Hlava plná myšlienok – škrupulozita v perspektíve psychológie

V motivačnej kresťanskej literatúre sa často nachádzajú odkazy na výzvy z Písma typu „nebojte sa“ alebo „nebuďte ustarostení“. Napriek tomu strach a úzkosť patria k ľudskej skúsenosti a naša myseľ je neraz doslova zaplavená obavami. Tieto stavy vo zvýšenej miere sužujú ľudí, ktorí bojujú s niektorou z tzv. neurotických porúch. V  článku venujeme osobitnú pozornosť ťažkostiam, ktoré sú spojené s obsedantno-kompulzívnou poruchou (ďalej len OCD) u veriacich. Tá môže nadobúdať podobu patologickej škrupulozity, v dôsledku čoho je výrazne zasiahnutý duchovný život jednotlivca. Poznanie špecifických aspektov tejto poruchy môže byť dôležité nielen pre pacientov a ich príbuzných, ale aj pre vysluhovateľov sviatosti zmierenia.

Súčasťou života ľudí s OCD  nie sú len na prvý pohľad neškodné či komické príznaky, ako je časté urovnávanie, kontrolovanie či počítanie úkonov. V ich pozadí sa skrývajú  navonok neviditeľné mučivé pochybnosti a úzkosť. Názov poruchy evokuje prítomnosť dvoch kategórií príznakov. Obsesie predstavujú vtieravé myšlienky, predstavy, pochybnosti či impulzy ku konaniu. Typickým príkladom je strach z nakazenia a znečistenia, nutkavá potreba symetrie či myšlienky so sexuálnym alebo agresívnym obsahom. Človek s OCD ich sám vníma ako iracionálne a obťažujúce a rád by sa ich zbavil. Kompulzie sú prejavy v správaní, ktoré majú stereotypný a rituálny charakter. Príkladom je preverovanie či umývanie rúk, ale aj úzkostlivé opakovanie modlitby. Cieľom týchto úkonov je predísť potenciálnemu nebezpečenstvu (napr. nákaza, smrť blízkych, hriech) a dočasne zastaviť nutkavé myšlienky, pričom dochádza k zníženiu napätia. Naopak, zvýšená snaha čeliť príznakom vedie k vystupňovaniu úzkosti.^1,2

OCD a náboženstvo

Náboženské obsahy obsesívnych myšlienok nie sú zriedkavé. Škrupulozita je považovaná za zaujímavý a relatívne častý spôsob prejavu tejto poruchy, ktorá je niekedy označovaná ako tzv. religiózna forma OCD. Charakteristickým znakom sú nutkavé predstavy o spáchaní hriechu (napr. rúhavé alebo nečisté myšlienky), a následne intenzívne nutkanie vykonávať kompulzie vo forme náboženských rituálov (napr. opakovaná modlitba či spovede). Cieľom je zníženie nepríjemných emócií, vyvolaných vlastnými myšlienkami, ako aj vykonanie pokánia za zdanlivé prehrešky.³ Miera naliehavosti i úzkosti môže byť u veriacich extrémne vysoká vzhľadom na to, že obsah myšlienok je spojený s hrozbou zatratenia a je v rozpore s vyznávanými hodnotami. Náboženský kontext ťažkostí často motivuje k hľadaniu predovšetkým duchovnej pomoci vo sviatosti zmierenia, prípadne v opakovaných modlitbách za uzdravenie a oslobodenie, respektíve k potrebe vyhľadať exorcistu, nakoľko neschopnosť ovládať myšlienky s rúhavým obsahom môže viesť k presvedčeniu o vlastnom posadnutí.

Termín škrupulozita je odvodený od latinského slova scrupulum („malý kamienok“), čo evokuje výstižný obraz škrupule ako ostrého kamienka, ktorý postihnutý človek nosí v topánke. Nutkavé myšlienky sprevádzajú trpiaceho človeka doslova na každom kroku, čím mu znepríjemňujú fungovanie v bežnom živote a vzťahoch. Ciarrocchi, autor knihy „Doubting Disease“ (pochybovačná choroba) ju popisuje ako „nadmerne citlivé morálne svedomie, ktoré znemožňuje žiť život viery.“ ⁴ Napriek tomu, že v súčasnej liberalizovanej spoločnosti môžeme pozorovať doslova nedostatok škrupúľ, resp. výčitiek svedomia, nutkavé myšlienky a správanie ostávajú pomerne častým problémom. Vďaka rozvoju psychológie a psychiatrie však na ne dokážeme nahliadať v širších súvislostiach.

