Aktuálnosť zasväteného života
„S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa.“ (Gal 2, 20)
Veľké aktuálne výzvy pre zasvätený život
Zasvätený život a Cirkev stoja dnes pred riešením problému vzťahu so spoločnosťou vo všeobecnosti: „byť vo svete“, ale „nie zo sveta“ (porov. Jn 17, 14 – 15). V konkrétnom zasvätenom živote sa stretáme s konkrétnymi výzvami. Výzvy vychádzajú z konkrétnych situácií. Avšak ktoré výzvy sú pre nás, pre zasvätené osoby? Čomu máme čeliť? Môžeme pozorovať, že výzvy pre zasvätený život majú dvojaký pôvod – jedny vychádzajú zo samej povahy zasväteného života – napr. vernosť pravej kresťanskej identite, naplno zasvätenej Bohu – a druhé zas z konkrétnych situácií, v akých sa dnešný svet nachádza. Je veľa výziev sociálnych, ekonomických a náboženských, s ktorými sa zasvätený život v súčasnosti musí konfrontovať, povedal Benedikt XVI. v príhovore ku generálnym predstaveným zídeným na Generálnom zasadaní.
Venujme pozornosť aspoň niektorým veľkým výzvam:
Prvá veľká výzva pre zasvätený život v súčasnosti je prehĺbiť identitu života (skúsenosti) s Kristom ako skúsenosť, ktorá fascinuje a vedie k vernejšiemu nasledovaniu a neustálej konverzii. V Ježišovi, ktorý je Cesta, Pravda a Život, nachádzame opravdivú tvár Boha Otca, ktorý nás miluje a ktorý nám zveril konkrétnu zodpovednosť. On nám daroval Ducha a skrze neho charizmu pre konkrétne poslanie. On dáva zmysel nášmu životu a pozýva nás žiť spiritualitu zosobnenú v každodennej realite života (= život kontemplatívny i aktívny). Spiritualitu, posilňovanú Eucharistiou a oživovanú počúvaním Božieho slova, jeho uvádzaním do praxe, modlitbou, a sviatosťami. Vnímame, že je potrebné venovať viac pozornosti identite rehoľného života a jej čo najvernejšiemu prežívaniu.
Ďalšia výzva, ktorú má zasvätený život pred sebou, je spoločný život. To znamená vo svete rozdelenom nenávisťou, vojnami, nespravodlivosťou a utláčaním žiť a svedčiť, že je možná jednota v rôznosti, že je možný dialóg aj medzi viacerými kultúrami. Ďalej ukázať ako podporovať dialóg a budovanie pokoja medzi národmi, rasami a kultúrami. „Zatiaľ čo západná spoločnosť oslavuje nezávislú osobu, ktorá sa vie realizovať bez pomoci druhých, akéhosi sebaistého individualistu, evanjelium si vyžaduje osoby, ktoré vedia zomrieť samým sebe ako zrnko obilia, aby sa zrodili pre bratský život. Takto sa spoločenstvo stáva školou lásky, schola amoris, pre mladých i dospelých. Školou, kde sa učíme milovať Boha, milovať bratov a sestry, s ktorými spoločne žijeme, milovať ľudstvo, ktoré potrebuje Božie milosrdenstvo a bratskú solidaritu“ (Br. život 25).
