Ako a čo sa modlia mladí zasvätení v našej dobe?

Možno vám pri otázke, ako a čo sa modlia mladí zasvätení, hneď napadne opýtať sa tých, ktorí do tejto kategórie patria. Ako svoju duchovnú cestu v zasvätenom živote žijú v 20-ke či o pár rokov viac. To druhé, čo by sme mohli urobiť, je opäť si prečítať formačné plány našich kongregácií a znovu objaviť, že „musí byť“ čoraz menej súvisí s realitou našich čias. To tretie nás môže viesť k uvažovaniu o našich komunitách ako o školách spirituality. Akú sviežosť, akú novosť, aký život zdieľame my starší v rehoľnom živote ako učitelia nových generácii?

Kardinál José Luis Lacunza, biskup diecézy David v Paname, vyjadril v rozhovore pre španielsky časopis Zasvätený život, že aj napriek toľkej obnove zasväteného života sa stále modlíme ako pred 30, 50 alebo 70-timi rokmi. Tento viac ako sedemdesiatročný augustinián bez váhania potvrdil, že „mladý človek nemá strach z modlitby, ale z opakovania modlitieb“.

Naivne sme si mohli myslieť, že obnovou prostredia a foriem sa naučíme obracať sa k Bohu osobne aj komunitne ako muži a ženy našich čias. Pravdou je však to, že modlitbový rytmus priekopníckych a misijných komunít, kontemplatívnych aj aktívnych, je rytmom včerajška – a niekedy aj obsahom. Osoba ostáva bokom so svojím „iným životom“. Rast a presvedčenie, príslušnosť k spoločenstvu a bratský život sa teda menia na funkčnosť. Chvíľa ráno a večer nikdy nepresiaknu dňom.

Zygmunt Bauman na prvých stranách knihy Toto nie je denník píše: „Veci plynú príliš rýchlo, nemám nádej, že by sme ich dosiahli. Preto mi knihy už neponúkajú žiadnu novú tému na štúdium, nijaký originálny objekt na hĺbkovú analýzu, ktorá by ma naozaj viedla k spravodlivosti. A nie je to preto, že chýbajú dostupné poznatky pre túto úlohu, práve naopak: pretože je ich toľko, až ma presahujú a vzdorujú mojim pokusom ich absorbovať a stráviť.“ Chápeme, že ak jeho presahuje tá mnohorakosť, ani nám sa vo chvíli premýšľania a prípravy na modlitbu nebude menej točiť hlava; a o čo viac tým, ktorí sú v prvých rokoch zasväteného života.

Preto sa so strachom a chvením približujeme k týmto generáciám: anonymným – každý, každá a ich svet; mnohorakým – interkultúrnym; novým – z 21. storočia, bez otca – ktorý by bol otvoreným, vzdelaným a náboženským vzorom, a bez dedičstva – chcú vytvárať vlastnú históriu a nie rozvíjať to, čo nachádzajú. Tých, ktorí sa stretli s konkrétnym Bohom, ktorý sa na nich pozrel s láskou a tento pohľad stačil na prvú veľkú antropologickú skúsenosť, týchto Božie volanie urobilo novými a schopnými, pretože nehľadel na ich zranenia, ale na ich schopnosť milovať.

Títo mladí z toľkých rozličných kútov sveta ani nezodpovedajú tradičným spôsobom stretávania sa v našich kongregáciách. Je pravda, že niektorí, ktorí k nám vstúpili, nás už poznali vďaka našim prítomnostiam, s ktorými sa postupom času vytvorilo určité puto… ale mnohí predtým nemali nič spoločné s nami ani s našimi kongregáciami. Niektorí „zakopli“ o kongregáciu, akou sme dnes. To je ďalší dôkaz zázračného Božieho volania. Navyše v týchto mladých, ktorí k nám prichádzajú „po kvapkách“, spoznávame zvláštnu medzigeneračnú schopnosť. Prichádzajú do chariziem a komunít, ktoré tvoríme my, čo by sme mohli byť ich rodičmi alebo starými rodičmi… a učia sa volať nás bratmi a sestrami. Aj keď vnímame, že nie vždy to tak cítia.