Patologická škrupulozita patrí k psychickým ťažkostiam snáď s najbohatšou históriou, a to i napriek tomu, že do amerického systému chorôb sa dostala až po roku 2000 ako krátka zmienka v rámci diagnózy OCD, pričom v európskom systéme sa doposiaľ nenachádza. K najznámejším svätcom, ktorí trpeli škrupulozitou patria sv. Ignác z Loyoly a sv. Alfronz Mária de Liguori, ktorí následne vo svojich dielach venovali pozornosť zvládaniu týchto ťažkostí v perspektíve viery. Prvá historická zmienka  hovorí o prejave, ktorý v roku 1691 predniesol biskup John Moore z Norwichu. Príznaky „náboženskej melanchólie“ popísal ako otupenie mysle, ktoré v človeku vyvoláva strach z toho, že jeho činy sú nehodné a nebudú prijaté Bohom. Poukazuje na prítomnosť zlých a často rúhavých myšlienok, ktoré sa objavujú v mysli pri uctievaní Boha. Biskup upozorňuje na to, že čím viac sa usilujú proti myšlienkam bojovať, tým viac dochádza k ich zintenzívneniu. Nadčasové je jeho konštatovanie, že ide o prevažne dobrých ľudí, pretože zlí zväčša myšlienky tohto druhu nepoznajú. Biskup tým trpiacich pomyselne zbavuje viny a pokladá základ modernému chápaniu poruchy.⁵  

Celoživotný zápas sv. Alfonza

Zakladateľ redemptoristov sv. Alfonz M. Liguori  (1696 – 1787), ktorý je uctievaný ako patrón moralistov a spovedníkov, počas života trpel škrupulozitou neurotických rozmerov (je pravdepodobné, že dnes by mohla byť klasifikovaná ako religiózne OCD), v dôsledku čoho prežíval nepríjemné stavy úzkosti a pochybností. Jeho obavy sa koncentrovali predovšetkým na oblasť čistoty, ale aj na možné omyly a nesústredenosť pri modlitbe a vysluhovaní sviatostí.  Trápili ho i minulé hriechy, napriek tomu, že boli vyznané a odpustené.  Životopisci hovoria, že mnohé dni a roky Alfonzovho života museli byť doslova agóniou. Obavy zveroval  duchovným vodcom a spovedníkom, pričom mnohé rady zaznamenal v denníku. O tom, že Alfonzove škrupule mali pravdepodobne patologický charakter, svedčí celoživotný výskyt, potreba jasného vonkajšieho vedenia, ale aj sezónne zhoršovanie ťažkostí v jesennom období.

Je obdivuhodné, že napriek trápeniu, ktoré by v dnešnom ponímaní spĺňalo znaky duševného ochorenia, bol Alfonz  vyhľadávaným spovedníkom i kazateľom, krátko po smrti bol vyhlásený za blahoslaveného a svätého, a následne bol dokonca menovaný za učiteľa cirkvi.

Základom úspešného, i keď celoživotného boja so škrupuľami, bola veľká odhodlanosť a poslušnosť duchovným vodcom a spovedníkom (v denníku často spomína argument „lebo tak hovorí spovedník“). Mnohé z ich odporúčaní sa obsahom i prístupom približujú moderným terapeutickým metódam. Spomedzi viacerých vyniká Pagano, ktorý Alfonza poznal od malička a biskup Falcoia, ktorý ho sprevádzal 11 rokov. Pagano ho dôrazne upozornil, že ak škrupule nebude riešiť, môže dôjsť k „strate zdravého rozumu“ („perdere il cervello“). Duchovní vodcovia odporúčali Alfonzovi, aby sa počas spoločných modlitieb vzdal povinnosti bratského napomenutia. K spovedi mal pristupovať raz týždenne a za žiadnych okolností nemal spomínať minulé hriechy okrem situácie, keby mal úplnú istotu, že išlo o doposiaľ nevyznaný ťažký hriech. Dostal tiež pokyn, aby sa nevzdal slúženia svätej omše napriek nedobrovoľným sexuálnym myšlienkam či pocitom. Pri purifikovaní mal väčšiu časť práce prenechať na anjelov a v spovedaní mal pokračovať aj napriek tomu, žeby spravil aj 100 000 chýb. Taktiež bol vedený k tomu, aby držal na uzde uvažovanie o vnútorných pochodoch, učil sa vyjsť so seba a hovoriť s inými. Posledným krokom v „terapii“ bola korekcia obrazu Boha, o ktorú sa vo veľkej miere zaslúžil Falcoia. Božia láska sa postupne stala hlavnou témou Alfonzových kázní. Skúsenosti, ako aj múdre rady duchovných vodcov využil v súcitnom prístupe k zvereným dušiam. Jeho prepracovaný prístup k škrupuliam bol ocenený aj modernými psychiatrami.^6,7

