V každom z nás je túžba po poznaní. Preto študujeme, čítame, chodíme na rôzne školenia či kurzy. Spoznávame, čo už niekto pred nami spoznal. No tie „horúce novinky“ sa dozvedáme aj inak, z našich rozhovorov. Vtedy, keď sa s niekým stretnem, vnímam nielen to, čo sa hovorí, ale aj to, ako sa pri tom človek tvári. Veď to má napísané v tvári. A tak ľahko prekuknem, či hovorí pravdu alebo či ma vodí za nos.
Aj Ježiš bol tak trocha zvedavý. Nezaujímal sa o to, čo sa vraví o tých druhých, ale chcel vedieť, čo si ľudia myslia o ňom. Chcel, aby boli voči nemu jeho učeníci úprimní. A tak sa pýta: Za koho ma pokladajú ľudia? Čo o mne hovoria? Čo si o mne myslia? Chcel tak učeníkov naučiť nebáť sa vyjadriť názor. A oni smelo hovoria, čo o ňom počuli.
No potom ide hlbšie a pýta sa: A čo vy? A zrazu nastal problém. Apoštoli mali prezentovať svoj vlastný názor, nielen názor väčšiny. No do reči im veľmi nebolo. Je totiž omnoho ťažšie povedať, čo si myslím, ako sa pridať k tomu, čo už iní povedali predo mnou. Je ľahšie opakovať naučené, ako vytvoriť vlastné, za čím si stojím, čo len tak nemením. No zvládli aj toto, aspoň jeden z nich.
Ježiš však hovorí aj o svojom utrpení a pozýva k jeho nasledovaniu. Každý deň, skrze kríž. Veľa dôležitých rozhodnutí v živote je poznačených bolesťou. Možno aj naše osobné úspechy sú doslova oddreté a museli sme pre ne priniesť nejakú obetu. Nebojme sa, lebo aj keď je to v očiach sveta často smiešne, v očiach Boha to má vysokú cenu. Vezmime si z dnešného evanjelia príklad, ako medzi sebou komunikovať. Zaujímať sa viac o to, čo dobré alebo zlé o mne povedali ľudia, aby som to mohol ešte zdokonaliť, alebo – ak treba – odstrániť. Nezabudnime však, že je tu niekto väčší a práve jeho sa často pýtajme, ako nás vníma. Má to napísané v tvári.
Tomáš Brezáni, CM