Áno, som v celibáte. A mám aj manžela.
V jedno augustové ráno som kráčala do prednej časti kostola vo svojich bielych šatách. Bola som nervózna i nadšená. Rodina a priatelia stáli v laviciach, usmievali sa a niektorí si utierali slzy. Biskup otvoril slávnosť mojej svadby – nie s človekom, ale Ježišom. Už sedem rokov som zasvätenou pannou. Odmalička som si myslela, že sa vydám a budem mať asi aj deti. A v istom zmysle som sa nemýlila: som jednou zo zhruba tritisícpäťsto žien vo svete, ktoré sú „manželkami“ Boha. Nie som však rehoľníčka, ako by si ľudia mohli myslieť, ani nežijem v kláštore. Ale som, a vždy som bola, v celibáte. To však nie je moja jediná „nálepka“. Volám sa Carmen Briceno, no každý ma volá China. Mám tridsaťpäť rokov, môj otec je diplomat a hoci som sa narodila vo Venezuele, väčšinu svojho života som prežila v Spojených štátoch. Mohli by ste ma rovno nazvať aj „katolíčkou od kolísky“: moja rodina chodievala každú nedeľu na omšu, ale neboli sme nijako extrémne pobožní, skôr to bolo akoby súčasťou našej „kultúry“. Nemala som žiadny hlboký a osobný vzťah s Bohom. Až keď som dospela, moja viera ožila a dovolila som Bohu, aby zmenil môj život.
Zaľúbená do Boha
Cestu k Bohu mi v istom zmysle vydláždil volejbal, ktorý som začala aktívne robiť ako čerstvá dospeláčka. Totiž práve v tíme som prvýkrát stretla dievčinu, ktorá bola kresťanka – nekatolíčka. Nebola vtieravá a nikdy sa ma nesnažila zlákať do svojej cirkvi. Naopak, bola mi vzorom toho, ako by skutočne mohol vyzerať vzťah s Bohom. Videla som v nej hlbokú, až hmatateľnú lásku a intímne spojenie s Ježišom Kristom. Keď som pozorovala, ako v nej Ježiš žije, myslela som si: To je ono! Toto chcem. Odpovedala mi v istom zmysle zároveň aj na otázky, o ktorých som ani netušila, že vo mne driemu. Keď sa ma spýtala na môj vzťah s Bohom, naozaj som netušila, čo na to povedať. Keď vašu vieru nikto nespochybňuje, nebudete mať ani poňatia o tom, že sa kĺžete len po povrchu. Zhruba v tom istom čase som stretla aj jedného kňaza, otca Juana, ktorý mi začal pravidelne vysvetľovať veci súvisiace s vierou a Bibliou. Práve cez tieto dve prekvitajúce priateľstvá sa moja viera prehĺbila a po mnohých stránkach prebudila. V roku 2005 som mala príležitosť ísť so skupinou dvadsiatich dospelých pod vedením otca Juana do Nemecka na Svetové dni mládeže v Kolíne nad Rýnom. Bol to veľmi silný týždeň modlitby, služby a spoločenstva s pápežom. Nikdy predtým som nič také nevidela – ľudia horeli pre Boha a nebáli sa to prejaviť. Tam sa mi prvýkrát naznačilo aj moje budúce povolanie. Cítila som (nie, nebol to nejaký hromový zvuk), ako mi Ježiš hovorí: Doteraz si venovala čas iným chlapcom, ale rozmýšľala si niekedy aj nado mnou? Nemohla by si dať šancu aj mne? A ja som musela počúvnuť a vyskúšať to. Po SDM moja viera zahorela veľkým plameňom a ja som doslova žíznila po tom, aby som sa dozvedela viac o Pánovom pláne pre môj život. Jedna kniha úplne zmenila moje myslenie – Teológia tela pre začiatočníkov od Christophera Westa. Autor v nej vysvetľuje rovnomenné učenie pápeža Jána Pavla II. o dare a účele sexuality. „Sex a panenstvo sú darmi, ktorými darúvate sami seba – nie niečo, o čo prichádzate.“ Táto myšlienka vo mne mocne zarezonovala, hoci už v predchádzajúcich vzťahoch s chlapcami som to vždy mala jasné. Vedela som, že sex nie je jediným vyjadrením vzťahu a že láska je chcieť pre druhého to najlepšie. Ak niektorý nechcel prijať a rešpektovať, že so sexom budem čakať až do manželstva, nemalo zmysel s ním strácať čas a nevyhnutne to viedlo k rozchodu.
