Ekologický kláštor / Keď mnísi žijú tak, aby sa príroda mohla nadýchnuť
Tento článok publikujeme s láskavým dovolením redakcie Svet kresťanstva / Postoj.
Benediktíni v Sampore sú veľmi moderní a inovatívni. V ekológii by mohli byť inšpiráciou aj mnohým environmentalistom.
Benediktínsky Kláštor Premenenia Pána je fascinujúca stavba, ktorá sa týči nad dedinou Sampor neďaleko Zvolena. Sofistikovane vybudovaná v úcte k prírode, jednoduchá a zároveň komplexná dokáže byť symbolom ekologicky udržateľného života.
Vybudovali ju benediktíni, ktorí boli už v roku 2010 otvorení zeleným riešeniam. V súlade s Regulou svätého Benedikta a heslom Ora et labora (Modli sa a pracuj) vnímajú svet ako Božie stvoriteľské dielo, o ktoré sa treba starať. A práve to sa stelesňuje v každom póre kláštora i benediktínskom spôsobe komunitného života.
Na kopci v Sampore je ticho. Rozhliadam sa okolo a spomínam si, že presne za týmto typom ticha, ktoré hreje dušu, som sa sem pred niekoľkými mesiacmi ponáhľala premýšľať o sebe, svete, Bohu a živote.
Volám bratovi Františkovi, ktorý prichádza do priestranného vestibulu. Jeho kroky sa odrážajú od stien veľkého kláštora s vysokými stropmi a kamennými podlahami. Schováva mobil do hlbokého vrecka tmavého habitu, podáva mi ruku a víta ma tichým, pokojným hlasom. Vedie ma do miestnosti, kde prijímajú hostí.
Ekologicky aj ekonomicky
Malá miestnosť s bielymi stenami je striedmo, no pekne zariadená. Cítim sa, akoby som išla na spoveď. Sadám si k stolu s bielym obrusom a sviečkou. Brat František sa usádza na stoličku obďaleč, cez ktorú je prehodená fialová štóla. Možno preto ten spovedný pocit. Rýchlo ma však opúšťa aj vďaka otázke mnícha pozerajúceho na mňa vyrovnanými, láskavými očami spoza okuliarov: „Čo teda od nás potrebujete?“
Pýtam sa ho na motiváciu žiť ekologicky. Začína spomienkou na svoje detstvo. Pamätá si, že sa u nich nikdy nič nevyhodilo, pričom domácnosť tvorilo dvanásť ľudí. „Mali sme takú okrúhlu nádobu na smeti, ktorú sme nedokázali naplniť. Často sme ju dopĺňali popolom, aby mali smetiari čo odniesť,“ zasmeje sa.
Vníma, že dnes je situácia iná a je oveľa náročnejšie nemať odpad než v minulosti, no aj tak si myslí, že to nemôže brániť udržateľnosti. „K ekologickému spôsobu života človek dozrieva postupne. Niekedy vonkajším tlakom, ale ten nie je najšťastnejší. Skôr by to malo ísť zvnútra. Musíme sa to učiť,“ povie zadumane.
Kým brat František rozpráva, obzerám si miestnosť. Oproti stolu je mohutná, precízne vyrezávaná drevená skriňa pasujúca k maľbám v drevených rámoch. Vzácnosti, ktoré túžite nájsť na povale domu svojej prababky. Napravo stojí stôl s kreslami a malá kuchynská linka. Nikde nie sú plastové ozdoby či kvety a okrem odkvapkávača na riad v nej nenachádzam jedinú vec z umelého materiálu.
Brat František hovorí, že ich motiváciou je, samozrejme, aj ekonomická rovina. Rehoľa totiž žije z práce vlastných rúk, čo ju núti šetriť. Dôležitým faktorom je však starostlivosť o zem, ktorú nám dal Boh.
„Boh mi dal ruky, aby som pracoval a tak pokračoval v jeho stvoriteľskom diele. Môžem ho devastovať, udržiavať alebo zdokonaľovať a zveľaďovať. Boh svet, svoje dielo, síce stvoril, no my sme pozvaní budovať ho ďalej. Mali by sme sa správať tak, aby sme prírodu neničili. Neboli despotickí, ale uvedomili si, že zem je matka, ktorá nás živí. Vzišla z rúk Stvoriteľa a my sa máme o ňu starať,“ popisuje zapálene starostlivým hlasom.
