Druhé obrátenie svätého Pavla
V predchádzajúcom článku sme uvažovali o Petrovi a o jeho dvoch obráteniach. Jeho cesta je cestou nás všetkých. Môže to mať rozličné podoby a rozličnú dynamiku, ale pravidlo dvoch obrátení zostáva. Pozrime sa teraz na toto pravidlo v živote ďalšieho z apoštolov, apoštola Pavla. Jeho cesta je trocha odlišná od cesty Petrovej, ale sú v nej tie isté črty.
Pavol bol veľmi prominentný farizej, ktorý už pred svojím obrátením musel určite o Ježišovi veľa toho počuť. Možno sa s ním aj stretol. V každom prípade však určite poznal jeho náuku, pretože ináč by nebol tak radikálne a násilne reagoval, keď sa začala po Ježišovom zmŕtvychvstaní šíriť a získavať si stúpencov. Bol človekom, ktorý bol veľmi dobre zbehlý v židovskej teológii, pretože sám bol špičkovým teológom, a tak celkom iste porovnával túto novú náuku s náukou židov. Veľa vecí mu nerezalo, napríklad interpretácia Zákona, ponúkanie spásy každému, dokonca vyvrheľom a hriešnikom. Toto ho muselo veľmi silne rozčuľovať. A tak sa rozhodol viesť proti vzmáhajúcemu sa kresťanstvu doslova „krížovú výpravu“. A tu sa to odohralo. Príbeh jeho obrátenia nám je všetkým iste dôverne známy: pád pred bránami Damašku a rozhovor s Kristom, následné oslepnutie a stretnutie s Ananiášom. Bol to okamih, ktorý je v Písme podrobne popísaný v Sk 9, 1 – 19 a 22, 6 – 16. Pavol sám ho popisuje v Gal 1, 15 – 16 a celkovo sa na tento okamih výslovne odvoláva až sedemkrát.
Tu sa obrátil a po počiatočných problémoch sa až tak silne stotožnil s kresťanskou vierou, že ju začal šíriť všade, kadiaľ chodil. Kázal horlivo, oduševnene a často aj nekompromisne. Pavol bol typom radikálne a dôsledne obráteného človeka. Lenže pozor! Ak čítame v Písme o Pavlovi v snahe dozvedieť sa o ňom čo najviac, aby sme sa aj my mohli formovať tak, ako sa formoval on, avšak pri tomto čítaní prehliadneme jeden moment, ktorý bol v jeho živote nesmierne dôležitý, ba kľúčový, môžeme sa dostať do problémov. Pavlovu cestu viery by sme jednoducho nepochopili. Dnešné prvé čítanie totiž hovorí o udalosti, ktorá sa prihodila asi tri roky po jeho obrátení, keď bol Pavol už úspešným a známym kazateľom. Totiž Pavol sa na základe svojich kázní dostal do vážnych problémov. Dostal sa do kontroverzie s členmi vlastnej Cirkvi. A nebola to kontroverzia hocaká. Pavol bol totiž vo svojich kázňach až taký horlivý, že spôsoboval konflikty a nedorozumenia, ako napríklad v prípade Helenistov, o ktorých hovoria Skutky apoštolov. Bratia boli nútení milého Pavla zaviesť z Jeruzalema do Cézarey a odtiaľ ho poslať do jeho rodného Tarzu. A to nie len tak na návštevu jeho rodiny. Vieme totiž, že Pavol tu zostal celkove 7 rokov!!! Povedané jednoducho: Pavol bol vlastnou Cirkvou poslaný do vyhnanstva. Odpísali ho. Zbavili sa ho. Lebo robil viac zla ako úžitku. Len si všimnite, čo hovorí Písmo v nasledujúcej vete: „A žil s nimi v Jeruzaleme a smelo si počínal v Pánovom mene. Rozprával a prel sa aj s Helenistami a oni ho chceli zabiť. Keď sa to dozvedeli bratia, zaviedli ho do Cézarey a poslali do Tarzu. A Cirkev mala pokoj po celej Judei, Galilei a Samárii; upevňovala sa, žila v bázni pred Pánom a rástla v úteche Svätého Ducha“ (Sk 9, 29 – 31). Cirkev mal po jeho odchode pokoj. Naozaj Pavol bol človekom, ktorý jej spôsoboval nepokoj.
