Po krste v Jordáne zažiarilo nad pohanskou Galileou svetlo Ježiša z Nazareta. Presne tak, ako o tom počujeme v prvom čítaní. Jeho svetlo pre verejnosť zažiarilo po tom, ako prežil obdobie intenzívneho pokánia na púšti. Vzápätí začal k pokániu povzbudzovať aj všetok ľud. A nielen to. Podľa Matúša ruka v ruke s ohlasovaním pokánia začal povolávať aj k nasledovaniu. Akoby chcel evanjelista povedať: „Kto sám robí pokánie, môže ho ohlasovať a potom aj povolávať.“
Podľa Ježišovho príkladu aj u každého z nás nejde len o pokánie žalúdka, tela, ale aj myšlienok, citov, skutkov. Ide o vyčírenie hĺbky našej bytosti v kúpeli Božej pravdy. Ak sa to deje v ktoromkoľvek zapadákove, zažiari tam Božie svetlo. Lebo svetlo zasväteného povzbudzuje k pokániu a povoláva všade. Povoláva rybárov peňazí k lovu pravých hodnôt. Ani Peter a Ondrej či Jakub a Ján sa nestali hneď biskupmi svätej cirkvi. Postupne sa v Ježišovom svetle vymaňovali zo siete pripútanosti na vonkajšie veci: loďky, úlovky, zisky… A trvalo to roky!
Podobne aj každý zasvätený „rybár“, kým len žije, povoláva ostatných rybárov tohto sveta. Počnúc svojím oblečením a končiac najmenšími gestami a neviditeľnými postojmi. Povoláva z čisto materiálnej práce na prácu zvnútornenú, na prácu s neviditeľným spásonosným ovocím. Lebo žiť v stave pokánia znamená neustále povolávať k väčšej kvalite života seba aj iných. K tomu, aby sa obyčajná drina bežného človeka zmenila na poslanie od Boha, čiže na povolanie, navonok skromné, skryté, ako bola skrytá podstatná časť Ježišovho života. Čiže aj okolo najmenšieho zasväteného, kade chodí, začnú obyčajní ľudkovia robiť najbanálnejšie veci s väčšou láskou, s lepším úmyslom, pre zmysluplnejšie ciele. A všetci budeme uzdravovať tento svet.
Živme preto svoju vieru v neviditeľný svet milosti a lásky, aby sme nijako nezosmutnievali zo zdanlivej neplodnosti nášho života. Nech napriek všetkým ťažkostiam svetlo viery stále žiari nad celým, navonok pohanským Slovenskom.
Dagmar Kráľová FMA