Energie: Od začiatku volili zelené riešenia
Už pri stavbe kláštora v roku 2010 mysleli benediktíni na ekológiu, hoci spočiatku uvažovali kúriť tuhým palivom. Kvôli veľkosti kláštora, a teda aj veľkej spotrebe dreva a množstve odpadu, však hľadali alternatívne riešenia. Ohrev vody vo vykurovacom systéme kláštora zabezpečujú viaceré tepelné čerpadlá. Jedny odoberajú teplo zo vzduchu, iné zo zeme, kde vďaka vrtu cirkuluje voda, ohrieva sa a zabezpečuje teplo v priestoroch kláštora.
„Kúrime obnoviteľnými zdrojmi pomocou tepelných čerpadiel, no máme aj záložný plán, a to kotol VIADRUS na drevo, ak by nešla elektrina. V prípade úplného havarijného stavu by sme sa uchýlili do dvoch miestností, kde by sme kúrili v krboch. Nejaký čas by sme tam vedeli fungovať všetci sedemnásti,“ popisuje brat František premyslený systém kláštora.
Vodu zohrievajú solárne kolektory a panely, hoci elektrinu zatiaľ nevyrábajú. „Fotovoltaické panely na výrobu elektrickej energie zatiaľ nemáme, pretože ten vstup je oveľa nákladnejší a nemôžeme mať hneď všetko,“ ozrejmuje benediktínsky mních.
Solárne panely, ktoré zohrievajú v kláštore vodu. Foto: Veronika Verešová
Hovorí, že kláštory sa vždy vyznačovali dobrou organizáciou, vďaka ktorej už v stredoveku prosperovali a bohatli. Keďže benediktíni nie sú žobravý rád, premyslená organizácia je pre nich nesmierne kľúčová. „Neznamená to, že by sme nežili podľa evanjelia, v chudobe, čistote a poslušnosti, pretože šetrnosť je zakorenená v samej podstate našej reguly. Snaha žiť skromnejšie a nie na dlh je stále prítomná v našom spôsobe života.“
Oblečenie: Habit chcú niektorí nosiť, až kým sa na nich nerozpadne
Odevný priemysel je jedným z najviac znečisťujúcich odvetví na svete. Je zodpovedný za približne desať percent celosvetových emisií skleníkových plynov. Jeho najväčším problémom je však extrémne veľká spotreba vody, ktorej na svete ubúda. Kvôli tomu je takzvaná fast fashion (rýchla móda), znamenajúca produkovanie veľkého množstva nových štýlov oblečenia za veľmi nízke ceny, pre planétu extrémnou záťažou.
Benediktíni oblečenie nakupujú minimálne. „Rozhodli sme sa žiť mníšskym životom, a to nás vedie k tomu, že nie všetko, čo je dovolené a pokojne aj nehriešne, musíme mať. Netvrdím, že máme úplne otrhané oblečenie, ale využívame veci, ktoré dostávame. Niečo si aj kupujeme, ako napríklad topánky a spodnú bielizeň, habit si dávame šiť,“ približuje brat František.
Sám má dva habity a tvrdí, že viac mu netreba. „Habit vydrží pomerne dlho. Tento mám nejakých deväť rokov. Už by som ho však nechcel veľmi ukazovať,“ zasmeje sa a zdvíha ruku, na ktorej mi ukazuje záplatu. „Je to však pracovný habit, druhý mám sviatočný. No predstavený mi už povedal, aby som si dal ušiť nový, tento vyradil a sviatočný sa stal pracovným,“ zasmeje sa.
Svoju izbu nazýva celou a hovorí, že nemá byť zaprataná. Je priestorom na oddych, spánok a modlitbu. „Nepotrebujem v nej mať veľa. Ostatné veci, ktoré potrebujem na prácu alebo iné činnosti, dostanem. Keď idem na pole, dostanem náradie aj pracovný habit. O tie sa delím spolu s ostatnými mníchmi,“ opisuje.
V kláštore totiž majú spoločnú šatňu, v ktorej sú pracovné aj sviatočné habity či iné oblečenie a obuv. Ak mních potrebuje nový habit, svoj starší dá do tejto šatne a stane sa zdieľaným. „Vyhadzujeme len naozaj opotrebovaný habit. Stáva sa však, že nám predstavený povie: Prosím ťa, tento habit už nenos. Niektorí ho chceme totiž obnosiť dovtedy, kým sa na nás nerozpadne. Asi sme to dostali do vienka, no, samozrejme, je to individuálne,“ približuje s úsmevom na tvári.
Dodáva však, že záleží aj na tom, čo daný mních robí. Ak niekto chodí častejšie slúžiť bohoslužby mimo kláštora, spovedať alebo má na starosti hostí, nosí krajší habit, aby ľudí nepoburoval záplatami.
