Byť slobodný pre Pána a pokora srdca
Najskôr uzdravil Petrovu svokru z horúčky. Potom, ako čítame, sa okolo neho zhromaždilo množstvo ľudí, ktorí potrebovali jeho pomoc. Uzdravoval, oslobodzoval, vyučoval, niektorým stačilo len hľadieť na jeho tvár. Písmo pokračuje slovami: „Včasráno, hneď na úsvite, vstal a vyšiel von.
Utiahol sa na pusté miesto a tam sa modlil.“ Božie slovo hovorí, ako je dobré hneď zrána rozprávať sa s Otcom a hľadať Božiu vôľu na daný deň. Žalmista píše: „Ukáž mi cestu, po ktorej mám kráčať, veď svoju dušu dvíham ku tebe“ (Ž 143, 8). Alebo na inom mieste: „Hneď zrána nás naplň svojou milosťou a budeme jasať a radovať sa po všetky dni života“ (Ž 90, 14). Zrazu prichádzajú učeníci a pýtajú sa, či bude pokračovať v službe ľuďom, ktorí od rána čakajú: „Všetci ťa hľadajú.“ On však odpovedá: „Poďme inde, do susedných dedín, aby som aj tam kázal, veď na to som prišiel.“ Táto odpoveď ma prekvapila. Očakával som, že ostane. Veď toľko ľudí potrebovalo jeho pomoc! Možno niekto z davu aj zakričal: „Musíš nám pomôcť, sme na rade, čakáme tu už dve hodiny.“ Možno sa javí tak chladne toto rozhodnutie ísť na iné miesto, no môže mať chladného ducha ten, kto celý deň v Kafarnaume prijímal ľudí a slúžil im? Na základe čoho sa teda rozhodol ísť na iné miesto?
Svätý Ignác hovorí o istých stupňoch pokorného srdca a vieme, že v pokore je pravda. Pokorné srdce žije v pravde, ale aj spoznáva pravdu. Prvým stupňom pokorného srdca je žiť život vo vernosti. Druhý stupeň označuje svätý Ignác pojmom: indiferencia srdca a citovosti (emocionálnosti). Ide o vnútornú slobodu, kde človek nie je zotročený vnútornou príťažlivosťou k jednej z alternatív, ktoré nám v procese rozhodovania prídu na um. Ježiš sa teda nerozhoduje v danej chvíli pod nejakým citovým tlakom ľudí navôkol. Avšak najvyšším stupňom pokorného srdca je schopnosť identifikovať sa s tajomstvom Krista. Znamená to mať účasť na jeho tajomstve života a smrti. Ježiš sa úplne identifikoval s plánom Otca; sám hovorí: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo“ (Jn 4, 34). Jeho rozhodnutie je v poznaní vôle Otca, nášho Otca. Spoznáva Otcovu vôľu vo svojom srdci. V srdci, ktoré je tiché a pokorné (porov. Mt 11, 29). Tretí stupeň pokory tiež spočíva v tom, že naše srdce je citlivé na veci Ducha Svätého, ide o hľadanie jeho prítomnosti. Znamená to orientovať svoj život podľa Boha.
Milovaná sestra, milovaný brat, prehodnocuješ veci s Otcom? Pýtaš sa ho? Načúvaš mu? Hovoríš a hodnotíš s ním to, čo prežívaš? Vnímaš, ako sa cez deň Duch dotýkal ľudí okolo teba a ako sa dotkol teba cez nich? Rozhoduješ sa viac na základe mienky ľudí okolo seba, alebo na základe Otcovej vôle?
Milan Toman SVD