Bola som na hranici s utečencami
Vo vianočnom čase som sa zúčastnila ako dobrovoľník na pomoc utečencom na chorvátsko-slovinskej hranici na železničnej stanici v obci DOBOVÁ.
Keďže cez vianočné obdobie bol nedostatok ľudí, ktorí by pracovali ako dobrovoľníci na pomoc utečencom, lebo každý chcel tráviť sviatky so svojou rodinou, bolo pre mňa, ako pre rehoľnú sestru, výzvou žiť Vianoce v realite a asistovať „Sv. rodine na úteku“.
Do Dobovej som prišla vlakom 23. 12. o 22,00 hod a ešte doma som bola informovaná, že budem mať služby v noci. Takže hneď som si odložila cestovnú tašku do spoločných priestorov, ktoré boli za posledné mesiace narýchlo vybudované na účel pomoci utečencom a zapojila som sa do prípravy balíčkov pre nich. Do balíčkov sme dávali 2 ks chleba, 2 ks syra, jablko, malú nutelu. Boli sme informovaní, že vlak príde o 3,00 hod ráno. V jednom vlaku bolo okolo 1 000 utečencov. T.j. našou úlohou bolo pripraviť minimálne 1 paletu balíčkov. Taktiež sme vybrali zo skladu zimné veci pre každý prípad. Na hranici, t.j. stanici Dobová pomáhalo viac organizácií: Polícia, Červený kríž, Civil society, Charita, UNHCR. Používali sme ochranné rúška a rukavice, ruky sme si neustále dezinfikovali. Pri prvom príjazde vlaku ma čakalo viac prekvapení:
Bol to pre mňa mierny šok, keď z vlaku vychádzali rodiny s mnohými deťmi, starí ľudia, dokonca ľudia telesne postihnutí, ktorí boli odkázaní na prevoz invalidnými vozíkmi a mladí ľudia, väčšinou študenti na univerzitách.
Tiež som nečakala silný zápach, ktorý zavial, keď sa otvorili dvere vlaku. Utečenci totiž počas celej doby cesty nemali možnosť sprchy. Niektorí boli n a úteku týždeň alebo 2 mesiace. Registrácia väčšinou prebiehala v campe, ktorý bol vzdialený 2 km od stanice. V situáciách, keď bol camp preplnený a nestíhala prebiehať registrácia tam, tak sa to dialo aj na stanici.
Ku každému vagónu prišiel zamestnanec UNHCR s ampliónom, ktorý vedel arabsky, resp. iné podobné jazyky, ktorým mohli utečenci rozumieť. Títo zamestnanci boli väčšinou bývalí utečenci, ktorí už viac rokov žili v Slovinsku a mali tam už aj zlegalizovaný pobyt a prácu. Mali pomáhať pri organizácii a tlmočení. Ja som na svojich nočných službách spolupracovala s kolegynou z Iránu a z Tuniska, ktorí už vedeli skvele po slovinsky. Títo kolegovia pred každým vagónom prichádzajúceho vlaku oznamovali, kde sa momentálne utečenci ocitli a čo ich čaká, aby boli informovaní, zbytočne nepanikárili a aby bol zachovaný poriadok a systém.
Pri príchode vlaku a pri postupnom odvážaní do campov 2 autobusmi niekedy čakali zavretí vo vlaku a polícia postupne otvárala jednotlivé vagóny. My sme chodili k oknám a pýtali sme sa, či akútne niečo nepotrebujú. Napr. raz nám matka podávala cez okno svoje bábätko, ktoré bolo v kritickom zdravotnom stave. Alebo jedna žena kričala cez okno so zdravotnými záznamami svojho muža, že jej muž kolabuje, lebo už mal mať dialýzu. Keď som k nej prišla, tak som si všimla nevládneho muža, ktorý mal tvár už úplne žltej farby a okolo neho 5 vystrašených detí. Alebo jedna žena vo vlaku skolabovala, zamestnanci Červeného kríža ju brali hneď do krízovej ošetrovne na vozíku za ňou utekalo a kričalo jej 4-ročné dieťa, ktoré tam bolo len s touto skolabovanou matkou. Tiež som videla, ako jeden chlapec, ktorý bol zrakovo postihnutý, stratil v dave svoju rodinu, celý zmätený a v panike zúfalo plakal. Keď boli utečenci pri prvej vlne na stanici v Budapešti, tak sa tam narodilo dieťa na WC.
Ďalším prekvapením bolo, že utečenci si museli vystáť minimálne dvojhodinovú radu vonku v noci pri mrazoch, aby mohli byť zaregistrovaní. Zatiaľ sa nestihol vytvoriť ešte dobrý registračný systém, hlavne v EÚ, aby sa nemuseli registrovať v každej krajine EÚ a podstupovať tieto nepríjemné rituály vonku v mrazoch. Registrácia je však veľmi potrebná, pretože tieto cesty zneužívajú extrémistické teroristické skupiny nielen z Islamského štátu, pred ktorými migranti utekajú, ale aj z Al Kaida, Taliban… Okrem registrovania cez počítačový systém, polícia hľadala teroristov kontrolovaním batožín a mobilov migrantov.
Počas registrácie deti plakali, lebo boli unavené, rozospaté, hladné a hlavne uzimené. Matky ich obliekali do oteplovačiek, zimných topánok, šálov, rukavíc…, ktoré sme im poskytovali, lebo neboli pripravení na zimu a mrazy. Niektorým bábätkám sme zarábali do fľašiek mlieko. Všetko to bolo už predpripravené, a to nielen oblečenie, potravinové balíčky, ale aj hygiena, drogéria, fľašky s vodou.