Elektronika: Životnosť predlžuje údržba a servis
Za posledné roky množstvo elektroodpadu neuveriteľne narástlo, pričom na Slovensku recyklujeme približne polovicu. Novú techniku kupujeme príliš často a odpadkové koše sa plnia vyhodenými mobilmi, spotrebičmi a zariadeniami. V prvom rade aj tu musí platiť zásada nakupovať menej a starú elektroniku prinášať na zberné miesta.
Problémom je taktiež nedostatok opravárov či fakt, že nová kanvica je lacnejšia než oprava starej. Aj v tomto smere sa komunitný život benediktínov ukázal ako obrovská výhoda. O opravy sa stará brat Michal.
„Robí servis a údržbu elektroniky, čím predlžuje jej životnosť. Elektroniku kupujeme po spoločnom rozhodnutí spoločenstva a využívame ju podľa potreby. Máme počítačovú miestnosť a knižnicu, kde sú dva počítače určené na prácu. Jedine mobily máme každý svoj,“ približuje brat František.
Dôležitými elektrickými spotrebičmi sú v kláštore práčky a chladničky z dôvodu veľkého počtu mníchov a hostí. Pri rekonštrukcii práčovne plánujú po dvanástich rokoch kúpiť ďalšiu práčku a nahradiť starú, ktorú mali z druhej ruky.
„Máme viacero chladničiek, ktoré sme dostali ako dar. Ich prevádzka je však energeticky veľmi náročná, preto sme hľadali lepšie riešenie a v súvislosti s prestavbou vybudovali mraziarenskú miestnosť,“ hovorí brat František a vedie ma chodbami obrovského komplexu, v ktorom by sa nejeden stratil.
Zväzkom kľúčov otvára jedny dvere za druhými. Prechádzame okolo krásneho preskleného átria s množstvom zelene. Pokračujeme spleťou chodieb a schodov až na najvyššie poschodie, kde mi ukazuje masívne solárne panely. Má veľmi rýchly krok a niekedy mu nestačím.
Dvere do mraziarenskej miestnosti. Foto: Veronika Verešová
Zákutia kláštora nás dovedú až na tmavú chodbu so špeciálnymi dverami. Brat František zasvieti, odomkne a otvára dvere. Razom mi členky schladí mráz. Pomerne veľká miestnosť je tmavá a plná regálov s jedlom a mrazeným mäsom.
„V mraziarenskej miestnosti máme police, na ktorých je všetko prehľadne uložené, vďaka čomu má prefekt kuchyne dokonalý prehľad. Vďaka klimatizácii je tento spôsob ekologickejší a lacnejší. Spotrebuje sa menej elektriny v porovnaní s ôsmimi chladničkami a mrazničkami, ktoré sme predtým potrebovali. Nemôžeme však do nej chodiť často,“ hovorí a po krátkej chvíľke zatvára dvere, aby neplytval chladom, „preto na každodennú spotrebu máme stále aj jednu chladničku v kuchyni.“
Vraciame sa späť. „Aj pri mraziarenskej miestnosti bol ten vstup nákladnejší, no v dlhodobom meradle sa nám všetky vklady vracajú,“ uzatvára tému.
Drogéria a voda: Najčastejšie čistia octom
Benediktíni nenakupujú špeciálnu, ekologickejšiu drogériu, no brat František hovorí, že najčastejšie aj tak čistia octom. Majú kanalizáciu a vlastnú čističku vôd a studňa vo forme vrtu im zabezpečuje pitnú vodu. Musia ju však upravovať, pretože je trochu železitá.
„Voda z práčovne a kuchyne ide do čističky, v ktorej lapač látok aspoň čiastočne zachytáva tuk. Mikróby všetko rozložia a prečistia vodu. Tá následne odchádza do potôčika, z ktorého dvakrát do roka robíme rozbor,“ opisuje brat František.
Jedlo a odpad: Striedmosť pokladajú za schopnosť ovládať sa
Spotrebu mäsa vo všeobecnosti environmentalisti pokladajú za neekologickú, no z vegánskeho spôsobu života sa nejednému mäsožravcovi ježia vlasy. V minulosti však bolo mäso skôr výnimočnosťou než každodenným chlebom. Problémom tak nie je samotná konzumácia mäsa, ale jeho nadmerná spotreba. Hospodárskych zvierat žije dnes na planéte raz toľko ako ľudí. Aby sme dokázali také množstvo dobytka uživiť, vyrubujeme lesy na pasienky a pestovanie krmiva.