Čo sa vlastne stalo? Ako je to možné? Bol či nebol Pavol obrátený? Ak bol, ako je potom možné, že nežil totálne podľa toho, za čím šiel, k čomu sa obrátil? Ako je možné, že po takej radikálnej a ponižujúcej zmene, akou bolo jeho obrátenie (pád na zem, oslepnutie, odkázanosť na pomoc Ananiáša a iných, ktorými predtým pohŕdal), sa Pavol predsa ešte celkom nespamätal? V čom bola chyba?
Vo svojom exile mal možnosť nad tým premýšľať. 7 rokov je na to dosť dlhá doba. „Čo sa stalo? Veď som kázal tak ohnivo. Ľudia ma počúvali. Som predsa jediný z apoštolov, ktorý mám vzdelanie. Som profesionálny teológ. Veci, o ktorých hovoril Ježiš, som vedel podávať jasne, systematicky, prehľadne. Možno som neoslovoval istú vrstvu ľudí, ako ostatní apoštoli, ale zasa som oslovoval inú, ktorú neoslovovali oni. Mám na to schopnosti, poznám techniky, viem, ako na to. Mám to vyskúšané. Podobnú činnosť som predsa robil aj v židovstve. Prečo ma teda odpísali?“ Možno takéto a podobné otázky si kládol Pavol a možno bol z nich naozaj zmätený. Jeho situácia skutočne nebola ľahká, najmä keď si uvedomíme, že Pavol mal okolo tridsať rokov, čo je pre muža začiatok najvýkonnejšieho obdobia jeho života. „Keby som bol ostal židom, bol by som mal kariéru ako remeň. Avšak obrátil som sa, rozhodol som sa ísť za Kristom s tým, že ponúknem všetky svoje schopnosti Kristovi a rodiacej sa Cirkvi, a oni ma odpíšu… Ťažko pochopiteľné.“ Zmätok a chaos v mysli.
Kedysi dávno žil jeden mladík.
Jeho jedinou túžbou bolo stať sa kováčom.
A tak sa u majstra začal postupne zaúčať do všetkých možných techník, ktoré ako dobrý kováč potreboval vedieť.
Ako držať kliešte.
Ako dvíhať kladivo.
Ako udierať na nákovu.
Ba dokonca ako rozdúchavať mechmi oheň.
Keď sa doba jeho učenia skončila, povolali ho ako kováča do kováčskej vyhne kráľovského paláca.
Čo sa však nestalo!?
Krátko po príchode na svoje nové miesto s hrôzou zistil, že sa nenaučil, ako vyrobiť iskru, ktorá by mu zapálila oheň.
Všetky schopnosti a techniky, ktoré sa naučil, mu boli nanič, keď zistil, že nevie zapáliť oheň. (Paul J. Wharton)
Čosi podobné sa prihodilo aj s Pavlom. Kardinál Martini to opisuje takto:
„Pavlovi sa stalo to, čo sa často stane v prípade úplnej a náhlej konverzie, keď sa všetko začne javiť v tomto najlepšom a najpriaznivejšom svetle a keď motívom, stojacim za konverziou, nie je zmena miesta pôsobenia alebo zmena tímu, ale vízia nového života, ponúknutá v Ježišovi: Prihodí sa čosi úplne nové, čo je jasne Božím dielom. Lenže keď sa človek potom snaží znova sa dostať do svojej každodennej rutiny, zistí, že mu ostala tá istá osobnosť. Pavol sa vrhol do svojej novej misie s tým istým entuziazmom, ktorým obhajoval svoju starú misiu. Jednoducho premiestni svoju horlivosť z jedného miesta na druhé a ujíma sa práce, ktorú vidí pred sebou, ako práce, ktorá ako keby patrila jemu. A tak v tomto bode Pán dovolí, aby bol tvrdo a ťažko očisťovaný (ako v evanjeliu ratolesti, aby rodili dobré ovocie)], aby sa tak naučil, že konverzia nie je jednoducho niečo, čo by mu ponúklo nové pole pre jeho činnosť, ale je to nový spôsob života, nový spôsob pozerania sa na veci. A on sa do tohto nového pohľadu musí ako keby ponoriť, aby sa tak mohol stať súčasťou jeho osobnosti. Je pravda, že jeho myšlienky a slová boli jasné. Lenže jeho správanie bolo rovnaké ako predtým. Cez svoju bolestnú skúsenosť si Pavol uvedomí veľmi jednoduchú pravdu, že Pánom je Boh a že Boží služobník sa musí cez ustavičné vyprázdňovanie svojho srdca zo všetkých osobných úspechov pripravovať na to, aby sa stával čím ďalej, tým ohybnejším nástrojom v Božích rukách.“[1]
