V každom z nás je túžba po poznaní. Preto študujeme, čítame, chodíme na rôzne školenia či kurzy. Spoznávame, čo už niekto pred nami spoznal. No tie „horúce novinky“ sa dozvedáme aj inak, z našich rozhovorov. Vtedy, keď sa s niekým stretnem, vnímam nielen to, čo sa hovorí, ale aj to, ako sa pri tom človek tvári. Veď to …
Už od malička sme mnohému nerozumeli, bolo to tajomstvo. Pýtali sme sa prečo? A rodičia nám to trpezlivo vysvetľovali. Tajomstvá neskončili, ani keď sme veľkí – tajomstvo života, tajomstvo úspechu, šťastia… Niektoré postupne spoznávame. No sú aj také, ktoré sa nám nedarí pochopiť, lebo nás presahujú. Boh stvoril človeka ako vrchol stvorenia, stvoril ho na …
Boží Duch je duchom jednoty. To vidieť na apoštoloch zhromaždených na tom istom mieste, ale aj na pôvodných obyvateľoch sveta, ktorí mali jeden jazyk a rovnakú reč.
O modlitbe Otče náš často hovoríme, že je vzorom každej modlitby. Nie je to však jediná Ježišova modlitba. V evanjeliách ich nájdeme omnoho viac.
Ježiš pred odchodom k Otcovi nehovorí učeníkom rozlúčkovú reč, aby za ním plakali. Dáva im dar pokoja, aby z neho žili. Pokoj je veľmi vzácny. Podpisujú sa rôzne medzinárodné dohody, a predsa na mnohých miestach rinčia zbrane.
Keď sme sa v detstve pohašterili a pohádali so súrodencami alebo kamarátmi, zvyčajne nás mama vždy upozornila a napomínala nás: „Ste súrodenci, kamaráti; máte sa navzájom milovať, a nie sa hádať.“
Ako nám je niekedy ťažké dovoliť iným, aby nás v našich medziľudských a komunitných vzťahoch spoznali do hĺbky. Pokušenie dať prednosť „funkčným“ a formálnym vzťahom je veľmi silné.
Každý z nás túži byť milovaný, ale zriedkakedy sa pýtame nejakého človeka: „Máš ma rád?“ Bolo by to z našej strany asi netaktné. Zvyčajne ide o tvrdenie, ktoré vyjadrujeme v prvej osobe: „Mám ťa rád. Má ťa rada.“
Neviem prečo, ale apoštol Tomáš mi bol vždy sympatickejší než ostatní apoštoli. Na druhej strane mu však podvedome často zazlievam, prečo neuveril svojim najbližším priateľom apoštolom. Prečo?
Neviem, či ste sa niekedy ocitli v situácii, že ste videli vážne zraneného alebo ťažko chorého človeka a väčšina ľudí už-už chcela konštatovať jeho úmrtie, keď zrazu niekto zvolal: „Ale veď on žije!“