Chov zvierat vo veľmi krutých podmienkach je ďalším kameňom úrazu tohto odvetvia a antibiotiká urýchľujúce ich rast škodia hlavne nám ľuďom, pretože mäso potom nie je zdravé. Okrem toho sa väčšina krmiva musí dovážať, keďže Európa nemá dostatok pôdy na pestovanie, a tak sa k samotnému chovu pridáva aj preprava zanechávajúca za sebou množstvo uhlíkovej stopy.
Chrániť prírodu však môžeme aj vtedy, keď sa mäsa úplne nevzdáme. Chov dobytka dokáže prospievať pôde a proteíny z mäsa naše telo potrebuje. Dôležité je však k nemu pristupovať s rozumom a rovnováhou. Stačí znížiť jeho spotrebu a nakupovať od lokálnych chovateľov. Neprospeje to len prírode, ale aj nášmu zdraviu.
Átrium uprostred benediktínskeho kláštora Premenenia Pána. Foto: Veronika Verešová
Benediktíni jedávajú mäso štyrikrát do týždňa a zo všetkých druhov najčastejšie jedia hydinu alebo zajačie mäso, ktoré si sami chovajú. „V jedle sme striedmi. Náš magister nám vždy hovoril: Chlapci, jedzte tak, že od stola odchádzate nezasýtení; to je znak, že sa vieme ovládať. Nemáme takú silnú askézu, takže môžeme jesť mäso. Ale viete, život v komunite predsa dáva veľa príležitosti k iným typom askézy,“ hovorí brat František s úsmevom.
Chovajú ovce, kačice, husi, sliepky, zajace a včely. Vyrábajú med a pestujú vlastné plodiny. Chceli by ešte chovať aj prasatá, ale keďže na to musia mať vlastnú žumpu, zatiaľ to odložili. Nechcú totiž pachmi znepríjemňovať život susedom.
„Snaha terajšieho prefekta kuchyne otca Damiána je, aby sme sa živili prevažne z toho, čo nám tu zem dokáže urodiť, a nežili sme len na paradajkách, ktoré k nám v zime dovezieme. Veď tie sú umelé aj pre naše zdravie,“ hodnotí brat František, keď odchádza zavolať brata Jakuba.
O chvíľu sa dvere otvárajú a vchádza vysoký, chudý muž v čiernom habite s prenikavým pohľadom. Usádza sa do kresla. Rozpráva pokojne, no s istým odhodlaním. Brat Jakub má na starosti poľnohospodárstvo a tiež sa zapája do služby na hospodárstve.
Poľnohospodárstvo: S rozumom, vďačnosťou a úctou
Vyzývam brata Jakuba, aby mi voľne porozprával o svojej práci v kláštore. „Zemiaky máme v podstate pre vlastnú spotrebu, sadíme asi štyristo kíl. Nevyžadujú veľa. Stačí mať pôdu, maštaľný hnoj a niekedy aj umelé hnojivo, keďže naša pôda nie je taká bohatá. Ďalej pestujeme kŕmnu repu, cviklu, mrkvu, petržlen, tekvice, paradajky, papriku a chystám sa vyskúšať aj melón,“ opisuje ambiciózne a na môj prekvapený pohľad a údiv reaguje úsmevom.
Zvieratá chovajú tiež na vlastnú spotrebu a s vajíčkami od svojich sliepok si vystačia. „Raz za týždeň upratujeme králikom. Ich trus nasypeme na dvor, kde ho preberajú sliepky, a o týždeň ho dáme na hnojisko, kde to dozrieva zopár rokov. Potom ho využijeme na pole. Orná pôda získava od hospodárskych zvierat a zvieratá získavajú od nás,“ popisuje kolobeh a vzťah týchto činností.
Ovocné sady im zabezpečujú jablká, z ktorých čerpajú celú zimu, a z viniča vyrábajú vlastné víno. „Tento rok sme vyrobili skoro sto litrov vína. Ďalej máme maliny, ríbezle, hrušky, slivky a zopár marhúľ, ktorých pestovanie je však veľmi ťažké, keďže skoro kvitnú a jarné mrazy ich takmer vždy zničia,“ pokračuje v rozprávaní.
Pestovanie vlastných plodín si však vyžaduje prácu na plný úväzok. Pýtam sa tak brata Jakuba, koľko času mu práca na poli zaberá. Odpovedá, že v sezóne celý deň. „Teraz sme, našťastie, traja, ale minulý rok som bol v podstate sám a pre jedného je to veľa. Je určite ťažké venovať sa práci na poli popri inej činnosti alebo zamestnaní, najmä v sezóne od mája do septembra,“ priznáva a dodáva, že majú aj dva traktory, inak by nedokázali vypestovať potrebné množstvo zemiakov.
