Dom ako prameň

Mystická symbolika v dielach svätej Terézie od Ježiša a Etty Hillesum (II.)
Prvá časť tu::::::

„Voda sa rozlieva do každej miestnosti a do všetkých mohutností duše a zasahuje aj telo: preto som povedala, že začína v Bohu a končí v nás“ (Terézia: Hrad, 4, 2).

„A ak po namáhavom procese, v ktorom sme napredovali každý deň, dokážeme preraziť cestu až k prameňu, ktorý je v nás a ktorý nazývam ‚Bohom‘, a ak nechávame túto cestu stále otvorenú a pracujeme na sebe, vtedy sa budeme vždy obnovovať a už sa nebudeme musieť báť, že by sme vyčerpali svoje sily“ (Etty H., Denník)

Je zaujímavé sledovať, ako dve ženy, Terézia a Etty, také citlivé na historické udalosti, si spolu vybrali prírodný element vody ako symbol na vyjadrenie Božej prítomnosti, ktorú vo svojom živote zažili.

Terézia, ktorá píše o rôznych vodách modlitby v knihe o svojom živote, výslovne vyjadruje svoj obdiv pre tento prírodný prvok. Vo všetkých svojich dielach má zmienka o vode centrálne miesto: voda predstavuje milosť a zavŕšenie duchovnej cesty. Ale aj Etty medzi rôznymi obrazmi, ktoré by mohla použiť, nachádza v symbole vody najvýznamnejšie zobrazenie na vyjadrenie Božej prítomnosti: „V mojom vnútri je veľmi hlboký prameň,“ píše, „a v tomto prameni je prítomný Boh. Niekedy ho môžem dosiahnuť, avšak často je skrytý pod kameňmi a pieskom: Boh je pod nimi. Vtedy je potrebné ho znova spod nich uvoľniť“ (Denník).

Symbolika vody

V náboženskej symbolike nie je novinkou pripisovať vode zvláštnu symboliku, ale je zaujímavé poznať jej výber a použitie u Terézie a u Etty, aby sme tak lepšie pochopili význam, ktorý mala v ich očiach a v ich mystickej skúsenosti.

„Aj keď som nevedomá, nenachádzam nič vhodnejšie na vysvetlenie určitých duchovných skúseností, ako je voda. Mám ju veľmi rada a pozorne som ju sledovala, viac ako iné prírodné prvky.“ Týmito slovami Terézia jasne vyjadruje svoju sympatiu pre tento prvok. Vo svojej Ceste dokonalosti, keď hovorí o modlitbe, presne ukazuje na „motívy“, ktoré ju priviedli k tomu, aby tak rada tento prvok použila: „Voda má tri vlastnosti, ktoré som si všimla, že má, aj keď určite má aj iné. Jednou z nich je schopnosť občerstvenia […], druhou je očistiť to, čo nie je čisté […]. Treťou vlastnosťou vody je to, že uháša smäd. Zdá sa mi, že smäd znamená aj túžbu po niečom, čo veľmi potrebujeme. Ak nám to úplne chýba, umrieme“ (19. kap.).

Čo sa týka Etty, je ťažšie preskúmať rôzne kultúrne a náboženské súvislosti, ktoré by presahovali význam vody či už v rámci biblicko-semitskej kultúry, alebo významu, ktorý jej pripisuje C. G. Jung, ktorého Etty spoznala prostredníctvom svojho priateľstva s Júliusom Spierom. Jung píše: „Voda je najčastejšie symbolom podvedomia; […] teda psychologicky  symbolizuje ducha, ktorý sa stal podvedomím, nakoľko ho môžeme považovať za matricu vedomia“ (Jung, Gli archetipi dellʼinconscio collettivo).

Tento text je veľmi zaujímavý pre hlbokú zhodu s použitým symbolom vody u Etty, aby vyjadrila prítomnosť v centre svojej existencie; hĺbku, z ktorej vyviera jej život: „Ak… dokážeme preraziť cestu až k prameňu, ktorý je v nás a ktorý nazývam ‚Bohom‘, a ak nechávame túto cestu stále otvorenú a pracujeme na sebe, vtedy sa budeme vždy obnovovať a už sa nebudeme musieť báť, že by sme vyčerpali svoje sily“ (Denník).

