Dary pre pápeža od bývalých politických väzňov
Konfederácia politických väzňov Slovenska (KPVS) pripravila pre pápeža Františka pri príležitosti jeho návštevy Slovenska dar v podobe reprodukcií predmetov, ktoré tajne vyrobili politickí väzni vo väzení. Ide o väzenský ruženec z chleba od Jána Bachratého, väzenskú výšivku – modlitbu od Veroniky Semanovej, rod. Šaryovej a väzenský ruženec z povrazu od blahoslaveného dona Titusa Zemana. Na zadnej strane obrazov je vysvetľujúci text priamo od autorov predmetov v slovenskom a v talianskom jazyku. Všetci traja autori originálnych predmetov sú už zosnulí.
Dary pre pápeža členovia KPVS predstavili na Sviatok Narodenia Panny Márie 8. septembra v Konvente bl. Imeldy Kongregácie sestier dominikánok blahoslavenej Imeldy v Dunajskej Lužnej. Zúčastnili sa na svätej omši, ktorú celebroval P. Hilár Jozef Štefurik, OP a predmety priniesli ako obetné dary. Následne dary predstavili: ruženec T. Zemana predstavil jeho synovec Michal Radošinský, ruženec J. Bachratého predstavil bývalý politický väzeň Vladimír Domorák a výšivku V. Semanovej predstavil syn jej spoluväzenkyne kňaz – dominikán P. Hilár Jozef Štefurik.
Pri tejto príležitosti zároveň delegácia KPVS udelila Medailu za utrpenie spôsobené komunistickým režimom sestre Benedikte Valčovej pri príležitosti 71. výročia Akcie R. Keďže od 1. 1. 2021 majú internované rehoľníčky postavenie politického väzňa, KPVS im postupne udeľuje medaily politických väzňov.
Po skončení programu v Dunajskej Lužnej delegácia KPVS odovzdala dary pre pápeža Františka v Prezidentskom paláci v Bratislave, kde mu budú odovzdané.
Peter Sandtner
Foto: Martin Petrík
Ruženec z väzenia (prezentuje Michal Titus Radošinský – synovec)
Ruženec, ktorý podal v ruke tajne blahoslavený don Titus Zeman počas návštevy vo väzení pri podaní rúk sestre Uršule. Keď Uršula zacítila v ruke niečo neznáme, pozrela sa spýtavo na brata, ale ten len krátko, ale dôrazne záporným pokrútením hlavy naznačil, aby nijako nereagovala a aby tým nič neprezradila. Uršula sa až po vyjdení z väzenia pozrela do dlane a zistila, čo jej vlastne dal brat Titus.
Chlieb náš každodenný (Ján Bachratý)
Úmorné a nespočetné dni samoty, hlad a viera v Boha mi dali podnet na vyplnenie tohto dlhého nečinne stráveného času nejakou prácou. Dostal som akési vnuknutie, zrodila sa myšlienka „Nemám sa na čom modliť ruženec“. Treba tento nejakým spôsobom vytvoriť. Ale ako? Myšlienka sa stala skutkom. Chlieb náš každodenný mi poslúžil ako základný materiál na zhotovenie pátričiek. Vybral som striedku, ktorú som v rukách za pomoci slín dobre vyrobil a takmer z vymieseného cesta som začal robiť malé guľôčky. Zhotovil som krásny krížik, do ktorého na čelnej strane som vsadil striebornú okrasu. Na zadnej strane bol tesnopisom vyrytý nápis: „Viera, Nádej, Láska“. Chlebový agnuštek, ktorý je súčasťou ruženca zdobí sviatosť oltárna na jednej strane a kalich s nápisom JHS s hostiou na druhej strane. Cez guľôčky, krížik a agnuštek pomocou ihly som urobil dierky. Po vyschnutí a zatvrdnutí boli guľôčky zafarbené žltou pastou na obuv a desiatky, ktoré zdobia štyri vyryté krížiky, čiernou pastou. Niť, ktorou bola obrúbená väzenská deka, mi poslúžila na skompletizovanie ruženca.
Ten skvost, ktorý mi dával neuveriteľnú silu v najťažších chvíľach, je pre mňa najdrahším neoceniteľným pokladom, ktorý si chránim celé polstoročie. Prostredníctvom neho som prosil a vďaky vzdával Bohu a našej Nebeskej Matke, za všetky dobrodenia, milosti a za vypočutie prosieb v krutých a neľútostných podmienkach. Tento chlebový ruženec bol posvätený pápežom Jánom Pavlom II. 1. júla 1995 na pôde Sedembolestnej Panny Márie patrónky Slovenska v Šaštíne, čím nadobudol pre mňa ešte väčšiu a neoceniteľnú hodnotu.
Väzenská výšivka (Veronika Semanová, rod. Šaryová)
Výšivka ako spomienka na ťažké chvíle, prežité na samotke v prešovskej väznici. Originál tejto výšivky bol zhotovený pomocou klinca, ktorý som našla v škáre drevenej podlahy. Alebo mi ho poskytla sama Prozreteľnosť? Materiálom mi boli dve vreckovky, ktoré mi už nebohá mama pribalila do balíčka z domova. Jedna vreckovka bola z ľanového plátna, pretkávaná farebnými niťami, ktoré som použila k „výšivke“. Bola to práca za veľmi ťažkých väzenských podmienok (obrátená chrbtom k dverám, aby bachar nezbadal ani pohyby rúk). Tá výšivka absolvovala spolu so mnou transport: Prešov, Ilava, Olomouc, Pankrác a naspäť po súde do Prešova pri neustálych prehliadkach. Až z pracoviska v Želiezovciach som ju pri návšteve nastávajúceho snúbenca prepašovala s ním domov. Mala som vtedy 23 rokov a tesne pred zásnubami. Zhodou okolností dali mi aj väzenské číslo 23. No vďaka Bohu za všetko! Každé zlo je na niečo dobré.
V každom kraji by malo byť zriadené aspoň malé múzeum zločinov Komunizmu. V každom kraji prebiehali represálie iným spôsobom. Napríklad vo Východoslovenskom kraji za Biľakovho účinkovania zatvárali roľníkov do chladiarní na zeleninu.Jesť im dávali haringy, ale ponechali o smäde. V Čechách zapriahli biskupa Pavla Gojdiča s jedným českým hercom do pluhu a museli orať. V stredoslovenskom kraji ich v noci zobrali a vozili po neznámych cestách a nakoniec vysadili v lese a obstúpili, že ich idú postrieľať atď.
Niekde by sa našiel náprstok, ktorý používal ktorýsi kňaz miesto kalicha i fľaška od liekov, v ktorej si držali víno pre bohoslužbu.