Chcem…? (Mk 1, 40 – 45)

Malomocenstvo bola najhoršou chorobou starovekého sveta, lebo nebolo liečiteľné, človek zomieral pomaly, 10-20 rokov, postupne odhnívajúc zaživa, jeho vlastné telo sa stalo smrteľným nebezpečenstvom pre jeho blížnych, on osobne sa stal nákazou. Táto choroba bola považovaná za najhoršie prekliatie z Božej strany vo všetkých vtedajších náboženstvách a spoločnostiach, ktoré ju poznali. Malomocný bol veľmi úzkostlivo vylúčený zo spoločnosti ľudí, nesmel sa s nimi stýkať, nesmel používať rovnaké predmety ani pohybovať sa na rovnakých miestach… V dnešnom príbehu jeden malomocný poruší tieto zákony, príde medzi ľudí, príde na dosah Boha. Dôsledkov sa báť nemusí, je nedotknuteľný, veď čo mu kto môže ešte urobiť?!, ale musel urobiť ťažký krok vo svojom vnútri: „Ak chceš, môžeš ma očistiť.“ To strašné „Ak chceš…“ malomocného je asi najdôležitejšie osobné prijatie Boha, odovzdanie svojho života a skutočnosti vzťahu s ním, k akému môžeme dozrieť. Myslím na všetky svoje modlitby, v ktorých Bohu vysvetľujem, ako má zorganizovať vesmír okolo mňa podľa mojich názorov, očakávaní, a uvedomujem si, ako sám seba klamem vo vzťahu k nemu. On je Boh, nie ja. Prísť pred neho znamená stáť v zraňujúcej dôvere, lebo znamená odovzdať jemu kontrolu nad tým, čo sa stane… čo je podľa Boha dobré pre mňa. Znamená vykopnúť zvnútra dvere vlastného srdca, aby sa už nedali zavrieť, spustiť obrany, zostať nahý pred Bohom a prijať ako dar čokoľvek, čo Boh pre mňa chce. Slovenský preklad má takúto reakciu zo strany Boha: „Ježiš sa zľutoval nad ním, vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal mu: ‚Chcem, buď čistý!‘“ To „zľutoval sa nad ním“ zavádza. Lepší preklad by bol „súcitil s ním“ alebo „pohlo sa mu vnútro“: vžil sa do jeho situácie, zúčastnil sa na bolesti malomocného, žiadne „nad“ tam nie je. Jedno africké príslovie hovorí, že ruka darujúceho je vždy nad rukou prijímajúceho. Tento postoj vyjadruje poníženie, ktoré sa vytvorí, ak dar nie je pozvaním do vzájomného vzťahu, ale „zľutovaním sa nad niekým“. Ešte skôr, ako ten malomocný urobil prvý krok k Ježišovi, on už bol na ceste k nemu. Ešte skôr, ako sa malomocný odhodlal vydať sa Ježišovi, on sa už vydal napospas jemu. Prichádza k tajomnej výmene. Malomocný sa stáva uzdraveným Božím synom a Ježiš malomocným. V tom dotyku aj Ježiš porušuje náboženské i spoločenské zákony a pravidlá a nesie za to dôsledok, akoby bol on nakazený: od toho okamihu sa musí zdržiavať „na opustených miestach“… V tomto príbehu je vyjadrený zmysel a priebeh príchodu Ježiša medzi nás, jeho prevzatie našich hriechov a ich dôsledkov. On v sebe zlomil staré prekliatie a uzdravil naše choroby, zobral môj kríž a urobil ho svojím… preto ja dnes, po Ježišovom ukrižovaní, môžem dôverovať istejšie, lebo poznám Božiu lásku ku mne. Viem, že Boh radšej nechá zomrieť svojho Syna, ako by vztiahol ruku proti mne, a viem, že aj kríž je cestou k zmŕtvychvstaniu.

Milan Hermanovský, augustinián