Generácia nového tisícročia

Generáciu „Y“ tvorí trochu menej ako 80 miliónov mladých vo svete. Hovorí sa, že vo všeobecnosti sú nadšení a dynamickí. Predpokladáme teda, že nie všetci sú nadšení ani všetci dynamickí. Z nich máloktorí vstupujú do zasväteného života. Tí, ktorí tak urobia, nesú so sebou spoločné črty svojich súčasníkov. Táto realita ovplyvňuje ich spôsob modlitby a prijímania duchovných hodnôt, ktoré budujú ich osobnosť.

Čo charakterizuje našich mladých zasvätených z generácie „Y“?

Ako prvé nás zaujme to, že majú veľa energie, čo je čnosť, ktorá sa však ľahko mení na nevýhodu, lebo majú ťažkosti s čakaním. Formačné procesy duchovného rastu im pripadajú pomalé a bez novosti. Viditeľne majú problém pochopiť tichý a pomalý spôsob, akým sa Boh „odhaľuje“ ako reálna možnosť pre ich vlastný život.

Oceňujú čas a potrebujú, aby bol naplnený „dôležitými vecami“, tým, čo nimi rezonuje a mení sa na skutočnosť pre ich život. Nie vždy to, čo je dôležité pre nich, je tiež dôležité pre veľmi „zrelú“ komunitu, v ktorej žijú. Znovu raz kontrast medzi ustálenými štruktúrami vo „veľkých príbehoch“, zdanlivo nepohnuteľnými, naráža na osobnú skúsenosť vytvorenú „malým príbehom“ alebo skutočnosťou, v ktorej mladí zasvätení vnímajú, že musia byť, zúčastniť sa alebo žiť.

Neuspokojujú sa s vecami takými, aké sú, ani s rytmami, ktoré sa im ponúkajú. Už sa narodili v kontexte možností a vedia, že veci sa môžu meniť. Tento aspekt je veľmi dôležitý. Rehoľný život je „spoločnosť, ktorá sa ťažko mení“, má históriu a s ňou súvisiace dopady. Táto generácia nestelesňuje iba zmenu paradigmy, ale svojim spochybňovaním vie, že ju už mení. Zúčastňujú sa na zmene a navyše vedia, že sú jej vyjadrením.

A nič nie je isté, ani pevné, ani definitívne. Toto volanie po zmene nenaberá na sile ani na prejave zvyčajne z dvoch dôvodov. Prvý je skoro ojedinelá prítomnosť mladých v miestach s určitou históriou, ako Európa a niektoré miesta v Amerike, a druhý je, že početné ročníky sú v „mladých zónach“ charizmy, ako sú Ázia a Afrika. Neviažu sa ani na jeden štýl, ani na nejaké formy, ani na jeden spôsob postupu. Zahrňujú toľko možností, koľko rôznych okolností má život a koľko je nálad v dni.

Nové technológie sú súčasťou ich DNA, prispievajú nepochopiteľne do ich duchovnej a životnej siete. Tie princípy duchovného rastu, ktoré zdôrazňujú formačné projekty s dôrazom na ticho, schopnosť sústredenosti a odpútanie sa od miest a okruhov pôvodu, sú silno spochybňované. Dnes mladí v zasvätenom živote sú mladí svojej generácie, silno vzťahovo pospájaní. Spoločne žijú v duchovnej komunite, s inými virtuálnymi komunitami, ktoré sú silné v pocitoch, hoci roztrieštené v intenzite.

Zvyčajné koncepty ticha, sústredenosti „ svet bokom“ sa zmenili. Necítia sa vyrušení hlukmi, prerušeniami, rušením, zvukmi… Mobilný telefón so svojimi väzbami v sieťach je akoby „jedna končatina navyše“, ktorá podľa toho, čo nám hovoria, nevyrušuje ich pozornosť a navyše je to možnosť sprostredkovania.