„Všetci, spoznajú že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“ (Jn 13, 35). Od tejto vzájomnej lásky závisí aj naše svedectvo, to, čo hovoríme a čo vyjadrujeme svojím životom a skutkami vzájomnej lásky viac ako slovami alebo aktivitami. Z toho je zrejmé, že hodnoverne prežívaný spoločný život je už sám osebe apoštolátom. Ján Pavol II. nám pripomína: „Plodnosť rehoľného života závisí od kvality spoločného života v komunite. Ba viac, aktuálna obnova v Cirkvi a v rehoľnom živote je určená úsilím o jednotu a spoločenstvo.“
Vieme, že dokonalá komunita ešte neexistuje, preto nie je možné vylúčiť v komunitách konflikty. Všetci sa musia usilovať budovať jednotu na základoch zmierenia a obetavosti. Konflikty vždy boli a budú, dôležité je vzájomne sa dobre poznať, snažiť sa pochopiť, rozumieť slabostiam, nedostatkom toho druhého, dokázať ho prijať a s úctou a pokorou si vzájomne pomáhať. Náročnosť spoločného života si vyžaduje, aby zasvätená osoba bola milá, úslužná, úprimná v slovách i v skutkoch, rozumná, diskrétna, veľkodušná, ochotná poslúžiť a obetovať sa, schopná budovať srdečné (úprimné) vzťahy, pohotová chápať iných, odpustiť im a potešiť ich. Spoločenstvu neprospeje, ak zasvätená osoba je ľahostajná, arogantná, hašterivá, neznášanlivá a pod. Tiež masovokomunikačné a iné dorozumievacie prostriedky, hoci sú nevyhnutné, môžu niekedy vyvolať neschopnosť žiť spoločný život alebo dokonca celkom sa mu vyhýbať.
Avšak keď sa každý usiluje spolupracovať s Božou milosťou pri prežívaní daru spoločného života, všetci môžu byť protagonistami pri vytváraní dobrého spolunažívania, zvládania prejavov znechutenia pre určité nedostatky z minulosti alebo prežívané v prítomnosti.
Ďalšou veľkou výzvou pre zasvätený život je prorockosť. Aj dnes Cirkev potrebuje svedkov viery a nasledovania Krista, ktorí vydávajú svedectvo silným prorockým hlasom. Vieme, že proroci sa vyznačovali svojím osobným vzťahom s Bohom. To platí aj pre súčasných „prorokov“ v zasvätenom živote. Hlas prorokov vychádzal a mohutnel z Božieho slova. Podstatou ich identity a poslania bola veľká skúsenosť (prežívanie) Boha, ako môžeme vidieť v rôznych textoch Starého zákona, napr.: Am 7, 10 – 15; Oz 1 –3; Jer 1,4 – 10; Iz 6, 1 – 13; Ez 6, 1 – 3. 11; Iz 40, 1 – -11 a iné. Bez tejto hlbokej skúsenosti s Bohom ich prorockosť by sa ľahko stala obyčajnou ideológiou, či demagógiou. Proroci hovorili vždy, slovami a skutkami, zakaždým, keď videli nebezpečenstvo, že Boží plán s človekom (ľudstvom) by mal byť potláčaný, potieraný (zahlušený).
Zasvätený život aj v dnešných časoch môže byť sám osebe proroctvom, keď vydáva svedectvo o evanjeliových hodnotách, ktoré sú často v kontraste (proti prúdu) spoločnosti. Preto spôsob života a poslanie zasvätených osôb môže, ba má ukázať prorocký rozmer. Aj dnes sme vyzvaní žiť prorockú dimenziu ohlasovania, slúžiť chudobným, opusteným, obetiam násilia a nespravodlivosti, hájiť ľudské práva a pod.
Ján Pavol II. hovorí: „Dnešný svet, v ktorom akoby boli Božie stopy zotreté, naliehavo potrebuje silné, rozhodné prorocké svedectvo zasvätených osôb. Jeho predmetom má byť predovšetkým prvenstvo Boha a budúcich dobier, čoho prejavom je nasledovanie Krista čistého, chudobného a poslušného, ktorý žil výlučne pre Otcovu slávu a lásku k bratom a sestrám“ (VC 85).
Naše proroctvo nemá byť niečo mimo nás, ako je to s prorokmi, ktorí ohlasujú iba nešťastia a tresty, alebo s prorokmi na kráľovskom dvore, ktorí sa snažia ulahodiť ušiam svojich poslucháčov. Naše proroctvo sa rodí zo zľutovania, súcitu Boha, ktorému veľmi záleží na spáse človeka. „Ak prorok je človek, ktorý pozná a prežíva spolu s Bohom veľkodušnú lásku k jeho ľudu, potom z toho a pre tento dôvod aj žije“ (A. Heschel). Zasvätený život bude prorocký, ak dokáže vydávať svedectvo o tejto veľkodušnej láske Boha.
