Známy teológ Hans Urs von Balthasar medituje prikázanie lásky ako spoločný základ celej kresťanskej spirituality a nachádza v nej začiatok i podstatu rehoľných sľubov.
Von Balthasar (1905 – 1988) – jeden z najvýznamnejších teológov 20. storočia – sa vo svojej rozsiahlej teologickej reflexii neraz dotkol aj problematiky spirituality kresťanského života. Jeho kniha Christlicher Stand patrí k najvýznamnejším dielam jeho teologickej produkcie z tejto oblasti. Centrálnou myšlienkou knihy je úvaha nad vzťahom medzi klasickými stavmi kresťanského života v Cirkvi: zasväteným životom, kňazstvom a laikmi a ich súvislosťou s celkovou kresťanskou spiritualitou. V tomto príspevku by som sa chcel obmedziť len podnety z prvej časti tohto Balthasarovho diela, v ktorej medituje prikázanie lásky ako spoločný základ celej kresťanskej spirituality a nachádza v nej začiatok i podstatu rehoľných sľubov. Téma lásky je v celom teologickom diele von Balthasara centrálna. Pre neho láska je všetko (objímajúca) a všetko je (môže byť) láska, je srdcom celej kresťanskej existencie, ktorá je zameraná na poslanie, lebo poslanie Cirkvi, teda kresťana na tomto svete má svoj prameň v láske.
Je možné prikázať lásku?
Odrazovým bodom Balthasarovej meditácie je stať, ktorá hovorí o láske ako o najdôležitejšom prikázaní: „Ktoré prikázanie je v Zákone najdôležitejšie? Milovať budeš Pána svojho Boha (…) toto je prvé a najdôležitejšie prikázanie“ (Mt 22, 36 – 40). Ide teda o „prikázanie“ „lásky“, čo samo v sebe obsahuje podozrenie istej protirečivosti.
Keď Ježiš odpovedá na otázku učiteľa zákona, podľa Balthasara synteticky vyjadruje posledný cieľ ľudskej existencie. Na ceste smerom k životu riadia človeka prikázania, ktoré Ježiš nepopiera, ba čo viac, predpokladá ich (viď dialóg s bohatým mladíkom v Mt 19, 17). Tentoraz však zhrňuje všetky prikázania, predkladá ich syntézu ako dvojitý príkaz lásky: k Bohu a k blížnemu.
Ježiš však ponechal pre lásku označenie prikázania. Balthasar rozvíja túto myšlienku: „Pán nenazval lásku jednoducho iba nejakým Božím želaním, ani ju nenazval radou, bez ktorej, aj keď s ťažkosťami, je možné dosiahnuť to, k čomu sme určení; Pán nehovorí o láske ako o strmej ceste k cieľu, popri ktorej existujú aj iné, menej strmé a namáhavé. Nie je možné pochybovať o tom, čo povedal: láska je pre neho prikázanie. Ježiš ho nielen prevzal zo Starého zákona (Dt 6, 5 a Lv 19, 18), ale ho aj urobil svojím: ‚Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa navzájom milovali, ako som vás ja miloval‘ (Jn 13,34 – 35). Môžeme dokonca povedať,“ konštatuje von Balthasar, „že prikázanie lásky k blížnemu, ktoré sa v Starom zákone javí ako druhotné, preberá v Novom zákone prvé miesto.“
Láska sa stáva novým kritériom súdu. Budeme súdení z lásky. Kto nemá lásku, je mimo svojho povolania a aj keď žije, je vlastne mŕtvy: „Kto nemiluje, zostáva v smrti“ (1 Jn 3,14); „Boh je láska, kto ostáva v láske, ten zostáva v Bohu a Boh v ňom“ (1 Jn 4, 16). Teda povolanie k láske je absolútne a nestrpí nijakú výnimku; je také dôležité, že nemať lásku znamená sebazničenie. Niet pochybností, uzatvára von Balthasar, že existujeme preto, aby sme milovali Boha a blížneho.
Láska je cieľ, ku ktorému sme volaní. Aké sú najhlbšie znaky a charakteristiky lásky? Balthasar nás vovádza do niektorých veľmi pôsobivých vyjadrení. Láska nikdy nie je a nemôže byť čiastočná, ale je vždy úplná, totálna, vyžadujúca si nás celých: celým srdcom, celou dušou, celou silou. Láska môže všetko zniesť, len jednu vec nie: totiž byť čiastočnou, obmedzenou. Láska, ktorá nie je živá, otvorená pre stály rast, pre neustále niečo viac, nie je skutočnou láskou. Čistá láska nepozná jednu vec: že niečo musí urobiť, že má nejakú povinnosť. Pre ňu sa každá povinnosť stáva možnosťou. Milujúci sa cíti stále v tej najvyššej a najdokonalejšej slobode. Pre toho, kto nemiluje, sa povinnosť stáva chladnou a bezduchou, kým pre milujúceho je radosťou. Veď láska všetko znáša (lepšie povedané zakrýva, pokrýva, objíma), všetko verí, všetko dúfa (pozri 1 Kor 13).