Koncept formálnosti, poriadku a vzhľadu je tiež nový. To narúša zákony stability, v ktorých sa cítia pohodlne naše inštitúcie. Krása modlitby je dôležitá, ale je to iná krása, a navyše pre nich veľmi dôležitá, skoro podstatná. Nenegujú históriu, ale potrebujú ju vidieť v dnešku, ktorého sú protagonistami.

Tieto a mnohé iné črty charakterizujú týchto mladých mužov a ženy, ktorí sa učia byť osobami veriacimi a zasvätenými medzi nami. Mohlo by sa napísať viac bodov, ale veríme, že tieto sú tie, ktoré nám podstatne ukazujú, čo a ako sa modlia mladí zasvätení.

Srdečnosť, tajomstvo a osobný príbeh

Keď som sa pýtal jedného mladého rehoľníka na jeho málo rozumné dôvody, na ktorých staval svoju duchovnosť, povedal mi, že je „vďačný za určité spoločenstvo medzi mladými rehoľníkmi, ktorí hľadajú duchovnosť, ktorá dáva dôraz na srdečnosť, na to citové“. A staval na momentoch stretnutia so svojimi známymi a priateľmi, v ktorých sa cítil prijatý a spokojný. Sú to pohnútky, v ktorých situujú svoj duchovný aj osobný rast, v ktorom niet toľko rozbitia alebo fragmentov, ako si ich predstavujeme my, ktorí o nich hovoríme.

Otázka osobného príbehu je veľmi prítomná. Čo nám na jednej strane hovorí, že sú z tejto doby, a na druhej, že to, čo žijú, je reálne. Nechcú, aby skúsenosť viery iba prebehla ich vnútrom, ale chcú, aby bola skúsenosťou uzdravujúcou, chápajúcou a milujúcou. Je komplikované urobiť všeobecný prístup, nie vždy nachádzajú v našich rehoľných itinerároch balzam, ktorý pochopí a integruje tie zranenia, s ktorými tiež boli povolaní. Paradigma je viditeľnejšia v Magdaléne než v „milovanom učeníkovi“, lebo v nej, aspoň pre nich, je evidentnejšie gesto uzdravenia.

Zhodujú sa so svojimi súčasníkmi v príťažlivosti tajomstva. Alternatíva, kontrapunkt. Potrebujú „kráčať po svätom mieste“ a radi to robia evidentne, citlivo a priedušne. Ekleziologicky nám dávajú pravdivú správu o kolobehu v nasledovaní, kde sa povolania dopĺňajú v stretnutí a nie vo vzdialenosti a rozdieloch. Z hľadiska povolania im dobre padne modliť sa s druhými, zdieľať, počúvať a ponúknuť svedectvo. Ich duchovnosť je v zdieľanej misii, lebo ich život je tiež zdieľaný. Prichádzajú „naprogramovaní“ na iný štýl prítomnosti medzi svojimi súčasníkmi, citlivejší, otvorenejší a bez potreby učiť.

Anonymita a originalita

Sú deťmi tejto doby, preto anonymita a subjektivita sú ich základnou záťažou v prvých rokoch rehoľného života. Obidvoje, anonymita a subjektivita, sa môžu premeniť na originalitu a, samozrejme, na tvorivú vernosť. Preto potrebujú sprevádzanie a dialóg, aspekty, s ktorými neprichádzajú vyzbrojení, a aj kongregáciám chýba v nich dostatok umenia – či už kvôli času, zručnostiam, osobám a pokoju ich počúvať a prijať. Ešte stále nás príliš ťaží určitá priemyselná tendencia v procesoch duchovného sprevádzania mladých, ktorí sa približujú ku kongregáciám. Hoci v skutočnosti hovoríme o remeselníckej práci, starostlivej, jedinečnej a osobnej.

