Formácia a transformácia (1.časť)

Duchovná cesta hovorí, že všetko sa dá zmeniť. Zmeniť však možno len to, čo prijímame a čo si všímame. Nebezpečenstvo vzniká, ak niekto nie je pripravený hľadieť na pravdu o sebe samom. Potom sa nedá na cestu vlastnej premeny, ale na cestu kompenzácie, ktorá ho povedie do slepej uličky.

Nie som magister novicov. Môžem hovoriť len z pohľadu mojich skúseností z rekolekčného domu, kde prichádzajú kňazi a zasvätení, ktorí sa dostali do krízy. Tu mám možnosť vidieť výsledky nedostatočnej formácie. Stretávam sa so zasvätenými osobami, ktoré sa nikdy nestretli s pravdou o sebe samom, ktoré zanedbali dôležité potreby. V prvých rokoch ich zasväteného života išlo všetko dosť dobre, ale skôr či neskôr museli čeliť pravde o sebe, svojim potrebám lásky a priateľstva, svojej sexualite, svojej mužskej či ženskej identite. Chcel by som zvoliť len tri oblasti, ktoré sa mi dnes zdajú dôležité pre formáciu.

Ľudská zrelosť

Kto zatúži stať sa kňazom alebo rehoľníkom či rehoľníčkou, musí poznať seba samého. Musí prejsť procesom ľudského dozrievania. Chcel by som dať dôraz len na niektoré jeho aspekty.

Na prvom mieste ide o zdravé uvedomenie si vlastnej hodnoty. Potrebujem vytušiť svoje schopnosti, svoju hodnotu. Uvedomenie si vlastnej hodnoty znamená, že vnímam svoju jedinečnosť. Je mi dovolené byť sebou samým. Nemusím sa porovnávať s inými. Mnohí bezpochyby veria slovu, ktoré Boh pri krste o nás vyslovil: „Ty si môj milovaný syn, ty si moja milovaná dcéra, v tebe mám zaľúbenie.“ Ale negatívne obrazy o sebe, ktoré si utvorili vo svojej mladosti, im bránia zažiť skúsenosť, že Božie prijatie napomáha taktiež pochopiť a prijať seba. Veľmi hlboko sa do nich dostali hlasy ako: „Nie som v poriadku. Nikto ma nemôže zniesť. Všetko pokazím.“ Zdravé uvedomenie si svojich hodnôt môže vzniknúť, len ak si všímam všetky negatívne obrazy o sebe a zanechám ich (v zmysle nebudem sa v nich šprtať). Ide teda o to, že môžem byť tým, kým som. Mladým zasväteným ľuďom stále odporúčam: medituj pol hodiny pred Kristom; nech sa stane čokoľvek, neodsudzuj sa pre nijakú myšlienku ani pocity, ale odovzdaj celé svoje vnútro Kristovej láske. Zdravé poznanie vlastných hodnôt sa rodí, ak rozvíjam vnímanie vlastnej jedinečnosti. Nemusím byť silnejší než ostatní, nemusím byť pyšný a istý sebou samým. Jedná sa skôr o odhalenie tajomstva o sebe samom. Dobrou meditáciou je opakovať vo všetkých situáciách daného dňa Ježišove slová, ktoré v Lukášovom evanjeliu hovorí po zmŕtvychvstaní: „Ja som to.“ Ak vyslovíme toto slovo na našich stretnutiach, pri dialógoch, pri práci, spozorujeme, že mnohokrát nie sme sami sebou. Prispôsobujeme sa očakávaniam iných. Keď toto slovo preniká hlboko do nás, vtedy sa cítime slobodní. Prestaneme sa dostávať pod tlak či posudzovať sa. Teraz sme už sebou samými. Ale to, čím naozaj sme, nemôžeme hlbšie opísať. Koniec koncov je to tajomstvo. Vtedy v sebe samých stretneme aj Boha.

Ďalšia cesta ľudského dozrievania prechádza cez pozorovanie potrieb a túžob. Prví mnísi rozvinuli učenie o deviatich logismoi. Je to deväť túžob alebo emócií, ktoré sú prítomné v osobe človeka. Vo svojej podstate sú neutrálne. Môžu však nad nami aj vládnuť. Ide o lepšie sebapoznanie nie pre vlastné odsúdenie, ale pre preskúmanie, ako zaobchádzam so svojimi vášňami. A mnísi ešte hovoria: Nie si zodpovedný za myšlienky a túžby, ktoré máš, ale len za to, ako s nimi nakladáš. Prvé logismoi sú tri základné impulzy: jedlo, sexualita, túžba po vlastníctve. Všetky tri impulzy nás chcú pobádať k životu. A koniec koncov nás chcú nasmerovať k Bohu. Môžu sa však stať aj žiadostivosťami. Vtedy nad nami už dominujú. Nejde o odrezanie impulzov, pretože takto by nám chýbali dôležité životné energie. Ide o ich integráciu do nášho života tak, aby nás otvárali smerom k Bohu. Jedlo vrcholí v posvätnej hostine, v Eucharistii. Naša sexualita sa v konečnom dôsledku túži zjednotiť s Bohom v zanietení lásky. A snaha po vlastníctve nás má priviesť k vnútornému bohatstvu našej duše.

