšej a prečo?

Mám najradšej stále poslednú. Už si zo mňa preto robia žarty. Už vedia, že poviem, že to je tá, ktorá sa nám najviac podarila. A myslím si to, lebo posledná mozaika obsiahne všetky doterajšie, celé dejiny a život až po chvíľu jej vytvorenia.

Môžete nám povedať, aké sú základné línie vášho duchovného života?

Dúfam, že sú to ignaciánske línie. Z nich hlavne rozlišovanie, ktoré, ako vravievali aj mnohí filokalickí otcovia, je veľká cnosť, pretože dovoľuje, aby všetky ostatné zostali také, aké sú. Rozlišovanie zostane základom, okolo ktorého sa usilujem nechať točiť svoj život. Potom neustále hľadanie v otvorenosti na prúdenie Ducha, aby som mohol zachytiť Božiu vôľu v tom, čo mám robiť, aby som sa nikdy neuzavrel do toho, čo som uskutočnil, ale aby som mohol stále tvoriť v synergii s Duchom, ktorý hýbe Cirkvou k stále novým intuíciám. Povedal by som, že moja najväčšia túžba je, aby som nikdy nebral nič ako samozrejmosť, ako niečo uzavreté, ale udržiaval si srdce v bdelosti na to, čo Pán odo mňa žiada.

Máte chvíle na odreagovanie? Aké?

Pre mňa sú to chvíle, kedy si môžem sadnúť s komunitou na konci misie, po návrate z práce, po kurze duchovných cvičení. Počas večera v atmosfére priateľov sa uvoľním viac ako pri akejkoľvek inej zábave, a ak mám povedať pravdu, ani neviem, čo iné by to mohlo byť. A vďaka Bohu, k rozptýleniu mi slúžia aj kilometre v aute, za volantom. Je to čas, v ktorom môžem premýšľať, tvoriť a spomínať. Sem-tam sa rád poprechádzam a potom v júli trávim trochu času pri mori, ani nie tak pre zábavu, ako pre skutočný oddych.

Máte rád dobré víno?

Zaiste. A to aj preto, že mám veľa priateľov, ktorý ho produkujú, a to aj vo výbornej kvalite.

Ako sa pozeráte na používanie alkoholu v rehoľných komunitách?

Vo všetkých veciach existuje použitie a aj zneužitie. Nikdy nepiť sám. Páter Špidlík často hovorieval, že všetko záleží od rozhodnutia človeka, od jeho starostlivosti a pozornosti. A tiež od poznania seba, vedieť sa udržiavať v bdelosti. Môj otec ma naučil, že nikdy nepijeme, aby sme zmenili stav duše, pretože pitie ho nezmení, ale keď sa zmení chuť vína v ústach, je to posledné upozornenie, že niečo s nami nie je v poriadku.

Ako vnímate budúcnosť zasväteného života v krajinách strednej a východnej Európy?

Zasvätený život sa nachádza v rozhodujúcej chvíli. Problémom je, že napriek veľkej snahe cez diela a v mnohých aktivitách nestačíme na to, aby sme vrátili ľudí k Bohu. Naše svedectvo sa odtrhlo od teologického základu, od skutočnosti vzťahov, ktoré sprítomňujú druhému celok našej pravdy. A to je neoddeliteľné od spoločenstva, ktoré sprítomňuje tajomstvo a zjednocuje s tým, komu sa dáva svedectvo. Myslím si, že to je výzva pre budúcnosť zasväteného života, inak sa vyčerpá spolu s dielami, ktoré postupne musíme zatvárať, lebo nám chýbajú ľudia, ktorí by ich mohli ďalej udržiavať.

Kedy alebo v čom môžu dnes byť zasvätení prorokmi v týchto krajinách?

Proroctvo je vlastné viere. Zasvätený život v tom, čo je a robí, je par excellance symbolickou skutočnosťou práve preto, lebo sprítomňuje Boha vo svete žijúc nový život, božský život prijatý v krste. Tento život sa prejavuje v mentalite a aktivite, v skutkoch. Všetko je symbolická skutočnosť, ktorá necháva vynoriť sa božskému spoločenstvu. Keďže Kristus je miestom zjavenia Otca par excellance, rehoľný život tým, že žije Kristov život, včleňuje sa do zjavenia Otca, presne ako hovorí Kristus: „Kto vidí mňa, vidí Otca.“ Pravda je zjednocujúca a je možné ju dať poznať zjednocujúcim spôsobom, pretože sa jedná o pravdu, ktorá je svedectvom, a nie o pravdu dokázanú alebo naučenú.