Veríme, že prijatie originálnosti týchto mladých je kľúčom k novej spiritualite celej rehoľnej rodiny. Charizmatickú zvesť pre takúto prítomnosť našej kongregácie nám prinášajú oni, neponúkame im ju my. Preto korene, ktoré nás identifikujú a živia, nachádzame v každom jednom a v každej jednej z nich, keď aj s rizikom necháme, aby sa stelesnili vo svojich spôsoboch, vo svojej histórii a vo svojom originálnom prínose, čo je to podstatné v kongregácii dnes.

Komunita, krása a prijatie

Je jasné, že niečo objavíme, ak prenikneme ich znameniami a tichom, tým, ako nám to naznačujú svojou prítomnosťou alebo absenciou. Skôr sa spájajú – a to je interkultúrna hodnota – s východnou krehkosťou než so západným racionalizmom, uprednostňujú modlitbové štruktúry, ktoré sa identifikujú s rytmom života alebo matky zeme, pred tými pobožnosťami s historickým zaťažením, ktoré im jednoducho znejú zastaralo. Potrebujú byť protagonistami rytmu, vyjadrujú sa takto, preto to potrebujú viac než recitovať niečo, lebo to sa ich dotýka, zodpovedá im, ale to druhé im je prikázané. Bez ohľadu na to, ako sa snažia, pretrváva strach z toho, čo sa opakuje, z toho, čo je rovnaké, pretože je to nezávisle od toho, ako sa cítia. Oni sa potrebujú v modlitbe nachádzať so svojím rozpoložením a to je pre nich podstatné.

Pred rokmi brat Alois z Taizé rozprával, aká bola ponuka modlitby pre mladých v ekumenickej komunite. Hovorí, že sa snažili dávať pozor najmä na tri aspekty: ponúknuť rôznorodosť komunity, premeniť liturgiu Cirkvi ponúknutím krásy prijateľného rytmu a prijať každého mladého tak ako prichádza, bez otázky o jeho histórii, aby jeho história sa stala súčasťou modlitby komunity.

Zdá sa nám, že tieto tri aspekty sa dobre spájajú s potrebami mladých zasvätených našich čias v snahe pochopiť, čo sa modlia a ako to robia. Potrebujú sa stretnúť na rôznorodej a vzájomne sa dopĺňajúcej ceste komunity. Veľmi osobné školy alebo veľmi výrazné štýly vedú k nejakej falošnej identifikácii, v ktorej osobná identita zostane bokom. Potrebujú rôznorodosť ciest, akú majú naše charizmy. Ak nie, osobná spiritualita sa neustáli. Na druhom mieste, starostlivosť štruktúr a momenty duchovného rastu vyžadujú tvorivosť a riskovanie také dynamické, ako je ich život. Nie iba mladí zasvätení potrebujú komunitnú modlitbu menej identickú vo svojich rytmoch, ale aj celá kongregácia ju potrebuje. Musíme byť novátormi a vytvoriť priestory, v ktorých sa prijme situácia ľudí, v ktorých sa počúva okolie a zmení sa v modlitbu života, v ktorom je ponorená komunita. Musíme sa vrátiť ku komunitnej pedagogike znovuzačatia s novými slovami a novými piesňami tak, aby sa zjednotili jazyky normálneho života a liturgie. Mladí potrebujú môcť Bohu vyjadriť to, čo naozaj žijú a sú, a počuť, že tí, ktorí už žijeme roky v zasvätenom živote, to tiež robíme. Potrebujú to cítiť, lebo pre nich je podstatné, že Boh prúdi v ich žilách uzdravujúc, milujúc a prijímajúc. Na treťom mieste, ich modlitba je úprimná. Vedia, že keď sa Boh na nich pozerá s láskou, pretvára ich a hovorí im „môžeš začať odznova“. Potrebujú to počuť na modlitbách, ktoré s nimi máme, v rytme rastu a v duchovnom sprevádzaní. Potrebujú vedieť od svojej kongregácie, že má vieru a verí v zmenu, že taktiež verí v nich, v takých, akí sú a akí boli.

Luis Alberto González CMF
Preklad a spracovanie: Kamila Seidlová, Monika Skalová
Foto: Katarína Berešová