Tri logismoi emociálnej oblasti sú: smútok, hnev, znechutenie. Smútok tu chápeme ako ľutovanie seba samého. Súcitím so sebou, som ponorený do sebaľútosti. Pre takýto smútok sa vyskytujú často infantilné túžby alebo veľké fantazírovanie. Uzdravenie zo smútku spočíva v bôli: musím (z)niesť bôľ, pretože som priemerný, nie som perfektný, nie som najväčší svätec. V bôli prídem do kontaktu so svojimi skutočnými silami. Hnev a agresivita chcú riadiť, usmerniť vzťah medzi blízkosťou a odstupom. Potrebujem agresivitu, aby som stanovil hranice medzi mnou a inými. V komunite môžem žiť dobre len vtedy, ak som schopný obidvoch týchto postojov: prijať blízkosť a stanoviť hranice. Znechutenie je neschopnosť žiť prítomný okamih: nemám chuť pracovať ani modliť sa a už vôbec nechcem niečo robiť. Nemôžem zniesť seba samého. Znechutenie možno uzdraviť cvičením. Spočíva v tom, že zostaneme v sebe, že budeme znášať tento stav vo svojom vnútri.

Tri potreby v náboženskej oblasti sú: smäd po sláve, závisť, pýcha. Keď mám smäd po sláve, neustále myslím na to, čo si iní myslia o mne. Potrebujem uznanie a pochvalu. Definujem sa podľa uznania, ktoré mi prejavujú iní. Keď cítim závisť, porovnávam sa s inými. Ponižujem iných, aby som dal sebe nanovo hodnotu. Alebo naopak ničím seba, pretože iní sú lepší než ja. Nie som prítomný v sebe samom, ale žijem na základe porovnávania sa s inými. Pýcha je odmietanie prijať seba samého so svojimi temnými stránkami a so svojimi negatívami. Mám takú vysokú ideálnu predstavu o sebe, že som slepý pred svojou vlastnou realitou. C. G. Jung tu hovorí o inflácii. Nafúknem sa veľkými ideálnymi obrazmi. Je to nebezpečná identifikácia seba s archetypmi, napríklad s obrazom pomocníka a spasiteľa. Ak sa identifikujem s pomocníkom, stanem sa slepým pre svoje vlastné potreby. Zatiaľ čo prejavujem blízkosť k druhému, vyjadrujem ňou a maskujem svoju potrebu. To je často motívom sexuálneho zneužívania zo strany kňazov.

Ide o pohľad na tieto logismoi a ich používanie takým spôsobom, že využijem silu týchto myšlienok a citov pre svoje napredovanie na duchovnej i ľudskej ceste.

Duchovná cesta

K formácii zasvätených dnes patrí uvedenie na cestu mystiky. V mnohých ľuďoch je dnes veľká túžba po mystike. Musíme dať odpoveď na ich túžbu svojou duchovnou skúsenosťou. Mystická cesta je cesta smerom dovnútra. Mystici sú presvedčení, že v našom vnútri je miesto ticha, v ktorom prebýva Boh. Tam, kde Boh prebýva v nás, kde je v nás Božie kráľovstvo, tam sme slobodní pred názormi a posudkami osôb, slobodní od ich očakávaní a požiadaviek. Tam sme skutočne v bezpečí. Tam nás nik nemôže raniť, tam sa dostávame do kontaktu s prvotným obrazom, ktorý má o nás Boh. Tam sme čistí a priezrační. Naše skutočné „ja“ ešte nie je poškvrnené vinou a hriechom. Je to tam, kde tajomstvo Boha prebýva v nás, sme doma so sebou samými. Kto je doma so sebou samým, môže sa stať taktiež domovom pre iných.

Mystická cesta dovnútra však neprechádza pomimo mojej duše a môjho tela. Cesta na miesto vnútorného ticha vedie cez meditáciu a ticho. Prechádza však aj cez emócie a túžby. Môžem napríklad bojovať so svojím strachom. Takýmto spôsobom prebudím v sebe veľkú opačnú silu (potláčaním strachu tento narastá), takže strach ma bude naďalej znepokojovať. Môžem však prijať strach ako sprievodcu do hĺbky duše. Strach z vyrobenia nejakého trapasu pred ostatnými mi ukazuje, že sa v podstate definujem podľa iných. Za tým je istá potreba, túžba byť uznaný a milovaný všetkými ľuďmi. V momente, keď vo mne strach prebudí túto potrebu, tá ma silnejšie vedie do hĺbky duše a pobáda ma, aby som sa definoval podľa Boha. Strach sa tak stane sprievodcom k Bohu, a preto sa premení: nie som viac v pazúroch strachu, ale on ma vedie do vnútorného ticha, kde už viac nemá prístup. Takto sa teda transformuje.

Táto cesta transformácie platí pre všetky logismoi. Môj hnev, moje znepokojenie, žiarlivosť, závisť, túžba po sláve, všetky tieto emócie ma môžu viesť smerom dovnútra. Pozerám sa na ne, sú v mojom vnútri; ak tieto emócie prijímam pokojne, zároveň môžem postrehnúť, že ony nie sú všetko. Pod emóciami je vo mne priestor pre ticho. Všetky emócie ma napokon chcú doviesť do vnútorného ticha, do hĺbky duše. Mystika nezanedbáva emócie, ale skrze ne vstupuje do vnútra, do hĺbky duše. Tam nachádzam stíšenie a pokoj. Tam som doma s Bohom. Mystická cesta je vždy cestou uzdravovania. A teda tam v hĺbke svojho ja som úplne uzdravený.

My, zasvätení, dnes máme ísť touto mystickou cestou, aby sme sa stali konečne zrelými z ľudského pohľadu a stali sa zároveň otvorenými a slobodnými. A na druhej strane, aby sme sprevádzali mnohých ľudí, ktorí sú na ceste duchovného hľadania. Ak nie sme schopní dať im odpovede, budú ich hľadať v ezoterike a vo východných náboženstvách.

Anselm Grün 

(z Testimoni, n.12 – 30. 6. 2009, preklad Andrej Kovaľak)