Výčitky svedomia ma chytia asi vždy, keď začujem z Ježišových úst prvú vetu podobenstva o rozsievačovi. Vypínam sa a ďalej nepočúvam. V myšlienkach som už pri slove rozsievač skočila k pôde a riešim, aká som a ako prijímam slovo a či sa odo mňa nevráti k Bohu naprázdno (Iz 55). Možno aj preto sa chcem dnes pozrieť na toto slovo z iného konca.
Rozsievač vyšiel rozsievať. Nešiel na nákup, ani prečítať si dobrú knihu, ani si máčať nohy po fajnej túre. Rozsievač vyšiel rozsievať. Mal jasno v tom, čo má robiť, kedy to má robiť aj ako to má robiť.
Tento farmár urobil všetko pre to, aby pole prinieslo úrodu. Ovplyvnil všetko, čo mohol. Nevyhováral sa, keď bolo treba zamakať. Vyčkal najvhodnejšie počasie, vzal kvalitné zrno a pustil sa do práce. A neprestal, kým neskončil.
On nezapršal. To Boh zoslal dážď, ktorý sa nevracia späť, lež napojí zem a zúrodní ju, aby z nej klíčilo, aby obdarovala rozsievača semenom a dala chlieb hladnému (porov. Iz 55).
On nevyrobil zrno. To Boh, ako povedal žalmista – ľuďom pripravuješ zrno. Takto sa staráš o zem (Ž 65).
On neprežíval s poľom každučký deň v roku. To Boh: Rok korunuješ svojou dobrotou, kade prejdeš, všade je hojnosť.
On neniesol zodpovednosť za to, ako pôda prijme to, čo zaseje. Jeho úlohou bolo rozsievať. A tak ani ten, čo sadí, nie je nič, ani ten, čo polieva, ale Boh, ktorý dáva vzrast (1 Kor 3).
Si rozsievač? Rozsievaj. Máš iné poslanie? Tak ho rob a rob to poriadne. Urob svoju časť roboty a dôveruj, že Boh sa isto postará o tú svoju. Dokonale a v správnom čase. Ako to vie len on.
Františka Čačková, školská františkánka