Voda sa tak stáva obrazom prameňa, ktorý začína vyvierať a vytvára v nej vnútorný svet, priestor, v ktorom sa dá žiť: „Život je ako silný a nepretržitý prameň, ktorý je vo mne, vždy intenzívnejšie sa zväčšuje a úplne napĺňa moju existenciu, moje dni a moje myšlienky, takže netúžim po ničom inom.“ […] „Môj Bože, ďakujem ti, že si ma stvoril takú, aká som. Ďakujem ti, nakoľko niekedy cítim, že som naplnená tou plnosťou, ktorá nemôže byť ničím iným, než že moje vnútro je naplnené tebou“ (Denník).

Podobne, aj keď inými slovami, to opísala aj Terézia: „Je to ako u prameňa, z ktorého nie je odtok, ktorý však je v takej kotline, že čím viac dostáva vody, tým viac rastie jeho kapacita“ (Hrad vnútra).

Ako sme videli, obidve ženy prirovnávajú tento prameň k Bohu: „Tá časť vo mne, ktorá je hlbšia a bohatšia a v ktorej odpočívam, je to, čo nazývam Bohom,“ píše Etty. Boha zakúša ako prameň života, ktorý prýšti nielen v jej hĺbke, ale aj v hĺbke každého človeka.

Zdá sa, že symbolika vody vyjadruje v textoch svätej Terézie a Etty aj jednotu, vzájomné prenikanie medzi človečenstvom a božstvom, takže sa stávajú neoddeliteľnými. „Je to ako keď voda prší z oblakov do rieky alebo prameňa, kde splynie tak, že sa nedá rozoznať, ktorá voda pochádza z rieky a ktorá z oblohy; alebo ako malý potôčik, ktorý vyúsťuje do mora, kde ho už nemožno oddeliť,“ píše svätá Terézia.

Prerod k novému životu

Ďalším symbolom vody je život vo všetkých jeho úrovniach a odzrkadľuje sa aj v živote či už Terézie alebo Etty. Terézia prežila v tejto vode prerod, akoby znovuzrodenie k „novému životu“, ako sama píše. Zakúsila aj smrť, a to smrť nielen ducha, ale aj fyzickú (aspoň zdanlivú), ktorú zakúsila počas svojej dlhej choroby. Voda sa tak v jej spisoch stáva milosťou, ktorá obnovuje a oživuje, zúrodňuje a privádza k rozkvetu záhradu duše. Voda, ktorá ju predchádza a dáva jej život, „prameň života, v ktorej je zasadená ako strom a mimo ktorého by nemala sviežosť ani úrodnosť“, a ktorý ju napĺňa, premieňa a včleňuje do seba tak, že môže povedať: „Duše, ktoré došli až sem a ktoré sú rozochvené láskou, nie sú schopné ostávať v sebe, ako ani voda nemôže natrvalo ostať v zemi, ale vyviera navonok. […] Sú presiaknuté touto vodou a chceli by, aby z nej pili aj iní a aby im tak pomohli chváliť Boha“ (Život 30, 19). Tento prameň strháva dušu do svojej dynamiky tak, že ju oživuje, pričom sa sama stáva vodou a prelieva život, ktorý dostala.

Aj u Etty je odkaz na prameň úzko spojený so životom. Aj ona prešla skúsenosťou kontaktu so smrťou a jej stretnutie so Spierom jej pomôže oslobodiť život, ktorý v nej drieme, objaviť ukrytý prameň, ktorý bol v nej: „Keď som sústredená v sebe, pozorujem, že niečo sa vo mne rozpúšťa a tečie“ (Denník). Aj pre ňu nejde iba o osobnú cestu, ktorá sa končí nájdením prameňa, ale skôr o začiatok nového života, ktorý prechádza do svedectva.

