Nábožní židia sa dodnes niekoľkokrát modlia, dokonca i ako zvučku svojho rádia počúvajú slová z Mojžiša: „Počúvaj, Izrael: Pán, náš Boh, je jediný Pán! Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou…“ Na ne sa odvolával zákonník i Ježiš v katechéze pre neho i nás, ktorú budeme počuť v nedeľu.
Ježiš potvrdzuje zákonníkovi, že vie, čo je láska, a že ovláda Mojžišov zákon. No namiesto toho, aby sa zákonník vo „vedení“ zastavil a začal preciťovať to, čo vie, aby podľa toho mohol aj konať, máli sa mu to, čo vie, a chce vedieť viac. Pýta sa Ježiša: „Kto je môj blížny?“ Akoby to už dávno nebol vedel! Problém bol v tom, že slová Zákona neprecítil, a preto ani nezakúsil. Zrejme bol najviac doma práve v poznávaní. Ale Písma sa iba rozumom dobehnúť nedajú.
Biblia blížneho nedefinuje jednoznačne (ako toľko skutočností!). Začína od bratov vo viere, rodákov, súkmeňovcov… Napokon za blížneho pokladá aj cudzinca, čiže pohana – a tým aj nepriateľa.
Ježiša zákonníkovo mudrovanie neodradilo. Pokračuje názorným príbehom. Na príklade milosrdného Samaritána, za ktorého obrazom stojí on sám, ukazuje, ako treba poznávať: vidieť a priblížiť sa. Ako zároveň treba cítiť: zľutovať sa. A ako podľa poznaného a cíteného konať: pomáhať núdznemu. Dal mu recept na seba samého, čiže prezradil mu tajomstvo svojho štýlu života: milovať celou mysľou, srdcom i silou.
Nie, lásku netreba študovať. Stačí ju počúvať a počúvnuť. V rôznych situáciách, vo všelijakých okolnostiach a pri každom rozhodovaní sa pýtať: V čom je viac lásky? V ktorom postoji, v ktorom geste, v ktorom slove?
Kde je láska, tam je Boh. A náš život bude ako Ježišov. Plný.
Dagmar Kráľová, saleziánka