Sv. Alfonz definuje škrupule ako neodôvodnený strach zo spáchania hriechu. Základnou príčinou je narušená schopnosť racionálneho uvažovania (ob rationem perturbatam). Myseľ zatemnená obavami nedokáže robiť adekvátne úsudky. Popis príznakov je z veľkej časti v zhode s aktuálnymi kritériami náboženskej formy OCD. K základným prejavom patrí:

1. strach, že kajúcnik v spovedi nemal opravdivú ľútosť alebo úprimnú vôľu polepšiť sa
2. malicherný strach, že človek hreší každým úkonom (napr. dá súhlas každej myšlienke)
3. nestálosť v pochybnostiach (a súčasné znepokojenie veľkým strachom a zmätkom)
4. neschopnosť uspokojiť sa s rozhodnutím spovedníka.^8,9

Alfonz za základný liek považuje úplnú poslušnosť voči spovedníkovi. Nejde pri tom o slepú, ale cielenú poslušnosť v špecifickom kontexte škrupulóznych obáv, v ktorom jednotlivcovi chýba schopnosť racionálne myslieť a slobodne konať. Penitenta je nutné varovať pred čítaním literatúry a rozhovormi s ľuďmi, ktoré by mohli viesť k zosilneniu škrupulí. Naopak, mal by sa vyhýbať nečinnosti, vďaka ktorej sa myseľ napĺňa často bizarnými predstavami. Nie je vhodné tráviť príliš veľa času spytovaním svedomia, predovšetkým v oblastiach, ktoré sú predmetom obáv. Napokon by sa mal odovzdať Bohu a očakávať od neho pomoc a posilu, aby bol schopný spolupracovať s odporučeniami múdreho spovedníka.

V 18. storočí bola tzv. choroba škrupulozity skutočne rozšíreným problémom. K zvýšenému výskytu prispelo učenie jansenizmu a prevládajúci rigorózny moralizmus. Napriek tomu, že zastrašujúce taktiky, vrátane zdôrazňovania hrozby zatratenia, v súčasnej dobe vymizli, novým zdrojom škrupúľ sa stáva množstvo podnetov so sexuálnym obsahom, ktoré sú charakteristickým znakom súčasnej spoločnosti. Thomas Santa, CSsR hovorí o počiatkoch pastoračnej práce so škrupulóznymi veriacimi: „V tom čase som bol presvedčený, že škrupulozita musí byť na ústupe a trpí ňou čoraz menej ľudí. Myslel som si tiež, že ide výlučne o problém starších a príliš konzervatívnych.“ Pri korešpondencii a vedení duchovných obnov však zistil, že medzi nimi zďaleka nie sú len starí ľudia. ¹⁰ Škrupulózni jednotlivci dnes svoje ťažkosti neriešia nevyhnutne so spovedníkom, ale často s odborníkmi na duševné zdravie.

Je náboženstvo neuróza?

Ak sa zameriame na obsah nutkavých myšlienok škrupulóznych veriacich, ako aj mučivý strach z hriechu a  zatratenia, ktorý je s nimi spojený, mohlo by sa to tak javiť. V tomto prípade však nutne robíme logickú chybu v uvažovaní, kedy závery z pozorovania jednotlivcov s abnormálnymi prejavmi zovšeobecňujeme na celú populáciu. V takomto prípade by psychické ťažkosti ľudí bez vyznania mohli byť pripísané absencii viery. Je pravdepodobné, že ak by jednotlivci s  OCD neboli veriacimi, ochorenie by u nich prejavilo v inej forme. Vedecké štúdie potvrdzujú, že vzťah medzi náboženstvom a škrupulozitou nemožno považovať za dôkaz toho, že náboženstvo vedie k prejavom OCD. Na druhej strane nie každý prejav musí byť nutne symptómom psychickej poruchy. Úzkostlivé svedomie môže byť tiež dôsledkom nesprávnej náboženskej výchovy, v ktorej centre stojí vízia potenciálneho zatratenia. V kombinácii s citlivejšou osobnostnou štruktúrou sa tak často stráca radosť z prežívania viery. V tomto prípade možno hovoriť o škrupulozite „vývinového charakteru“ bez psychopatologického základu, pri odstraňovaní ktorej môže byť nápomocné duchovné vedenie.