Proroctvo zasväteného života je to isté ako Ježišovo: neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť; neprišiel plniť vlastnú vôľu, ale vôľu svojho Otca, a je tu preto, aby nám priniesol Boha. Toto je proroctvo ktoré sme povolané personifikovať, zosobňovať v dnešnom svete.
V krátkosti, proroctvo, ktoré máme dnes povedať, ukázať dnešnému svetu, je vlastne naša snaha o osobnú svätosť, a to nie je nič iné ako úplne zasvätenie, darovanie sa Bohu a službe ľuďom, hlavne tým najchudobnejším a najnúdznejším. Všetko to konáme v kontexte odlišností, v ktorých žijeme a uskutočňujeme Kristovo poslanie podľa chariziem jednotlivých inštitútov.
Ak chceme verne nasledovať našich zakladateľov v prorockom rozmere, musíme pestovať „mystický“ rozmer zasväteného života, to znamená neustále udržiavať nášho ducha v spojení s Bohom skrze kontempláciu. Ako vieme, „prorok“ najskôr počúva a kontempluje, potom hovorí, necháva sa celkom preniknúť láskou Boha, ktorá ho napĺňa odvahou a nebojí sa ničoho. Hodnoverný prorok sa usiluje predovšetkým byť svedkom Božej lásky, prežívať ju v realite sveta, aj keď jeho prítomnosť môže byť niekedy „nepohodlná“, pretože ponúka iné hodnoty.
Zasvätený život, ako nikdy doteraz, sa nachádza v odlišných sociálno-kultúrnych a cirkevných kontextoch. To prináša výzvu k inkulturácii a k jednote v odlišnosti. Inkulturácia pojíma celý zasvätený život: charizmu, štýl života, formáciu, apoštolát, modlitbu, liturgiu, princípy duchovného života, organizáciu komunity a aj vedenie.
Výzvou pre zasvätený život je aj otvoriť sa vo vzťahu k laikom (= viac-menej ako „pridružení“ členovia) iným spôsobom ako v minulosti. Tento spôsob zdieľania charizmy a spirituality s laikmi dáva príležitosť ešte viac odhaliť bohatstvo charizmy inštitútu (kongregácie) a zosobniť ho, uplatniť (nájsť miesto) v laickej forme života. Takto môže byť charizma vyjadrená v „jazyku“ laikov a ľahko pochopiteľná pre mužov i ženy našich čias. Nám to zas pomôže udržiavať stabilitu a pravosť našej identity. Realita tejto výzvy si vyžaduje dostatočnú formáciu, spoluprácu a dialóg s laikmi; najdôležitejšie je, aby spolupráca neostala iba na úrovni apoštolskej činnosti, ale aby sa dospelo k určitej spoluzodpovednosti v prežívaní a odovzdávaní kongregačnej charizmy a spirituality.
Snažme sa všetky výzvy pre zasvätený život premeniť na hlboké prežívanie vzťahu s trojjediným Bohom, ktorý oslobodzuje, riadi dejiny a ide v ústrety tomu, kto úprimne hľadá pravdu.
Vráťme sa k našej prvotnej horlivosti a nasledujme príklad Ježiša, ktorý priniesol oheň a chce, aby sa rozšíril. Iba zasvätené osoby zapálené ohňom Ježiša Krista v práci pre Božie kráľovstvo môžu mať veľký význam pre ľudstvo tretieho tisícročia.
Končím slovami svätého Augustína: „Raz a navždy … sa ti odporúča tento krátky odkaz: miluj a rob, čo chceš. Keď mlčíš, mlč z lásky; keď rozprávaš, rozprávaj z lásky; keď napomínaš, napomínaj z lásky; keď odpúšťaš, odpúšťaj z lásky. Nech z tvojho koreňa lásky vyrastá iba dobro“ (Komentár k 1 Jn, 7, 8).
Maria, ktorá v chválospeve Magnifikat vyjadrila svoju spiritualitu plnú proroctva a ukázala nám, čo pre ňu znamenalo Božie vyvolenie, nech sprevádza zasvätený život k veľkodušnej a ušľachtilej láske k Bohu i k ľuďom.
M. Felicitas Vengliková