Ako dostať von z kláštora „zlú krv“

Púšťanie žilou bolo veľmi populárne v stredoveku, ale prvé zmienky o ňom pochádzajú už od starých Egypťanov, používali ho Aztékovia, Mayovia alebo Gréci. O púšťaní krvi písali aj predstavitelia arabskej medicíny, napr Rhazes, Avicenna alebo Averroes. Drasticky vyzerajúca liečba sa praktizuje v trochu pozmenenej podobe aj dnes. Pravidelný doživotný odber krvi predstavuje totiž zatiaľ jedinú účinnú liečbu choroby zvanej hemochromatóza.
V stredoveku bolo jeho využitie široko rozšírené a aplikované. Lekári verili, že jednou z najlepších metód, ako zbaviť človeka choroby, je vypustiť mu z tela „zlú krv“… Stredovekí ľudia si potom skočili k miestnemu holičovi alebo kúpeľníkovi. Holičov „podnik“ sa preto niekde spoznal aj podľa misky čerstvej krvi za oknom. V Londýne toto značne nechutné „poznávacie znamenie“ zakázali už v roku 1307 a holiči potom museli krv vylievať priamo do Temže.
Na púšťanie krvi z liečebných alebo preventívnych dôvodov boli používané povrchové žily na ruke, na čele, za ušami a pod jazykom, ale aj žily na nohách, zriedkavejšie aj artérie. Pri púšťaní krvi sa v stredoveku používali dva postupy, známe už z antiky, a to revulsie („odvrátenie“, t. j. otvorenie žily umiestnenej na vzdialenom a protiľahlom mieste tela) a derivácie („zmenšenie“, t .j. otvorenie žily na postihnutej strane tela v blízkosti chorého miesta). Púšťanie žilou sa široko využívalo, napr. svätá Hildegarda z Bingenu OSB († 1179, nemecká mystička, prírodovedkyňa, lekárka, spisovateľka, botanička a skladateľka) odporúčala púšťanie žilou (okrem hruškového medu, stravy zo špaldy a omanovej vňate a koreňa, vylúhovaných vo víne) ako účinný prostriedok proti migréne.
Púšťanie žilou bolo zvláštnym druhom starostlivosti o telo v stredovekých kláštoroch. Už za panovania cisára Karola Veľkého bolo púšťanie krvi povinne predpísané pre všetky kláštory s hospitálmi. Dnes celkom presne vieme, že pokiaľ bol tento zákrok vykonaný správne, umožnil úspešne predchádzať srdcovému infarktu a mŕtvici.
Táto liečebná metóda a zároveň prevencia bola vykonávaná zvyčajne v kláštorných infirmáriách. Latinský termín pre púšťanie žilou je minutio (odvodené od slovesa minuere – zmenšovať, zoslabovať). Ten, kto púšťanie vykonával, sa nazýval minutor, ten, kto púšťanie podstupoval, bol minutus. V kláštoroch prebiehalo minutio pomerne často a bolo určované rehoľnými predpismi. Najvhodnejším obdobím bola jar alebo jeseň (obe obdobia sú totiž teplotne vyvážené).
J. Le Paige OPraem uvádza vo svojom diele Bibliotheca Ordinis Praemonstratensis (Paris 1633), že najdôležitejšie zásady života, pochádzajúce priamo od svätého Norberta, boli: „Zachovávanie reguly svätého Augustína…, mlčanie, pohostinnosť, láska k chudobným…, prísna klauzúra, stály pôst, bičovanie raz v týždni, púšťanie krvi žilou šesťkrát v roku…“ Pravda, podľa stredovekých štatútov to bolo iba päťkrát za rok, a to v stanovených termínoch: prvý bol po prvej strede po Veľkonočnej nedeli, druhý po sviatku Narodenia svätého Jána Krstiteľa (24. 6.), tretí po sviatku Narodenia Panny Márie (8. 9.), štvrtý po sviatku svätého Martina (11. 11.) a piaty na Hromnice (2. 2.). U cistercitov bola minutia predpísaná štyrikrát ročne (vo februári, v apríli, v júni okolo sviatku Jána Krstiteľa a v septembri).
Pri takej častej minutii nemuselo vždy ísť o púšťanie žilou v pravom slova zmysle, ale skôr o symbolické púšťanie, t. j. nedochádzalo k otvoreniu žily, ale len ku skarifikácii (narezaniu) kože. Žila sa otvárala dvojakým spôsobom – buď pozdĺžne, alebo (v našich krajoch) naprieč.
A koľko krvi sa vlastne odoberalo? Cez rozmanitosť názorov jednotlivých lekárov alebo škôl môžeme predpokladať, že sa pri tzv. malom púšťaní obvykle odoberali priemerne tri až štyri unce (t. j. 90 až 120 ml), pri veľkom aj dve libry (cca liter). Minuti mali osobitný režim. Odporúčalo sa, aby deň pred samotným výkonom použili kúpeľ. Výkon sa mal vykonávať v určitých denných dobách – po vytrávení obsahu žalúdka.
U premonštrátov bolo minutom vyhradené miesto, kde mali zachovávať silentium a kde o nich bolo osobitne postarané. V stanovený čas jedli v refektári, ale nie spoločne s konventom. Ako jedlo bola odporúčaná ľahká strava. Tretieho dňa sa po kompletóriu vracali ku konventu. Ak išlo len o skarifikáciu kože, vracali sa rehoľníci ku konventu už na druhý deň.
V mestách vykonávali púšťanie žilou väčšinou kúpeľníci, holiči alebo pouliční lekári. V kláštoroch vykonávali minutio zrejme rehoľníci na to určení (infirmarius), avšak len do určitej doby. Cirkevné koncily v 12. a 13. storočí rehoľníkom opakovane zakazovali vykonávanie medicínskej praxe. Ako to však bolo kde dodržiavané, nevieme. Ani či sa púšťanie žilou považovalo za medicínsky výkon.
Tento vcelku nepatrný chirurgický zásah označil v predminulom storočí František Ladislav Rieger (1818 – 1903) – možno oprávnene – za operáciu, „ktorou určite väčšie krviprelievanie vo svete spôsobené bolo, ako najkrutejšími vojnami, o ktorých dejiny rozprávajú“. Štatútmi nariadené vypúšťanie „zlej krvi“ je dnes už len historickou zaujímavosťou. Ale môže nám poslúžiť k zamysleniu, či aj v našich komunitách nebýva občas „zlej krvi“ trochu priveľa a čo sa s tým dá urobiť.

Angelus Štefan Kuruc