Láska ani v tom najčistejšom stave nie je bez zákona. Ona je skôr naplnením (plnosťou) zákona (Rim 13,10) lebo „veď celý zákon sa spĺňa v jedinom slove (prikázaní): miluj blížneho ako seba samého“ (Gal 5,14). Ale toto splnenie zákona nie je súčtom splnenia všetkých príkazov, láska je v rovnakom čase plnením príkazov a aj ich prekonaním. Je teda možné dodržiavať prikázania a súčasne žiť mimo nich. Kto žije v zákone lásky, nemusí žiť v povinnosti voči prikázaniam, lebo milujúc robí to, čo je prikázané. Samozrejme, ak by sme sa nevzdialili od lásky, prikázania by boli zbytočné. Kto miluje, nevidí množstvo príkazov, vidí jeden príkaz v druhom, všetko pospolu, všetko zjednotené.
V Starom zákone sa Boh – láska približuje k človekovi, ktorý je od neho vzdialený, a dáva mu prikázania, ale všetky napokon smerujú k láske, k formulácii prikázania lásky. Aj starozákonný človek dospieva k tomu, že môže plniť prikázania so zjednoteným srdcom, s láskou, musí však prekonať cestu z otroctva mnohých prikázaní k slobode synov, ktorí sú v Otcovom dome na základe obetujúcej sa lásky Ježiša a rozlievajúcej sa lásky Ducha v ich srdciach.
Poslušnosť lásky
Ježišova láska, jeho vykúpenie sa odohráva v poslušnosti lásky. Balthasar objavuje mnoho krásnych podrobností a odtieňov tejto skutočnosti v textoch evanjelia, ktoré poukazujú na súlad, a nie na protikladnosť lásky a prikázania. Na jednej strane Ježiš plní vôľu Otca slobodne a dobrovoľne, ale láska, ktorú prežíva voči Otcovi, vidí v jeho vôli najvyššie prikázanie. „Otec, ktorý ma poslal, ten mi prikázal, čo mám povedať a čo mám hovoriť. A viem, že jeho príkaz je večný život. Čo teda hovorím, hovorím tak, ako mi povedal Otec“ (Jn 12, 49 – 50). „Milujem Otca a robím, ako mi prikázal Otec“ (Jn 14, 31). Syn slobodne robí to, čo mu prikazuje Otec. Ježišov postoj teda nie je poslušnosť, ktorá z povinnosti alebo strachu plní príkaz, ale nie je ani len uskutočnenie nejakého nezáväzného želania alebo urobenia niečoho navyše. A práve toto je poslušnosť – plnenie príkazov z lásky, v atmosfére, kde niet rozlíšenia medzi tým, čo je povinné, a tým, čo je navyše, čo je povinnosť a čo je iba rada. Tu stojíme pred pravzorom dávania sa a kresťanskej lásky. Láska je taká silná, že si je vedomá svojej úzkej spojitosti s Božou vôľou i s jeho želaniami.
Sloboda lásky
Poslušnosť sa teda nachádza v podstate kresťanskej lásky. Kto miluje, postupne prestáva určovať a disponovať, stále viac všetko necháva na milovaného. Kto miluje, je neustále disponovaný pre milovaného. Z tohto vyplýva, že rehoľné sľuby majú svoj základ v láske – aj ako obsah a aj ako záväzná forma. Každá pravá láska má teda formu sľubu, záväzku, viaže milujúceho s milovaným z lásky a v duchu lásky. Každá účasť na láske k Bohu má v sebe niečo ako sľub. Stačí si spomenúť, že pri krste sa skladajú krstné sľuby.
Ak zasväteným osobám chýba meditácia o láske, sú v nebezpečenstve, že budú žiť podľa predpisov a zákonov. Opravdivá láska má však prenikať aj život rehoľných záväzkov, ktorých plnenie nie je viac ako láska, ale zároveň ktorých plnenie bez lásky môže stratiť všetku hodnotu.
Vidiac teda hlbokú spojitosť lásky a záväzkov môžeme vidieť naše rehoľné zasvätenie nie oproti svetu alebo oproti laikom, ale spolu so svetom a spolu s laikmi. Lebo svet hľadá lásku a kresťanskí laici podobne ako my môžu a majú porozumieť lásku v jej dimenziách poslušnosti, zriekania sa, zamerania sa na jediný objekt lásky.
Spojenie medzi príkazmi a láskou je veľmi dôležité. Ako často sa v rehoľnej komunite vieme odvolávať na predpisy alebo interpretovať lásku ako neplnenie záväzkov! Umenie však je, ako hovorí von Balthasar, byť slobodnými uprostred našich záväzkov. A to sa dá len v láske.
Pavol Grach