Religiózne OCD nesie so sebou niekoľko špecifík, ktoré zvyšujú utrpenie postihnutého človeka. Vykonávanie náboženských rituálov vedie k posilneniu myšlienok a pochybností o morálnych zlyhaniach, a následne k zvýšeniu potreby opakovať toto správanie. Úsilie nezhrešiť myšlienkami ich naopak zintenzívňuje. Človek sa po spovedi cíti byť opäť nehodným prijať Eucharistiu a vzniká potreba opätovne vyznať hriech. Ocitá sa v začarovanom kruhu myšlienok, ktoré nepretržite zamestnávajú myseľ, pocitov úzkosti a únavy z nemožnosti prestať myslieť, ako aj obáv z hriechu a zatratenia. Priťažujúcou okolnosťou je výraznejšie prepojenie duševného a duchovného v porovnaní s inými diagnózami. Vzhľadom na to, že súčasťou príznakov je hriech a myšlienky urážajúce Boha, veriaci človek môže mať tendenciu riešiť tieto ťažkosti výlučne duchovnými prostriedkami. Prehĺbené trápenie môže viesť k depresii, ale aj k rezignácii na náboženskú prax. Škrupulózni penitenti majú neraz negatívnu skúsenosť zo spovede, nakoľko tá vyžaduje maximálnu trpezlivosť spovedníka. Kvôli utrpeniu, ktoré im príprava a samotná sviatosť zmierenia prinášajú, k nej niekedy prestávajú pristupovať na dlhé roky. V tomto prípade majú neliečené psychické ťažkosti negatívny efekt aj na samotný duchovný život. Včasná intervencia môže naopak priniesť pozitívne ovocie aj v tejto oblasti.

Čo môžem urobiť sám?

Bežnou reakciou na „zlé“ myšlienky je snaha potlačiť ich. Podobné úsilie má spravidla opačný efekt. Čím viac myšlienky odháňame, tým naliehavejšie nás prenasledujú. V tejto súvislosti sa niekedy hovorí o „fenoméne bieleho medveďa“.  Účastníci experimentu boli požiadaní, aby počas piatich minút hovorili o všetkom, čo im príde na myseľ, v žiadnom prípade však nesmeli myslieť na bieleho medveďa. V ďalšej fáze zas naňho mali myslieť tak často, ako sa to len dá. Výsledky preukázali, že frekvencia myšlienok na medveďa sa paradoxne zvyšovala v prípade, keď boli potláčané. Ako zvíťaziť v nerovnom boji s myšlienkami a nutkaním?

Nebojovať. Už sv. Ignác z Loyoly v diele Duchovné cvičenia v rámci duchovného vedenia radí používať metódu agere contra (robiť naopak). Súčasťou odporučení je úmyselné vystavovanie sa situáciám, ktoré vyvolávajú úzkosť a zabraňovanie opakovaniu náboženských rituálov. Podobný prístup sa dnes používa v terapeutickej technike expozície a zabránenia. Ak nebudeme míňať energiu na vopred prehratý boj s imaginárnym nepriateľom, môžeme sa otvoriť novým možnostiam, ktoré život a vzťah s Bohom prinášajú.

Stretnúť sa s medveďom. Existujú metódy ako hľadieť nepríjemným myšlienkam rovno do očí. Môžeme ich nezúčastnene pozorovať ako výroky, ktoré vykrikujú pasažieri v autobuse na šoféra alebo si predstavme ako ich odnáša prúd rieky. Modifikáciou je sledovanie áut na rušnej ceste, ktoré prichádzajú a odchádzajú. Účinné je i preformulovanie, pri ktorom pred samotnú myšlienku vložíme slová „mám myšlienky, že…“ Vďaka nepriamej reči získavame odstup od  myšlienok, ktoré nás nedefinujú, ale obmedzujú.