V exile v Tarze dospel k svojmu tzv. druhému obráteniu. Ak čítame pozorne jeho listy, jasne tam ducha tejto jeho druhej konverzie nájdeme (hlavne 2 Kor 12). Hovorí tu o vízii, ktorú mal pred 14 rokmi. Počas celých tých rokov, ktoré prežil v Tarze v samote a opustenosti, Pavol spoznal Boha iným spôsobom. Bol to totiž pre neho čas, keď si ho Pán vzal do svojej školy podobne ako ostatných učeníkov predtým. To, čo sa tu s ním v tejto jeho škole odohralo, bolo hlboké očistenie. Jasne tu spoznal, akú veľkú dôležitosť vložil do svojej výchovy, vzdelania, úspechov a ako všetky tieto veci stále sú v centre javiska jeho života, hoci snáď nie vedome. Uvedomil si, že v tomto novom spôsobe života nič nebolo také dôležité ako to, aby bol cez neho v činnosti Kristus. Pavol postupne uvoľnil miesto v centre javiska a na jeho miesto prišiel Kristus, ktorý sa mu stal všetkým vo všetkom. Naučil sa nedovoliť sebe samému, aby sa spoliehal na seba a na svoje schopnosti, ale aby sa spoliehal len na Krista a na jeho lásku k nemu. V tomto svetle by sme mali pochopiť to, čo vyjadril vo svojom liste Flp 3, 4 – 14:
„…hoci ja by som mohol aj do tela vkladať nádej. Ak si niekto iný myslí, že môže mať nádej v tele, tým skôr ja: na ôsmy deň obrezaný, z Izraelovho rodu, z Benjamínovho kmeňa, Hebrej z Hebrejov, čo sa týka zákona farizej, čo do horlivosti prenasledovateľ Cirkvi, čo do spravodlivosti, ktorá je v zákone, žil som bezúhonne.
Ale čo mi bolo ziskom, kvôli Kristovi pokladám za stratu. A vôbec všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána. Preň som všetko stratil a pokladám za odpadky, aby som získal Krista a našiel sa v ňom bez vlastnej spravodlivosti, ktorá je zo zákona, ale s tou, ktorá je skrze vieru v Krista – spravodlivosťou z Boha, založenou na viere –, aby som poznal jeho, moc jeho zmŕtvychvstania a účasť na jeho utrpení tým, že sa mu pripodobním v smrti, aby som tak nejako dosiahol aj vzkriesenie z mŕtvych.“
Pavol prišiel konečne do bodu, keď prijal svoju vlastnú slabosť a keď vložil všetku svoju dôveru do Kristovej lásky k nemu.
Keď potom pozorujeme Pavla po tomto jeho druhom obrátení, keď ho apoštoli konečne na príhovor Barnabáša znova prijali medzi seba a umožnili mu kázať, vidíme na ňom, že je to už iný človek, ako bol pred svojím tarzským exilom. Nebol ani tu ešte svätý. Bol plný slabostí, ale vedel, že pre neho žiť znamená Kristus (porov. Flp 1, 21) a už nežije on, ale v ňom žije Kristus (porov. Gal 2, 20).
Ako tak Pavol starel, stále viac a viac si uvedomoval, že byť učeníkom Kristovým nie je niečo, čo sa dá dosiahnuť, ale je to „stávanie sa učeníkom“, je to púť učeníctva, ktorá môže trvať celý život, ktorá obsahuje veľa skúšok, pádov a chýb. Jasne si uvedomuje, že on túto svoju cestu ešte nedokončil, a tak dvakrát to jasne svojim čitateľom aj naznačuje:
„Nie že by som ho už bol dosiahol, alebo že by som už bol dokonalý, ale bežím, aby som sa ho niekedy zmocnil, ako sa aj Kristus Ježiš zmocnil mňa. Bratia, ja si nenamýšľam, že som sa už zmocnil. Ale jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a uháňam za tým, čo je predo mnou. Bežím k cieľu, za víťaznou cenou Božieho povolania zhora v Kristovi Ježišovi.“
Aká útecha pre teba i pre mňa. Kto z nás by mal odvahu prehlásiť, že už dosiahol opravdivé učeníctvo, že je už naozaj obrátený vo viere ku Kristovi? Jediné, čo môžeme, je začínať znova a znova, vždy si nanovo uvedomujúc, že sme ratolesťou na viniči, kde tým viničom je ON. Že on je ten, ktorý nám dáva silu a vzrast.