Po registrácii boli odvážaní postupne 2 autobusmi do campu, pričom išlo o stanový tábor, kde im boli rozdané deky, na ktoré si na zemi ľahli a zároveň sa nimi prikryli a mohli si tam odpočinúť 2 – 8 hodín. Väčšinou však registrácia prebiehala v campe. Bohužiaľ boli tam len 3 sprchy, ale netiekla teplá voda a aj kapacita a počet WC nestačil na to, aby poslúžil všetkým utečencom. Aj táto dimenzia bola pod ľudskú dôstojnosť. Pravidelne do campu chodil muž, ktorý sa obliekol do dezinfekčného oblečenia a umýval tieto veľmi znečistené záchody a okolie. Zistilo sa, že je to evanjelický farár, ktorý si dal túto službu ako formu pokánia a chcel zostať v tom utajený.
V campe bol jeden stan, ktorý patril organizácii Maltézski rytieri, v ktorom slúžili lekári zo Slovenska, ktorí boli organizovaní VŠ sv. Alžbety, prof. Krčmérym. Informovali ma, že utečenci najviac potrebujú ich pomoc kvôli chrípkam, vysokým horúčkam, zápalom pľúc…
Po registrácii alebo oddychu v campe boli znovu prevážaní 2 autobusmi na stanicu a postupne organizovane a disciplinovane nastupovali do vlakov, v ktorých sa nekúrilo. Pri nastupovaní do vlaku prebiehala ďalšia kontrola registrácie, ktorú robili dvaja policajti. Jeden policajt každého migranta, v rátane detí, chytil a hlásil ďalšiemu policajtovi, či ide o muža, ženu alebo dieťa, ktorý robil z toho nový záznam. Bolo to pre mňa zvláštne, lebo po slovinsky sa povie slovo „dieťa“ otrok. Naozaj som mala z celej atmosféry pocit ako z filmov, keď nacisti nakladali do vlakov židovské rodiny do koncentračných táborov. Vlak ich viezol na slovinsko – rakúske hranice, kde ich čakala ďalšia registrácia.
Väčšina utečencov boli zo Sýrie, Afganistanu a Iraku. Niektorí boli na cestách 2 mesiace, niektorí len 6 dní. Za cestu zaplatili prevádzačom veľké peniaze, niektorí celoživotné úspory, alebo celý svoj majetok. Niektorých boleli nohy, lebo veľa kilometrov, hlavne ešte doma, museli prejsť peši. Počas môjho pobytu v Dobovej cez deň prišli dva vlaky a v noci tiež dva, t.j. 4 000 migrantov za deň. V takýchto množstvách prechádzajú už od októbra 2015, odvtedy prešlo cez túto hranicu okolo 150 000 migrantov. Keď som im pri osobnej komunikácii položila otázku, prečo vlastne utekajú, tak bolo ticho a potom im začali stekať slzy po tvári a neboli schopní odpovedať. Uvedomila som si, že som udrela na najcitlivejšiu strunu. Po chvíli sa rozhovorili napr. študenti medicíny, farmácie, dizajnu, elektrotechniky, programátori…, že keby nemuseli, tak neutekajú, ale ich rodná krajina „Syria is not, she WAS…“. Sýria bola bohatá krajina, kde mali svoju budúcnosť. Oni idú do Európy do horšieho, doma mali vysoký štandard, ale ich domy sú zbúrané, infraštruktúra nefunguje, už neexistujú ani ich univerzity, kde začali štúdium… nemajú inú možnosť.
Keď som ich z diaľky pozorovala, uvedomovala som si, že sú to traumatizovaní ľudia už doma, tiež počas cesty, ale bohužiaľ aj ich integrácia do novej spoločnosti bude veľmi záťažovú a na psychiku náročná. Traumy v krajine pôvodu nepochádzajú len z bombových útokov, ale aj z prenasledovaní, zastrašovaní, alebo vrážd rodinných príslušníkov teroristami priamo pred ich vlastnými očami, tiež zo znásilnení, o ktorých sa nesmie nikto dozvedieť, lebo inak by museli znášať ťažké následky, vyplývajúce z ich náboženstva. Minulý rok počas cesty zahynulo okolo 3 000 migrantov, hlavne utopením pri prevážaní v nafukovacích člnoch. Počas cesty často nevedia, kde sa vlastne nachádzajú, sú úplne v rukách prevádzačov, ktorí sa im vyhrážajú smrťou. Do Európy sa dostávajú unavení, v strese a bez akejkoľvek istoty, čo s nimi bude ďalej. Mnohí trpia postraumatickým stresovým syndrómom, úzkosťou, depresiami, strachmi, ich psychické problémy sa odrážajú na ich zdravotnom stave. V budúcnosti ich čakajú problémy s nájdením práce, ako prežiť z malého množstva peňazí a ako sa vysporiadať s kultúrnymi rozdielmi, inou mentalitou, podnebím…
Ubytovaná som bola na fare, v ktorej žila komunita vincentínov. Fara bola len 5 min od hranice a stanice, kde prichádzali utečenci. Veľmi zvláštne bolo pre mňa, keď na Sviatok Božieho narodenia 25. 12. organizovali vo farnosti tzv. „živý Betlehem“. Bolo to veľmi pôsobivé, umelecky a esteticky ladené, no však reálna dráma Sv. rodiny na úteku sa diala o 2 km ďalej!
Bohdana Bezáková, Congregatio Jesu
Foto: kurir.rs