Dar otvorenosti a prekliatie nespokojnosti

„Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo.“ (Jn 12, 24)

Samota.

Od okamihu, keď zrnko spadne do zeme, je jeho osud rozhodnutý. Zomrie. Iná možnosť nie je, nemáme na výber, prestane existovať. Buď zostane uzavreté, zhnije a zem ho premení na seba, alebo nájde v sebe silu roztrhnúť sa zvnútra, zaniknúť a premeniť zem v kreatívnej revolúcii na živého seba.

Keď Boh na začiatku stvorenia konštatuje: „Nie je dobre byť človeku samému. Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná“(Gn 2, 18), dostáva ma do pomykova. Sotva hlina človeka opustila jeho ruky, už konštatuje radikálnu nedokonalosť svojho diela/obrazu: človek potrebuje k dokonalosti partnera. Boh je jediný, ale nie sám, a človek je teda stvorený pre vzťah. Podľa Boha byť stvorený pre lásku, a teda byť odkázaný na iného je zranenie a dokonalosť súčasne, dar otvorenosti i prekliatie nespokojnosti. Sme stvorení pre Boha a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v ňom (sv. Augustín), len on je zmysel a nasýtenie prázdna v mojom srdci. Tak to aspoň zistí Adam, keď mu Boh predvedie všetko stvorenie: „Ale pomoc, ktorá by mu bola podobná, nenašiel“ (Gn 2, 20b). Vtedy Boh uspáva Adama, vytrhuje z neho kus tela (podľa hebrejskej tradície to bolo práve to rebro, ktoré malo chrániť srdce), aby mu ho mohol vrátiť v tej najkrajšej metafore Boha: Eve. Takto mu môže ona pomôcť niesť bremeno samoty až po konečné naplnenie už nie v obraze, ale v Bohu.

Hriech zranil človeka, uzavrel ho do strachu z nepoznaného a do nedôvery (Gn 3, 7 – 10). Vyjsť zo seba už nie je bežnou reakciou na moju potrebu byť milovaný. Odvtedy preraziť sa zo svojho hrudného koša, darovať sa bezpodmienečne, otvoriť sa blížnemu, aby ma zachránil pred samotou, znamená prekonať strach zo straty seba samého. Ale pozor, ak som cieľom ja, ak sa svojím darovaním snažím blížneho spútať, zadlžiť si ho, očakávam návratnosť investície…, znamená to byť zasa len vo vzťahu so sebou samým: zhniť, nie dávať život.

Milan Hermanovský, augustinián