Rehoľný život na Východe bude prorocký, len ak bude mať odvahu urobiť teologicko-duchovnú reflexiu o skúsenosti počas komunizmu. Myslím si, že tieto roky po komunizme boli prežité veľmi nesprávne a budúca generácia bude voči nám veľmi tvrdá, pretože počas komunizmu Duch Svätý daroval Cirkvi, a teda rehoľnému životu, osobitné milosti. Ak nevychádzame v našej reflexii z darov, ktoré sme dostali, ale začíname hneď bežať v ústrety Západu, aby sme sa naučili spôsoby, metódy a prostriedky, ktoré považujeme za lepšie, efektívnejšie od toho, čo Duch Svätý začal načrtávať medzi nami, znamená to podľa mňa zradu a neverím, že rehoľný život na Východe bude o pár rokov veľmi odlišný od toho na Západe, iba ak by sme mali odvahu pochopiť, že Boh nás vyvolil ako prorockých, a preto privilegovaných svedkov viery, ktorá je slobodná, živá a žijúca ako soľ, kvas a svetlo, a nie ako para-štátne náboženstvo s imperiálnou mentalitou v základe.

Čo považujete za dôležité vo formácii mladých zasvätených?

Formácia nás odkazuje hneď na slovo forma a pripomína nám, že naša je forma Krista. Nie je nič iné, podľa čoho by sme mali byť formovaní, pretože Kristus je obsahom sveta, všetkého, čím žijeme, s čím sa stretávame a čo robíme. Od tohto kľúča čítania formácie sa stane možný rast až po plnú zrelosť Krista v nás. Prezieravosť bude v nájdení ciest, aby sa život Krista stával stále viac naším životom, čiže v nájdení cesty, aby sme žili v komunitách spoločenstvo-zjednotenie, ktoré je obsahom formácie.

Také spoločenstvo-zjednotenie sa stane pravdou osoby, tou pravdou, ktorá sa komunikuje sama, pretože nehovorí sama o sebe, ale je ovocím toho, čo jedinec stále žije ako najhlbšiu dimenziu svojho života, bezpodmienečné potvrdenie druhého, pretože je v absolútnom spojení s Iným. A tu nikto nestratí svoju identitu, čo je veľký strach súčasného sveta, naopak, nájde ju v Kristovi, pravde človeka, ako povedal na začiatku svojho pontifikátu Ján Pavol II. v encyklike Redemptor hominis.

Prišiel čas, v ktorom sa máme vrátiť k primeranému jazyku pre rehoľný život, ktorým nie je formácia, ale probácia. Formácia je spojená s jedincom, ktorý hľadá svoju dokonalosť vo forme bytia, konania, myslenia. Probácia odkazuje na osobu, ktorá v skúškach ukáže to najlepšie, navonok sa ukáže pravda osoby, ktorou je láska, sila božského života, ktorá premieňa ľudskú prirodzenosť, ktorá ukáže, aký je človek, keď prežíva Božiu lásku. Probácia nám pripomína mnoho foriem kreativity a vyúsťuje do vzťahu s druhými, do bytia s druhými, do potvrdenia druhých, a nie do samotárskeho bytia. V skúške traja ľudia reagujú inak a všetci traja vyjadria to najlepšie zo seba v láske ku Kristovi a Cirkvi.

Ako môžeme žiť krásu v jednoduchej každodennosti našich kláštorov?

Práve takto: hľadajúc spoločenstvo-zjednotenie, ktoré nie je psychologickou záležitosťou, čiže nejaké „mať sa dobre“ so spolubratmi a sestrami, nejedná sa o nájdenie súhlasu alebo rovnakého pohľadu na všetko. Nie, toto je nemožné a každý z nás to vie. Skôr sa jedná o spoznanie, že Kristova láska, ktorá nás poháňa, zachránila mňa a zachránila aj teba, je to tá istá láska, ktorá nás pozvala dať náš život, aby sme už viac nežili pre seba, ale pre toho, ktorý za nás zomrel. Spoločenstvo-zjednotenie je tou víziou, ktorá nás neustále poháňa, aby sme vyšli zo seba, zo svojej mentality, zo svojej vôle nadovšetko vediac, že zrnko pšenice, ktoré padne do zeme, musí zomrieť, aby prinieslo ovocie. Zjavená pravda je láska a uskutočnená láska je krása, vravieval Pavel Alexandrovič Florenský.

Ako chápete slobodu v zasvätenom živote?