Voda ako spojenie slova, domu a cesty

Tému vody teda často nachádzame u oboch, a to hlavne ako prameň, ktorý predstavuje prítomnosť Boha, z ktorého pramení život, sila a vnútorný priestor, ktorý nie je stabilný, ale naopak, neustále sa rozširuje. Človeka si môžeme predstaviť ako priestor, ktorý neustále vzniká a obnovuje sa zvnútra: z prameňa. Dom, ktorý tak často človek hľadá, sa buduje vo vnútri, vyviera zvnútra a slová, ktoré ho nemohli priamo vybudovať, sa stávajú akoby „prútkarskou palicou“, ktorá pomáha nájsť a uvoľniť prameň.

„Zobrala som do rúk Bibliu a otvorila som ju na Prvom liste Korinťanom, 13: …láska je trpezlivá, dobrotivá, nezávidí… nenadúva sa… Keď som čítala tieto slová, cítila som sa… vlastne ako som sa cítila? Nedokážem to dobre vyjadriť. Slová vo mne pôsobili ako prútkarska palica, ktorá udierala na tvrdé dno môjho srdca, až naraz vytryskol skrytý prameň. V jednom okamihu som sa nachádzala na zemi, kľačiac pri bielom stolíku, a láska, ktorá sa vo mne uvoľnila, znova prúdila“ (Denník).

Takto sa voda stáva symbolom, ktorý v sebe zahŕňa symboly slova, domu a cesty a spája ich. Voda, ktorá, podobne ako Terézia a Etty, vždy napreduje. Voda, ktorá plynie podobne ako slová, ktoré sme konečne našli: „O veľkých a dôležitých veciach tohto života by bolo treba hovoriť len vtedy, keď sa slová stanú jednoduchými a prirodzenými ako voda, ktorá vyviera z prameňa“(Denník).

„Lebo z tohto bohatého prameňa vytekajú potoky, niektoré malé, iné veľké, alebo aj také, ktoré sú plytšie, pre deti; teda pre tých, ktorí sú na začiatku a ktorým stačí málo; keby videli hlbokú vodu, len by sa zľakli.

A preto sa, sestry, nemusíte báť, že umriete od smädu. Na tejto ceste nikdy nechýba voda útech a nikdy sa nestane, že by ste tým trpeli. A pretože je tomu tak, riaďte sa mojou radou: postupujte stále dopredu, bojujte ako udatní vojaci, umrite trebárs v boji, veď nato ste tu. Ak budete napredovať s pevným odhodlaním skôr zomrieť než aby ste nedosiahli cieľ, aj keď vás Pán potrápi trochou smädu, uhasí ho zvrchovane v živote, ktorý nemá koniec, kde sa netreba obávať, že nebudeme mať dostatok vody. Kiež sa Bohu páči, aby sme mu nechýbali my! Amen“ (Terézia, Cesta dokonalosti 20, 2).

Slovo na záver

Klauzúra svätej Terézie, rovnako ako pracovný tábor, ktorý si zvolila Etty, odrážajú ich základný postoj, ktorý prijali s pevným odhodlaním. Znamená to uznať, že „v podstate naša jediná možnosť prebývania je vytvoriť v nás široký priestor pokoja, ktorý sa rozširuje a nakoniec môže zasiahnuť aj iných. A čím viac pokoja je v ľuďoch, tým viac pokoja bude aj v tomto nespokojnom svete“ (Etty H., Denník).

Otvoriť svoje srdce pre historické udalosti, o ktorých hovorí Terézia, ide ruka v ruke s jasným uvedomením si toho, že „jediná zodpovednosť, ktorú môžeš v živote prijať, je tá tvoja. Ale musíš ju prijať naplno“ (Etty).

Nový život, z ktorého vyviera toto uvedomenie si, nachádza jedinú možnosť pre vytekanie a jediný možný domov tým, že budeme pracovať vo „vnútornej záhrade“, aby sa stala domom pre Boha a aby sa tak stala domovom aj pre iných.

Tatiana Berecká
Foto: Tomáš Kuník