Poznať svoje OCD. Ak dokážeme lepšie porozumieť mechanizmom, ktoré sú na pozadí nepríjemných symptómov, stávame sa expertami na svoje OCD. Iracionálne prejavy sa tak dostávajú pod kontrolu nášho rozumu. To, čo je zrozumiteľné, menej bolí.

Nájsť spojenca. Výbornou stratégiou pri snahe o akúkoľvek zmenu je oznámiť rozhodnutie blízkym ľuďom, ktorí nám ho následne dokážu pripomínať. Spojencom môže byť príbuzný či priateľ, dôležitú rolu zohráva i spovedník, ktorý by o týchto problémoch mal byť informovaný. Podporné osoby v prípade silných pocitov úzkosti poskytujú morálnu a emocionálnu oporu, a súčasne môžu byť nápomocní pri zastavení kompulzívnych reakcií. Príkladom sú situácie, kedy človek s OCD cíti nutkavú potrebu skontrolovať, či správne vykonal nejakú činnosť, prípadne opakovane vyznať už odpustený hriech alebo opakovať generálnu spoveď. Citlivý humor môže byť cenným prostriedkom pri získavaní nadhľadu.

Vyhľadať odbornú pomoc. V súčasnosti existujú efektívne terapeutické postupy, ktoré môžu výrazne znížiť mieru utrpenia. V špecifických prípadoch môže byť nápomocná tiež psychofarmakologická liečba, predovšetkým modernými antidepresívami.

„Aj ja“ skúsenosť

Ľudia, ktorých duchovný život nie je ľahký, sa môžu cítiť osamelí a nepochopení. Zdá sa, že nikto iný zo spolu-veriacich tento problém (ani podobné hriechy) nemá. Pravdou je, že utrpenie spôsobené škrupulozitou, je spoločnou bolesťou mnohých. Väčšina z nich však trpí v skrytosti. Veľmi cennou môže byť preto tzv. „aj ja“ skúsenosť. V Duchovnom centre Lukov dvor sa v roku 2022 uskutočnia tri online stretnutia s názvom Úzkosť, OCD, Škrupulozita – ako ďalej. Ich cieľom je ponúknuť blízkosť a vzájomnú podporu v ťažkostiach. Webináre povedú psychologička a kňaz (viac info na: https://misionari.sk/courses). Ich cieľom je ponúknuť nádej a blízkosť v utrpení, na ktoré nikto nemusí byť sám.

Mgr. Jana Vindišová, PhD.
Ilustračný obrázok: Majestic Lukas / Unsplash

---

Zoznam bibliografických odkazov

1 Heretik,A., Heretik A., jr. et al. (2007). Klinická psychológia. Nové Zámky: Psychoprof, 816 s.

2 Češková, E. (2006). Neurotické poruchy. In M. Svoboda, E. Češková, H. Kučerová (Eds.), Psychopatologie a psychiatrie pro psychology a speciální pedagogy.  (223 – 243). Praha: Portál.

3 Deacon, B., Nelson, E.A. (2008). On the nature and treatment of scrupulosity. Pragmatic Case Studies in Psychotherapy, 4, 2, 39–53.

4 Ciarrocchi, J.W. (1995). The Doubting Disease: Help for Scrupulosity and Religious Compulsions, Mahwah, NJ: Paulist Press, 192 s.

5 Miller, C.H., Hedges, D.W. (2008). Scrupulosity disorder: An overview and introductory analysis. Journal of Anxiety Disorders, 22, 6, 1042–1058.

6 Jones, F.M. (1992). Alphonsus de Liguori: The Saint of Bourbon Naples, 1696-1787, Dublin: Gill and Macmillan, 532 s.

7 Rey-Mermet, T. (1989). Alphonsus Liguori: Timeless Worker for the Most Abandoned, NY: New City Press, 700s.

8 Afonz Mária de Liguori (2013). O škrupuliach – Krátke zásady kresťanského života, Redemptoristi, Vydavateľstvo Misionár: Michalovce, 96 s.

9 Gallagher, R. (2019). Conscience: Writings from „Moral Theology“ by Saint Alphonsus, Missouri: Liguori Publications, 276 s.

10 Santa, T. (2017). Understanding Scrupulosity: 3rd Edition of Questions and Encouragement, Missouri: Liguori Publications, 308 s.