Čas beží rýchlo aj na Papue Novej Guiney
Milé sestry, milí priatelia misií, srdečne vás všetkých pozdravujem z Papuy Novej Guiney. Z celého srdca ďakujem za vaše modlitby, ktoré ma už dlhé roky sprevádzajú v tejto našej spoločnej misii.
Tak ako sa mení veľa vecí v Európe a na Slovensku, tak aj my v Papue prechádzame mnohými zmenami. Ani to nestíham všetko registrovať a už vôbec o tom písať. Počas tohto roku to bola hlavne zmena premiéra… vynútená a dlho očakávaná zmena. No či je to lepšia voľba sa ukáže až časom. Klimatické zmeny tiež spôsobujú problémy, ktorým predtým Papuánci čeliť nemuseli. Mnohé menšie i väčšie zemetrasenia, aktivita sopiek a o nepredvídateľnosti počasia ani nehovorím. To zažívate aj na Slovensku. Ešte pri mojom príchode do PNG sme hovorili o období dažďov a období sucha, teraz sa to už nedá ani rozoznať. Na jednej strane to má svoje výhody, no na druhej strane, ľudia nie sú pripravení. Najmä tí, ktoré žijú v buši… a zvykli žiť zo dňa na deň a živiť sa tým, čo príroda dá, sa musia teraz učiť uskladňovať potraviny a šetriť peniažky na horšie časy.
Čo sa týka mňa, čas mi beží neuveriteľne rýchlo. Až sa mi nechce veriť, že budúci rok prídem opäť na dovolenku. Asi je to aj tým že som sa mohla doma zastaviť na pár dní aj minulý rok po stretnutí v Ríme. Tento rok som sa poriadne nalietala, a myslím to doslovne… lietadlom. Prvý polrok boli cesty v takom katastrofálnom stave (zosuvy pôdy, zničené mosty…), že do nášho Provincálneho domu v Alexishafen sa dalo dostať len letecky cez hlavné mesto Port Moresby. Cestovať verejnou dopravou, v našom prípade malými autobusmi je čoraz riskantnejšie. Kvôli bezpečnosti sa niektorí šoféri dohodnú a autá idú v konvoji. Čakajú na seba, majú spoločné prestávky, najmä na miestach s malými trhmi a takéto cestovanie trvá hodiny. Nikdy neviete, kedy dorazíte do cieľa. Jednoducho cestovanie hlavne pre dobrodruhov. Dokonca aj tohoročnú Veľkú noc som strávila cestovaním. Na Zelený štvrtok ráno sme leteli tri sestry zo stretnutia v Alexishafen do Goroka s nádejou, že stihneme večernú svätú omšu. Do Port Moresby to bolo v poriadku, ale potom pri druhom lete do Goroka sme nemohli pristáť kvôli počasiu. Polhodinu sme krúžili nad Goroka a potom sme sa vrátili späť do hlavného mesta. Mali sme šťastie, že nás presunuli na popoludňajší let. No popoludní sa situácia zopakovala a opať sme nemohli pristáť. A tak sme strávili Zelený Štvrtok večer v jednom z hotelov hlavné mesta, ktorý nám našťastie zabezpečili. Ráno na Veľký piatok bol na letisku chaos, pretože veľa letov bolo zrušených a malo meškanie. Do Goroka som doletela pre treťou popoludní, a tak som si to zamierila s kufríkom rovno na obrady. Aspoň som mala na čom sedieť. Našťastie, väčšie množstvo letov je v pohode a takéto situácie ma učia trpezlivosti a dôvere v Božiu ochranu.
Čo sa týka môjho apoštolátu, toto je už môj štvrtý rok v Dome modlitby v Goroka, ktorý je spoločným projektom Verbistov a misijných sestier SSpS. Dávame to najmä doprevádzané duchovné cvičenia, duchovné obnovy a duchovné doprevádzanie. Mojím kolegom je od konca minulého roku p. Victor D’Sa z Indie, ktorý predtým pôsobil takmer 20 rokov v seminári, takže teraz ako sám hovorí, na staré kolená má pokoj od učenia. Chodievame dávať duchovné cvičenia aj na iné miesta. Tento rok som sa napríklad dostala do Rabaul, čo je nádherné miesto na ostrove New Britain, kedysi zničené erupciou sopky. Dávala som tam workshop mladým sestrám jednej z miestnych kongregácii. Bola to veľmi dobrá skúsenosť a príjemný zážitok.
Ináč, keď som doma, napriek tomu že Dom modlitby je dosť izolované miesto, je tu stále veľa roboty. Aj keď nemáme ľudí na duchovné cvičenia, stále je čo robiť v dome, okolo domu. Máme dosť veľkú plochu, kde treba kosiť trávu a tiež postupne robíme nejaké úpravy a renovujeme, keď sú peniažky. Mesiac august bol Mesiacom Biblie a v našej komunite v meste sme mali takmer každý večer biblické aktivity s rôznymi skupinami ľudí. Boli to veľmi pekné a obohacujúce stretnutia. Keď mám voľnú nedeľu zvyčajne idem na svätú omšu niekde do farnosti alebo filiálky. Goroka je malá diecéza, takže už som ich obehla všetky. Je to pre mňa spestrenie a občas aj výzva, keď ma kňazi poprosia, či by som nepovedala ľuďom kázeň. Nikdy to však nie je z mojej strany kázeň, skôr podelenie sa s mojím rozjímaním.
Tak aspoň toľko z Papuy Novej Guinei.
Prajem vám všetkým milosť byť misiou kdekoľvek sme.
V modlitbe spojená,
sr. Jaroslava Staršia, SSpS