Z poľa idú plodiny rovno do kuchyne, kde už štafetu preberá prefekt kuchyne brat Damián, ktorý ovocie a zeleninu zavára, z paradajok robí pretlak a ostatné plodiny uskladňuje vo veľkých pivniciach. V kláštore všetko dôkladne plánujú, a preto má každý špecifickú službu a zodpovednosť za určitý úsek.
„Za tridsať rokov sa svet zmenil. Musíme sa tak naučiť sami seba obmedzovať a rozlišovať to vo svedomí. Je umenie povedať nie. To, čo však máme na zemi, je z Božích rúk. Nie je to náhoda, ale prejav starostlivosti Boha, nášho Otca, o nás. To ma inšpiruje využívať tieto dary múdro, s úctou a vďačnosťou,“ uzatvára brat Jakub.
Skromnosť a jednoduchosť neznamená, že sa musíme vrátiť do jaskyne
Na záver sa brata Františka pýtam, ako benediktínska regula a skromnosť súvisia s udržateľnosťou a ich rozhodnutím žiť ekologicky. Po otázke zatvára oči a dlhší čas premýšľa.
„Ako by som to len povedal… Spôsob života, pre ktorý sme sa rozhodli, stojí na troch pilieroch. Prvým je modlitba. Prednosť pred všetkým má Kristus. Druhým je práca, ktorá je darom a prostriedkom k živobytiu. A tretím je spoločenstvo, pretože nie sme mnísi pustovníci, ale cenobiti. Táto trojnožka dáva našej komunite stabilitu.
Brat František. Foto: Veronika Verešová
Sme svedkami toho, že extrémy nie sú v ničom dobré. Všetko musí byť vyvážené. To, že ako ľudia sme vrcholom stvorenstva, neznamená, že k nižším stvoreniam nemáme byť ohľaduplní. Myslíme si, že nám tu všetko patrí, a nepociťovali sme, že by to malo byť inak. No dnes už vnímame, že sme v ohrození, a musí nastúpiť vedomé chránenie prírody. Aj Svätý Otec František vydal encykliku s názvom Laudato si, v ktorej hovorí o tejto potrebe. A práve človek zasvätený Bohu, ktorý chce žiť na oslavu Boha, by si mal toto uvedomiť a žiť voči prírode ohľaduplne. Snažiť sa ju nedrancovať, ale v skromnosti a jednoduchosti napomáhať k jej revitalizácii, aby sa mohla znova nadýchnuť.
Zem musíme aj obdarovať a nielen z nej brať. Takže som presvedčený, že udržateľnosť a ochrana prírody súvisia so skromnosťou. Možno by sme sa aspoň trocha mali vracať k jednoduchšiemu spôsobu života, čím, samozrejme, nechcem naznačiť, aby sme sa vrátili do jaskyne,“ hovorí brat František so zavretými očami, no z jeho prejavu cítiť zapálenie a starostlivosť.
Benediktíni sú veľmi moderní a inovatívni. V ekológii by mohli byť inšpiráciou aj mnohým environmentalistom. Svoj kláštor v malej dedinke Sampor vybudovali a stále budujú s ohľadom na prírodu aj napriek tomu, že ako cirkevný objekt nemajú nárok na dotácie či eurofondy.
Majú solárne panely, čističku odpadových vôd, studňu či jednu mraziarenskú miestnosť namiesto niekoľkých chladničiek. Kompostovanie a triedenie odpadov pokladajú za samozrejmosť, vykurujú obnoviteľnými zdrojmi a tepelnými čerpadlami. Oblečenie nevyhadzujú skoro vôbec. Lietadlom cestujú minimálne, a ak ide mních sám, volí vlak alebo autobus namiesto auta. Pestujú svoje plodiny, nakupujú lokálne, majú ovocné sady a chovajú hydinu, ovečky, zajace a včely.
Benediktínsky kláštor ma tentoraz očaril úplne iným spôsobom ako pred niekoľkými mesiacmi. Priznávam, že aj vtedy ma do Sampora hnala zvedavosť zistiť, ako žijú moderní mnísi s prísnym denným režimom, ktorého kľúčovými bodmi sú modlitba a práca. No až dnes som to naplno pochopila. Ich skromnosť, premyslenosť, striktnosť a komunitný život sú presne to, čo v živote vlastne všetci potrebujeme. Vtedy môže byť aj úcta k prírode radosťou a nie bremenom.
Veronika Verešová / svetkrestanstva.postoj.sk