Ťažké rozhodnutie
Moja cesta „rozpálenej“ viery nebola ľahká. Vyvolávala pochybnosti u mojich príbuzných. Pre ľudí z Venezuely, ktorí sú hlboko zbožní, boli otázky o viere takmer urážkou, lebo im pripadali ako výčitka, že ma niečo nenaučili poriadne. Otec navyše mojim úvahám o panenstve oponoval slovami „ale kto sa o teba postará?“ a mama sa strachovala, že nebude mať žiadne vnúčatá (našťastie, o túto stránku sa postarali moji dvaja súrodenci). No keď sme si veci vyjasnili a keď zároveň videli zmeny, ktoré sa vo mne odohrávali, najmä akou radosťou ma napĺňalo prežívanie s Bohom, nekládli mi ďalšie prekážky. Dokonca to spustilo aj proces ich konverzie. Zasvätené panenstvo ma lákalo pre svoje nádherné, starobylé korene. V ranej Cirkvi sa ženy (jedny z prvých mučeníc ako svätá Lucia alebo Agáta) súkromnými sľubmi zaväzovali úplne patriť Kristovi a nevstupovať do manželstva. Žili uprostred svojich rodín a svoje životy zasvätili dielam milosrdenstva vo svojich komunitách. Práve to, že z lásky k Pánovi sa mu chceli odovzdať celé, ma tak veľmi priťahovalo. A o tom je vlastne aj inštitút či Rád zasvätených panien – Ordo Virginum – členky sú normálne ženy, ktoré majú svoje vlastné zamestnania a samy sú zodpovedné za hospodárenie s financiami. Poznám medzi nimi aj lekárky či právničky. V Katolíckej cirkvi je viacero foriem zasväteného života, nielen rehole. Moje rozhodnutie sa nezrodilo len tak. Rada hovorievam, že som sa „nevzdala milostných vzťahov pre nejakú ideu. Zaľúbila som sa do osoby, do Ježiša Krista.“ No chápala som, že takýto krok bude mať ďalekosiahle následky, preto som si to chcela dobre zvážiť. Veľmi mi v tom pomohol fakt, že pre ženy premýšľajúce o zasvätenom živote podobne ako ja otvoril otec Juan dom. Hoci sme v ňom spoločne bývali a modlili sa (ako bývalý konvent mal aj kaplnku), každá sme si ponechali svoje riadne zamestnanie. Ohromnou pomocou mi bol aj duchovný vodca, ktorý ma sprevádzal na ceste rozlišovania. K presvedčeniu, že Boh ma pozýva úplne mu patriť ako zasvätená panna, som dospela po dvoch rokoch modlitby, duchovného čítania, sprevádzania a rozlišovania. Je pravda, že rozlišovanie je podstatné, no je to vlastne takto: Boh si vás vyberie, urobí svojimi a potom vás postaví späť doprostred sveta. Nebolo mi to len tak dané. Boh si ma vyberal natoľko, nakoľko som si ja volila jeho. Bolo to akoby vzájomné dvorenie. Povedala som mu, že ak chce, aby som bola s ním, musí sa postarať o to, aby som sa do neho skutočne zaľúbila. Bolo pre mňa logické, že ak som dala príležitosť (iným) mužom, prečo nie aj jemu?
Na novej ceste
V auguste 2009 som teda ako dvadsaťosemročná dospela k presvedčeniu, že práve takúto cestu má pre mňa pripravenú Boh a že aj ja po nej veľmi túžim. Bolo ešte na diecéze a jej biskupovi, aby moje zasvätenie prijali. Podľa Kódexu kánonického práva „Rád panien, ktoré po prejavení svätého predsavzatia užšie nasledovať Krista, diecézny biskup podľa schváleného liturgického obradu zasväcuje Bohu, mysticky zasnubuje s Kristom, Božím Synom, a posväcuje službe Cirkvi.“ (kán. 604) (Viac tu: http://ordovirginum-sk.webnode.sk/o-nas/; pozn. prekl.) Cirkevná vrchnosť sa pred zasvätením chce ubezpečiť, že toto povolanie je autentické a že daná žena je dostatočne zrelá, aby rozumela, že zasvätenie je neodvolateľné. Našťastie, moju žiadosť prijali, a tak som v bielom rúchu počas nádhernej slávnosti vstúpila do stavu zasväteného panenstva. Odvtedy nosím obrúčku. Ľudia sa ma zvyknú pýtať, či by som mohla byť oddaná viere aj inak než cez zasvätenie. Odpoveď znie áno, ale nemohla by som byť vydaná za iného (muža) a zároveň byť vydaná Bohu tak, ako to On chce.
Použité s láskavým dovolením redakcie cesta+
Celý článok nájdete u nich na http://www.cestaplus.sk/cestaplus/clanok/2016-10-20-ano-som-v-celibate-a-mam-aj-manzela
Snímka: http://www.happyfeetministries.com/about-me-quien-soy