Sloboda neexistuje, je to len fixná idea modernej spoločnosti. Nikolaj Alexandrovič Berďajev vysvetľuje veľmi dobre, že o slobode je možné rozprávať len ako o konštitutívnej dimenzii lásky. Kto objaví Kristovu lásku ako živý a skutočný základ svojho života, dobre vie, že v tomto našiel, pochopil a žil všetku najhlbšiu skutočnosť slobody. My sme zvyknutí myslieť stále bez Krista, ako keby náš život v Kristovi bol nejakou paralelnou rovnobežkou k životu sveta.

Je to však presne to, čo nám nakoniec umožňuje žiť stálu dichotómiu, ktorá nikdy neprivádza ku skutočnej slobode. Sloboda v zasvätenom živote je predovšetkým sloboda od seba samých. Nie je to sloboda robiť niečo, čo sa nám páči, alebo nie je to sloboda, v ktorej cítime potrebu si trocha oddýchnuť, ale je to sloboda toho, kto vie, kto je a komu patrí. A že do toho dal všetku svoju životnú energiu. Sme slobodní, ak nie sme otrokmi vlastnej prirodzenosti, všetkého, čo obsahuje naša história, zranení, urážok, ale keď v sile lásky, ktorú prijímame od Boha, sme schopní prijať svoju prirodzenosť, ktorá, keď raz bude prijatá, premení sa.

Svedectvo viery, ktoré vás posledne najviac oslovilo?

Chiara Corbella. Mladá matka, ktorá zomrela 28-ročná, ale žila absolútne odovzdaná Otcovi, spoznajúc krok za krokom všetky znaky jeho lásky, niekedy nepochopiteľnej ľudskému oku, ale schopnej premeniť každú chvíľu tak, že sa stala Božou priezračnosťou. Najmä toto ma oslovilo: matka dvoch detí s vážnymi vývojovými vadami, ktorá chcela, spolu s manželom, napriek protikladným stanoviskám odborníkov, aby sa deti narodili. Pri treťom tehotenstve so zdravým dieťatkom jej samej zistia rakovinu zriedkavú pre ženu jej veku. Keď sa môže začať s liečením po narodení Francesca, je už neskoro. Ale čo je na jej príbehu priezračné, je obzvlášť Božia moc a ako sa ona stala nástrojom, aby sa táto moc stala viditeľnou pre všetkých.

Ktorí sú vaši duchovní autori, ktorých uprednostňujete pri čítaní?

Čítam veľmi rád cirkevných otcov, ale potom sa vraciam stále k čítaniu pátra Špidlíka, ktorý je pre mňa nevyčerpateľnou baňou, inteligenciou syntézy, ktorá pomáha mne samému robiť ďalšie syntézy. A je nemožné, aby som sa odtrhol do Solovjeva, kde vždy nachádzam ďalšie inšpirácie. Chcel by som tiež povedať, že som veľmi často s Božím slovom a s umením veľkých kresťanských období.

Monika Skalová – Juraj Pigula

Kniha M. I. Rupnika: „Hľadám svojich bratov“ je dostupná v kresťanských kníhkupectvách a objednať sa dá na adrese slovo@smn.sk.

životopis

Marko Ivan Rupnik sa narodil v roku 1954 v Zadlogu, v Slovinsku. Do Spoločnosti Ježišovej vstúpil v roku 1973. Najprv študoval v Ľubľane filozofiu a v roku 1977 sa zapísal na Akadémiu výtvarných umení v Ríme. Keď v roku 1981 dokončil štúdium na Akadémii, začal študovať teológiu na Pápežskej Gregorovej univerzite v Ríme. V roku 1985 bol vysvätený na kňaza. V roku 1991 získal doktorát na Gregorovej univerzite a odvtedy žije a pracuje v Ríme v Centro Aletti, ktorého je riaditeľom. Vyučuje spiritualitu kresťanského Východu na Pápežskom orientálnom inštitúte, na Gregorovej univerzite, na Liturgickom inštitúte SantʼAnselmo. Ako maliar a umelec vytvoril mnohé diela, hlavne mozaiky, po celom svete. Medzi jeho najznámejšie diela patrí kaplnka Redemptoris Mater vo Vatikáne. Prednáša po celom svete a je autorom mnohých kníh, preložených do všetkých svetových jazykov. Od roku 1999 sa stal konzultantom Pápežskej rady pre kultúru. Radí sa k žiakom a nasledovníkom českého jezuitu kardinála Tomáša Špidlíka, s ktorým dlhé roky úzko spolupracoval.